Ctihodný

Sviatok:

* 25. november 1870 Oak Grove, Wisconsin, Spojené štáty americké
† 31. júl 1957 Detroit, Michigan, Spojené štáty americké

Úvod

Páter Solanus Casey, vrátnik v Kláštore svätého Bonaventúru v Detroite v ten teplý letný deň roku 1941 už videl veľa ľudí. Prichádzali k nemu, lebo mal povesť, že je láskavý, múdry a koná zázraky. Vtedy sa u neho zastavil spolubrat kapucín, ktorý sa ponáhľal na zubársku pohotovosť. Keď ho Solanus požehnal, v okamihu sa uzdravil. Neskôr sa vrátil a povedal, že zubár zistil, že má všetky zuby dokonale zdravé. Vtedy prišlo ďalšie prekvapenie. „To chce oslavu!“ povedal páter Solanus a otvoril zásuvku. Boli tam nanuky, ktoré dostal pred polhodinou. Napriek teplu sa vôbec neroztopili. Pápež František kedysi poznamenal, že Boh je „Boh prekvapení“. Boh po mnohých stránkach určite prekvapil tisíce ľudí, ktorí sa uzdravili, dostali radu a iné požehnania počas služby pátra Solanusa Caseyho. Avšak asi najväčšie prekvapenie spočíva v tom, že tieto požehnania pochádzali od človeka, ktorý začal svoj kňazský život v tieni zlyhania a nikdy nedostal viac než podradnú prácu.

Predloženie dôkazov v procese jeho svätorečenia prijal Rím v roku 1976 a v roku 1995 ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. za ctihodného. Ctihodný Solanus Casey bude čoskoro blahoslavený; bude tak prvým mužom narodeným v Spojených štátoch amerických, ktorý bude uctievaný na oltároch v chrámoch celého sveta. Kto vlastne bol Solanus Casey?

Detstvo

Solanus Casey, pokrstený Bernard, bol šiestym zo šestnástich detí narodených írskym prisťahovalcom

ctihodný Solanus Casey

Bernardovi a Ellen Casey. Solanus sa svojim rodičom narodil 25. novembra 1870 v neveľkom, trojizbovom zrube na farme v Hudson, v štáte Wisconsin. Solanus mal oddaných katolíckych rodičov a bol vychovaný vo veľmi skromnej domácnosti. Jeho pätnásť súrodencov, mu nedovolilo ani len pomyslieť na ten najmenší náznak sebectva, hoci jeho povaha mala k tomu predpoklady. Solanus sa od útleho detstva naučil tvrdo pracovať, pomáhať iným. Keď mal osem rokov, rozšíril sa v tejto oblasti záškrt, ktorý vzal život  dvom jeho súrodencom. Malého Solana tiež postihla táto choroba. On však prežil, no zápal nervového systému ho však trochu obmedzil na zdraví a cítil jeho následky počas celého svojho života, najčastejšie v speve a rozprávaní.

Neskôr, už ako kňaz, Solanus opísal život v ich malom domčeku, ktorý často nazýval „zámkom.“ „No,“ povedal, „budete sa diviť, ako by sa to mohlo nazývať zámkom, ale pre nás ním náš dom bol a každé slušné sídlo má predsa aj kaplnku. Modlitba začínala každý deň v „domácej kaplnke“, kde sa celá rodina modlila ruženec. Večerné modlitby sa začínali každý večer o siedmej hodine. Vyrastal v rodine, ktorá trávila všetok svoj čas spoločne, čítaním príbehov, hraním na hudobné nástroje, spevom írskych a amerických piesní. Rád tiež chodieval na poľovačky a veľmi rád hral baseball. Boli to rodinné tradície, ktoré udržiavali rodinný krb pokojným a láskavým. Zaujímavé je, že rodina Caseyovcov bola požehnaná troma kňazmi.

Jeho mladosť

Mladého Solana ovplyvnila silná viera jeho rodičov. Zvykol sa modliť, najmä každodenný ruženec. Myslel si, že sa stane kňazom, ale namiesto toho, aby vstúpil do seminára ako mnohí mladí chlapci v jeho dobe, šiel pracovať, aby pomohol svojej rodine. Mal 17 rokov, keď odchádza z domu za prácou. Striedal jednu prácu za druhou: bol drevorubačom, nádenníkom, strážcom vo väzení a napokon vodičom električky. Zamiloval sa a dokonca uvažoval o manželstve, ale tento nápad zamietla matka dievčaťa, ktorá si myslela, že jej dcéra je príliš mladá a posiela ju do internátnej školy. V tomto momente v jeho živote nebolo na Solanovi nič mimoriadne. Keď bol raz v práci a rozmýšľal, kam sa má uberať jeho život, so škrípaním zabrzdil električku. Dav ľudí sa zhromaždil okolo ženy, ktorá ležala mŕtva na koľajniciach. Jej vrah ešte stál nad ňou so zakrvaveným nožom. Solanus bol otrasený. Celú noc sa modlil za tých dvoch a uvažoval o tom, čo by mohol urobiť proti zlu a násiliu. Čoskoro sa presvedčil, že Boh ho volá, aby sa stal kňazom. V roku 1892, vo veku 21 rokov, vstúpil do seminára sv. Františka v Milwaukee, Wisconsin. No jeho ťažkosti sa však ešte len začali. Pre slabý prospech ho vylúčili. (Vyučovanie prebiehalo v nemčine a učebnice boli v latinčine) Sklamaný sa vrátil domov. Keď sa modlil novénu pred sochou Panny Márie v kaplnke, počul sladký hlas Nebeskej Pani, ako ho vedie ku kapucínom a do ich seminára v Detroite. V roku 1897 vstúpil do kláštora sv. Bonaventúru ako postulant a prijal meno Solanus podľa kapucínskeho svätca Františka Solanského. Hoci sa Solanus veľmi usiloval, nemal žiadaný prospech. Jeho predstavení si kládli otázku, či je rozumovo dostatočne kvalifikovaný na kňazstvo. Dali mu podpísať vyhlásenie, v ktorom uznával svoje „slabšie talenty“ a prijme všetko, o čom rozhodnú v súvislosti s jeho vysviackou.

Kňazský život

O tri roky neskôr Solanusa vysvätili – ale len ako jednoduchého kňaza. To znamenalo, že mohol slúžiť sväté omše, ale nemohol spovedať alebo kázať. O svojich pocitoch nehovoril, takže sa môžeme len domnievať, čo si o tomto sklamaní po desiatich tvrdých rokoch štúdia myslel. Solanus sa mohol brániť voči rozhodnutiu svojich predstavených alebo oplakávať svoj osud. Mohol sa aj navždy považovať za druhoradého. Ale tu sa začali diať obrovské prekvapenia. Solanus s radosťou prijal tento obmedzený stav ako opravdivé, skutočné povolanie. „Deo gratias!“ alebo „Bohu vďaka!“ bola jeho typická odpoveď na všetky možné situácie. Ako neskôr napísal: „Keby sme sa dokázali naučiť vážiť si svätú vieru a nespočetné požehnania, ktoré z nej vyplývajú, nikdy by sme nemali čas niečím sa trápiť.“ Možno táto vďačnosť vysvetľuje, čo je na ňom najprekvapujúcejšie: to, že človek, ktorý sa mohol považovať za neúspešného, prevýšil očakávania druhých ľudí, pretože jeho zrak sa sústredil na Boha. Spočiatku od Caseyho nikto nič neočakával. Pridelili ho do kapucínskej farnosti a kláštora v Yonkers – New York. Dostával väčšinou podradné úlohy. Mal byť pri dverách a vítať návštevníkov. Tento veselý vrátnik s útlou postavou, jasnými modrými očami a vysokým hlasom sa spriatelil s každým návštevníkom. Ľudia zistili, že Solanus má úžasné duchovné myšlienky, dokáže utešiť a je nekonečne trpezlivý. S každým návštevníkom strávil toľko času, koľko potreboval. Začala sa o ňom šíriť dobrá povesť – a nielen povesť dobrého poslucháča. Keď zapisoval ľudí do Serafínskeho omšového spolku, ktorý kapucíni používali ako prostriedok modlitby príhovoru, mnohí ľudia hovorili o požehnaniach, ktoré dostali, takže predstavení Solanusovi povedali, aby si to zapisoval. Požehnania pokračovali, keď Otca Solanusa preložili do kláštora v Detroite. Tam pôsobil ako vrátnik ďalších 21 rokov. A pokračovali aj počas jeho „dôchodku“, keď mu ľudia dávali modlitbové úmysly buď osobne, alebo poštou. Solanus Casey do konca svojho života zaplnil sedem kníh a zaznamenal viac než 6 000 prípadov vypočutej modlitby! Boli chvíle, kedy mal aj 200 návštevníkov počas jediného dňa. Niektoré „milosti“, ako ich Otec Solanus nazval, boli fyzické uzdravenia. Žene chorej na zápal pľúc dávali len tri dni života, a bola uzdravená. Istý chlapec, ktorý mal pre detskú obrnu stuhnuté končatiny, prekvapil rodičov, keď zišiel po schodoch. Slepota, gangréna, strata pamäti, rakovina, hluchota, choroby srdca – správy o uzdraveniach prichádzali vo veľkom množstve. Boli tu aj emocionálne a duchovné uzdravenia. Ľudia sa vyslobodili z alkoholizmu a depresie. Niektorí pritom už pomýšľali na samovraždu. Boli tu zázraky obrátenia. Jedného dňa prišiel horlivý komunista. Povedal, že nenávidí kňazov a chce zabiť pátra Caseyho. „O tom by sme sa mali porozprávať,“ odpovedal Otec Solanus. O pár minút ten muž konal pokánie. Otec Solanus mal tiež prorocké dary. Často dokázal čítať v srdciach a hovoril ľuďom, čo sa stane im aj ich milovaným. Takmer náhodne povedal niečo také ako: „Áno, budete rehoľníčkou“ alebo „Nemodlili ste sa“ alebo „Netrápte sa, ráno to bude lepšie.“ Jedna žena sa trápila, že jej otec odišiel z Cirkvi. Na farskom stretnutí prišla k Otcovi Solanusovi. Počúval a pritom jedol hotdog s horčicou a kyslou kapustou. Celkom správne predpovedal, že jej otec sa k viere vráti. Mužovi, ktorého manželka mala podstúpiť operáciu, Solanus povedal, že ju nebude potrebovať a čoskoro sa vráti domov. Ako baseballový fanúšik dodal: „Povedzte mi, ako sa darí Detroitským tigrom. Tisíce ľudí, ktoré k nemu prišli, pravdepodobne nečakali, že divotvorca bude taký obyčajný. „Podivný,“ poznamenal jeden z jeho spolubratov kapucínov. Mal určite nezvyčajné spôsoby: napríklad na obed dal celé svoje jedlo – vločky, kávu, pomarančový džús, zemiaky, zmrzlinu – do jednej misky alebo hral na harmonike, aby upokojil včely v kláštornom včelíne. Bol známy aj tým, že pred Najsvätejšou sviatosťou hral Pánovi na svojich piskľavých husliach! Ďalšie prekvapenie pre návštevníkov spočívalo v tom, že Solanus od nich niečo očakával. Keď si vypočul ich príbeh, obyčajne ich pobádal, aby sa modlili a „vopred ďakovali Bohu“ za budúce požehnania. „Majte vieru! Dôverujte Bohu!“ povedal niekedy so slzami v očiach. Potom ich požiadal, aby svoju vieru prejavili konkrétne, napríklad dali niečo chudobným alebo čítali duchovnú literatúru. Samozrejme, nikto nebol vytrvalejší a vierou naplnený orodovník než sám Solanus. Napriek tomu, že sa dvanásť a viac hodín denne venoval ľuďom v núdzi, skoro ráno a až do neskorej noci bol v kaplnke. Otec Solanus bol vo svojej prirodzenej povahe impulzívny, často príliš kritický k iným a často najskôr konal a až potom premýšľal. Veľmi rád počúval aj komplimenty, ale pomocou Božej milosti úplne prekonal tieto tendencie svojej povahy a nechal Pána, aby  v ňom vypestoval trpezlivú, pokojnú, príjemnú a pokornú povahu. Mal na pamäti svoje vlastné minulé hriechy, ktoré pomohli jeho duši utvoriť vlastnú hlbokú pokoru a priniesli mu trpezlivosť pri riešení hriechov a zložitých situácií desiatok tisíc ľudí, ktorí si žiadali jeho radu počas celých päťdesiatich rokov jeho kňazskej služby. Otec Solanus Casey bol doslova prepracovaný prostredníctvom svojej spolupráce s milosťou Božou pre toto špeciálne povolanie, ktoré Boh pre neho pripravil. V pokoji s Bohom, dokázal odovzdávať duševný mier všetkým, ktorí prišli hľadať „dobré veci“. Nadriadení dúfali, že mu doprajú v Detroite odpočinok no davy, ktoré prišli žiadať o jeho modlitby a rady, sa práve v Detroite ešte viac rozrástli. Dostal väčšiu kanceláriu a stoličky lemovali chodbu vonku pre tých, ktorí čakali na radu, aby s ním hovorili. Streda bola stanovená ako zvláštny deň pre požehnanie chorých. Otec Solanus im často čítal modlitbu svätého Maurice za chorých a požehnával ich s relikviou svätého kríža, potom sa im prihovoril v krátkej homílii. Nie všetky apoštoláty otca Solanusa boli obmedzené na vrátnicu. Bolo zvláštne, že hoci dokázal riadiť električku, nikdy sa nenaučil riadiť auto. Chodieval teda peši. Boli chvíle, keď potreboval ísť na návštevu niekoho v núdzi, o ktorom vedel, že k nemu nedokáže prísť sám. Inokedy bol požiadaný, aby prišiel poslúžiť niekomu chorému v nemocnici. Uzdravil jednu zdravotnú sestru, ktorá bola na pokraji kómy z prudkej infekcie. Keď sa modlil pri jej lôžku a čítal utrpenie nášho Pána, neudiali sa žiadne známky uzdravenia, no keď opustil jej izbu, povedal ostatným sestrám čakajúcim vonku, že bude určite v poriadku. A tak sa naozaj stalo. No v tento deň, predtým, ako opustil nemocnicu, ho spozoroval istý muž – katolík a požiadal ho, aby požehnal jeho ženu, ktorá sa zotavuje z menšej operácie. Otec Solanus však naliehal na manžela, aby sa odovzdal do Božej vôle, pretože jeho manželka nebude žiť. O niekoľko hodín neskôr sa zdravotná sestra na pokraji kómy postavila na nohy a tá druhá žena zomrela. Boh si praje, aby mu jeho deti dôverovali a boli odovzdané do Jeho svätej vôle. Často im hovoril, aby odovzdali svoje problémy Najsvätejšej matke a poďakovali jej vždy predtým, ako im odpovie na modlitbu. Človek musí naozaj uveriť a mať dôveru, ak splní svoje sľuby voči Bohu, a to poďakovaním Panne Márii predtým, ako ju zaväzuje prosbou o príhovor jej Syna, ktorý jej nikdy nič nemôže odmietnuť.

Staroba

Keď mal Otec Solanus 86 rokov a trápila ho ťažká a dlhodobá choroba, začal upadať. Pre bolestivé vredy sa zvíjal v agónii. Keď bola bolesť najsilnejšia, modlil sa nahlas a nikdy sa nesťažoval. „Celé telo ma bolí,“ povedal niekomu, „ďakujem za to však Bohu“. Ponúkam svoje utrpenie, aby všetci mohli byť jedno. Keby som tak mohol žiť dosť dlho, aby som videl obrátenie celého sveta. Jeho Provinciál, otec Gerard, povedal:

„Pozerám sa na celý jeho život ako na dávanie.“ „Pozrel som na neho tam, na jeho smrteľnej posteli, oblečený bol len v malej nemocničnej košeli, ruženec v jednej ruke a malú relikviu v druhej a cítil som, ako mi po tvári stekali slzy: „Môj Bože, dal všetko zo seba.“ So všetkým týmto utrpením si stále Otec Solanus zachovával svoj obvyklý zmysel pre humor. Keď sa chystal opustiť svoju izbu, mladá sestra, ktorá bola jeho ošetrujúcou sestrou, povedala: „A čo požehnanie, Otče?“ On jej vždy odpovedal: „Iste, požehnajte mi.“ Keď mu druhá sestra povedala, že ľudia o ňom často hovoria ako o svätom, odpovedal: „Áno, ľudia často hovoria aj o Jesse Jamesovi.“

Tridsaťosemročná Gladys Feighan bola na návšteve pacienta v nemocnici Saint John, keď jej niekto povedal, že Otec Solanus Casey je tam tiež. Ona už dlho chcela vidieť zázračného robotníka, ale nikdy sa jej to nepodarilo. Gladys porodila svoje prvorodené dieťa bez problémov, ale stratila ďalšie tri kvôli svojmu problému v krvi a hoci mala strach, zúfalo chcela mať ďalšie dieťa. Žiaden zamestnanec nemal povolené prezradiť číslo izby, kde bol Otec Solanus, ale vďaka Božej prozreteľnosti si na chodbe všimla kapucínskeho brata. Bol to brat Gabriel, strážca a pomocník otca Solanusa. Potom, čo brata Gabriela prosila  niekoľko minút, sľúbil,  že sa Otca Solanusa opýta či ju príjme. „Opýtať sa“ znamenalo „áno“, pretože otec Casey by nikdy neodmietol žiadosť o jeho čas. Tu sú jej vlastné slová, keď hovorila o svojej návšteve „: „Keď som vstúpila, Otec Solanus sedel pri stole. Privítal ma a požiadal ma, aby som si sadla. „Čo Gladys, čo chceš od Boha?“ „Chcem dieťa. Ďalšie dieťa. „Potom mu povedala o problémoch so svojou krvou a jej troch stratených bábätkách a napokon si s plačom vzdychla:“ Možno som sebecká. „“ Nie, „uistil ma,“ nie si sebecká, matka prináša toľko zodpovednosti, keď vychováva dieťa, ako by malo byť vychované, a koná tak Božie dielo.“ Myseľ Otca Solanusa sa zdala byť úplne nad pozemskými vecami. Jeho slová pre mňa boli plné Božej nekonečnej lásky k nám. Hovoril, ako by sme mali dať všetku našu dôveru v túto božskú a všeobjímajúcu lásku. Ako mi rozprával, chvel sa emóciami. Nakoniec mi povedal: „Pokľakni a požehnám teba, tvojho manžela a celú tvoju rodinu.“ Potom mi povedal: „Budeš mať ďalšie deti, Gladys.“ „Naša požehnaná matka Vám dá ďalšie deti.“Musíte tomu tak silne uveriť, že ešte pred narodením dieťaťa padnite  na kolená a poďakujte Požehnanej Matke. Pretože keď ju poprosíte a ďakujete jej, nie je nič, čo nemôže urobiť, pôjde k  vlastnému Synovi a požiada ho, aby predniesla tvoju modlitbu.“ V jeho očiach boli slzy.  Gladysina dôvera bola odmenená dvojčatami. Bernadette Nowak mala rovnaký problém ako Gladys a presne ten istý kríž. Po narodení svojho prvého dieťaťa stratila ďalšie tri. Keď v decembri 1956 otehotnela, napísala Otec Caseymu žiadosť o modlitbu. Odpísal jej osobnú odpoveď, ktorá jej hovorila, aby „neustále ďakovala Bohu za dieťa“ a aby svoje dieťa, ktoré sa určite narodí zdravé, pomenovala Anton Jozef, a aby sa zapísala do Serafovej omše. Keď bolo telo Otca Solanusa vystavené k verejnej úcte, pani Nowak patrila k tým, ktorí čakali v zástupe na jeho otvorenú rakvu. Ako sa priblížila k rakve Otca Solanusa, Anton Jozef kopal tak silno v jej lone, že jej šaty sa pohybovali.

Svätá smrť

31. júla 1957 Otec Solanus sa zrazu posadil na posteli, rozpäl ruky a povedal: „Odovzdávam svoju dušu Ježišovi Kristovi.“

Počas troch dní po smrti prišlo viac než 20 000 ľudí vzdať úctu pátrovi Solanusovi, „jednoduchému“ kňazovi, ktorý nikdy nespovedal, ale ako vrátnik otváral mnohým ľuďom dvere k Bohu.
Pápež Ján Pavol II. vyhlásil Solanusa za ctihodného v roku 1995. Aj dnes otvára dvere. Naďalej prichádzajú správy o vypočutých modlitbách na jeho príhovor. Brat Richard Merling, riaditeľ Nadácie Solanusa Caseyho v Detroite, hovorí, že prichádzajú tisíce správ. „Máme prinajmenšom osem fasciklov s prosbami alebo prijatými milosťami. Mnohé krásne uzdravenia sa naozaj uskutočnili. Naďalej oslovuje ľudí.“
Solanus Casey, ktorý žasol nad každým zázrakom, ktorý videl, a nikdy ich nepripisoval sebe, musí byť dojatý a šťastný z ovocia svojho života a slávy, ktorou ho ozdobil Pán.

Ctihodná

Sviatok:

* 13. marca 1902, Châteauneuf-de-Galaure, Francúzsko
† 6. februára 1981, Châteauneuf-de-Galaure, Francúzsko

„Jej jedinou potravou viac ako 50 rokov bola iba svätá Eucharistia. Dokázala, že je možné žiť iba z lásky.“

ctihodná Marthe Robin

Marthe Robin sa narodila 13. marca 1902 v Châteauneuf-de-Galaure vo Francúzsku. Bola šiestym a zároveň posledným dieťaťom Jozefa a Amelie-Celestiny Robin, ktorí boli poľnohospodármi. Jej rodičia tvrdo pracovali a podľa dnešného merítka, by sme ich mohli zaradiť medzi strednú spoločenskú triedu. Jej rodičia boli katolíci, ale nepraktizovali svoju vieru a nechodili do kostola. To ovplyvnilo vieru všetkých ostatných detí, ale neovplyvnilo vieru u Marthe. Bola priťahovaná k Bohu a modlievala sa sama už od veľmi raného veku. Coroba zasiahla Marthe už v druhom roku jej života. Ona a jej sestra, Clemence, obe sa nakazili týfusom a trpeli vysokými horúčkami. Clemence chorobu neprežila. Marthe prežila, ale od prekonania choroby bola veľmi slabá. Opúšťa školu vo veku 13 rokov, aby pomáhala na rodinnej farme. Napriek tomu neprestala chodiť na hodiny katechizmu a sviatosť birmovania prijala v roku 1911. Prvé sväté prijímanie prijíma Marthe 15. augusta 1912. Hoci jej zostali následky po týfusovej horúčke, tešila sa zo svojho dospievania. Bola šťastná, milovala tanec a srdečne sa smiala na zábavných príhodách svojej babičky. No v roku 1918 Marthe znovu ochorela a bola pripútaná na lôžko. Lekári si mysleli, že to môže byť mozgový nádor alebo encefalitída. Nedokázali identifikovať, aká je jej choroba, kým ju jeden z lekárov nediagnostikoval, že má hystériu. Ona bola touto diagnózou doslova „označená“. Do roku 1928 bola celá spodná časť jej tela  paralyzovaná a do roku 1929 mala paralyzované aj ruky. Nebol to však výsledok hystérie. Nakoniec bez akéhokoľvek dôkazu bol jej stav nazvaný encefalitída Lethargica, zriedkavá forma encefalitídy. Táto diagnóza sa však nikdy nepotvrdila. Marthe žila doma v tmavej spálni kvôli jej precitlivenosti na svetlo. Do veku 28 rokov bola úplne ochrnutá a pripútaná na lôžko. Dokázala ešte používať palec a ukazovák a tak navliekať koráliky. Nakoniec stratila schopnosť robiť aj túto jednoduchú činnosť. Jediné, čo dokázala, bolo posunúť hlavu. Nemohla už jesť, ba dokonca ani piť vodu. Lekári sa pokúšali o to, aby v nej udržali aspoň vodu, no keď ju nútili zadržať ju v ústach, voda vytiekla nosom. Existoval však jeden pokrm, ktorý mohla bez problémov konzumovať. Tým pokrmom bola Svätá Eucharistia. Na začiatku svojej choroby Marthe navštívila naša Najsvätejšia Matka, ktorá jej veľmi uľavila v bolestiach. Neskôr v roku 1928 sa jej zjavil sám náš Pán, Ježiš Kristus a toto zjavenie ju navždy zmenilo. Rozhodla  sa „úplne sa ponúknuť Bohu“ a „ponúknuť svoje utrpenie v spojení s Ním cez modlitbu a lásku.“ Úplne celá sa zamerala na Kristovo utrpenie a zároveň sa stala veľmi blízkou a oddanou Panne Márii. Od 30. rokov 20. storočia jedinou potravou pre Marthe bol Kristus v Eucharistii. Žiadne jedlo ani voda nikdy neprešli jej perami. V piatok, keď prijala sväté prijímanie, prežívala Kristovo utrpenie. Spočiatku utrpenie bolo duchovné, ale neskôr sa prejavilo aj fyzicky. Marthe bola viditeľne obdarená stigmami. Boh ju zaradil medzi svojich vyvolených, podobne, ako svätého Františka, sv. Katarínu zo Sieny i Svätého Pátra Pia. Jej stigmy boli, ako veľkonočné tríduum. Umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie nášho Pána sa uskutočňovalo priamo v Marthe. Jej stigmy sa prvýkrát objavili začiatkom októbra 1930.  Od októbra – novembra v roku 1931 začala prežívať Kristovo veľkonočné utrpenie a toto trvalo až do jej smrti v roku 1981.  Mnoho priateľov, členov rodiny a mnohých kňazov to bolo svedkom. Marthe Robin skutočne prežívala Svätú Eucharistiu mimoriadnym spôsobom. Taký bol jej život, až kým nezomrela v roku 1981. Bolo to obdobie celých 51 rokov. Aj keď Marthe nikdy nedokončila základnú školu, dokázala poradiť mnohým, ktorí ju navštevovali. Marthe oplývala veľkými slovami múdrosti. Mala nekonečný zmysel pre súcit a mala výnimočnú pamäť. Počas svojho života sa odhaduje, že ju navštívilo viac ako 100 000 ľudí a získalo od nej radu na svoje starosti a problémy. Dostávala tisíce žiadostí o modlitbu a jej vplyv a povesť svätosti siahali ďaleko za jej malú spálňu. Pápež František vyhlásil Marthe Robin za ctihodnú 7. novembra 2014. V súčasnosti navštevuje a modlí sa v dome jej rodičov, v jej malej izbe v priemere 40 000 ľudí ročne.

„Chcem povedať všetkým tým, ktorí sa ma pýtajú, či jedávam, že som prijímala viac potravy než oni, lebo ja som bola živá eucharistickou krvou a telom Ježiša Krista. Rada by som im povedala, že oni väznia a blokujú spásonosné účinky tohto jedla v sebe. „

Svätý

Sviatok: 11. január

* Gaza, Egypt
† 625, Alexandria, Egypt

Katolícky svätec, ktorý si každú noc najal prostitútku.

Patrón nádenníkov a prostitútok

Upevnenie dôstojnosti každej osoby je základným aspektom katolíckeho učenia. Preto Cirkev vehementne nesúhlasí so sexuálnym obchodom a pornografiou, ktorá degraduje ľudí a stavia ich do pozície predmetu pre sebecké sexuálne uspokojenie druhých. Jedným úžasným príkladom tohto katolíckeho učenia v praxi je príbeh svätého Vitalisa z Gazy. Svätý Vitalis bol obráteným moslimom z Gazy, dnešná Palestína. Vo veku 60 rokov vycestoval do mesta Alexandria. Po príchode do mesta získal meno a adresu každej prostitútky v meste. Potom sa nechal najať ako robotník na každý deň. Vykonával ťažkú ​​fyzickú prácu, najmä pre muža jeho veku to vôbec nebolo jednoduché. Každý deň si vzal svoju mzdu za odrobenú prácu, aby si nakoniec prenajal jednu z týchto žien živiacich sa vlastným telom. Avšak namiesto využitia týchto žien, ako ostatní muži, ktorí si ich najímali, rozprával im a učil ich o dôstojnosti a hodnote ženy a že si žiadna z nich nezaslúži, aby ich iní používali za peniaze ako objekt ich žiadostivosti. Mnohé prostitútky v meste opustili túto svoju profesiu a stali sa dobrými manželkami a matkami vďaka príkladu súcitnej starostlivosti a rešpektu.

Vitalis bol zabitý mužom, nepochopením povahy návštevy mnícha nevestinca, keď ho udrel do hlavy. Vitalisovi sa podarilo vrátiť do svojej chatky, kde zomrel. Keď ho našli mŕtveho, zvieral v dlani papier s citátom 1 Korinťanom 4, 5: „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc.“ Na jeho pohreb sa zhromaždili stovky bývalých prostitútok, ktoré vyrozprávali šľachetnosť jeho počínania.

Je uctievaný v Pravoslávnej i Katolíckej cirkvi.

Blahoslavená

Sviatok: 23. september

* 19. február 1800 Montreal, Kanada
† 23. september 1851, tamtiež

bl. Mária Emília Tavernier

Émilie Tavernier Gamelin sa narodila v kanadskom Montreale, 19. februára 1800, skromným rodičom, ktorí tvrdo pracovali a boli veľmi cnostní. Bola poslednou z 15 detí manželov Antona a Jozefíny. Obaja jej rodičia zomreli mladí, ale svojim deťom zanechali silné kresťanské vzdelanie, ktoré v živote poznačila prítomnosť Prozreteľnosti. Od veku štyroch rokov, starostlivosť o Emíliu bola zverená otcovej sestre, ktorá už v ranom veku v nej rozpoznala značnú citlivosť voči chudobným a nešťastným. Keď jej brat ovdovel, Emília, ktorá mala v tom čase osemnásť rokov, mu pomáhala bez toho, aby žiadala odmenu, ale predsa len s jednou podmienkou, že postavia stôl, ktorý by bol vždy k dispozícii hladným ľuďom, ktorí prídu k ich dverám. Prestretá „tabuľa“ pre núdznych, ktorú Emília milovala. Nazývala ju „The Table of the King.“ V roku 1823 sa Emília Tavernier vydala za Jeana-Baptist Gamelina, v ktorom našla priateľa chudobných. Bol od nej starší o celých 28 rokov. Ich domov bol požehnaný troma deťmi, ale šťastie bolo skoro zatienené smrťou dvoch starších  detí, ktoré boli s takou láskou a oddanosťou privítané. Ešte počas toho istého roku zomrel aj jej manžel, ten, s ktorým žila šťastne a vo vernosti manželským sľubom, ktoré si sľúbili. Emíliin žiaľ sa dovŕšil o rok neskôr, smrťou posledného jej dieťaťa. Napriek konfrontácii s mnohými skúškami, Emília nezostala v zármutku. Odpoveď našla v Márii, matke smútku, Božej Matke, ktorá ju neopustila po celý jej život. Osobná modlitba a rozjímanie pri nohách požehnanej Matky na úpätí kríža prebudili v nej pocit hlbokej súcitnej lásky voči všetkým tým, ktorí sú zasiahnutí ľútosťou akéhokoľvek druhu.
Chudobné, mentálne postihnuté dieťa a jeho staršia matka boli prví, ktorí mali prospech nielen zo zdrojov, ktoré jej zanechal jej manžel, ale ešte viac z jej času, jej oddanosti, jej voľného času a dokonca aj jej zdravia. Emíliin domov sa stáva ich domovom. Starší ľudia, siroty, väzni, prisťahovalci, nezamestnaní, nepočujúci ľudia, mladí ľudia alebo páry v ťažkostiach, ľudia s telesným alebo duševným postihnutím – všetci spoznajú Emíliin domov, ktorý spontánne nazvú: „Dom prozreteľnosti“, pretože ona sama žila zo skutočnej prozreteľnosti. Doma alebo vo väzení, s chorými alebo veselými, Emília je všade vítaná, pretože prináša pohodlie a pomoc. Ona bola v skutočnosti evanjelium v ​​akcii: „ Čo ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili.“ Rodina a jej priatelia sa pripájajú a podporujú ju. Iní nerozumejú jej práci, ktorú robí, a keď vidia, že je otvorená možnosti vytvoriť ďalší domov a kúpiť nový dom, hovorili: „Pani Gamelin, ešte stále nemá dostatok chorých ľudí, ona ich potrebuje zhromaždiť ešte viac.“ Počas obdobia pätnástich rokov rozmnožila tieto „hrdinské činy zasvätenia“ najprv pod bdelými a vďačnými očami biskupa Jean-Jacquesa Lartigua a neskôr pod vedením druhého biskupa v Montreale, biskupa Ignáca Bourgeta. Takáto hodnotná práca pre trpiaci ľud, nemôže zaniknúť bez zabezpečenia jej kontinuity nejakým spôsobom. Počas cesty do Paríža v roku 1841 sa biskup Bourget pýta v kongregácii Dcér sv. Vincenta de Paul, či by bolo možné poslať na pomoc niektoré sestry na prácu k pani Gamelinovej, a tak založiť novú náboženskú komunitu. Keď biskup dostane pozitívnu odpoveď, Montreal má možnosť vidieť výstavbu novej budovy, aby ich mohol prijať. Napriek všetkým prípravám, sa Emílii pomoci  v tejto podobe nedostalo a sestry nakoniec neprišli. Prozreteľnosť však v živote Emílie rozvíjala ďalšie plány. Práca pani Gamelinovej  pokračovala napriek všetkému. Biskup Bourget vyzval veriacich z vlastnej diecézy a čoskoro boli kanadskí Verbisti poslaní pani Gamelinovej na pomoc. Pre chudobné, staršie ženy otvorila začiatkom marca v roku 1828 úplne prvý útulok. Keď v roku 1832 vypukla epidémia, Emília sa s veľkým zápalom starala o postihnutých a o 5 rokov neskôr sa obetovala v službe pre obete občianskej vojny. So siedmimi ženami, ktoré jej pomáhali, zakladá novú kongregáciu, ktorá nesie názov „Sestry Prozreteľnosti“ Sœurs de la Providence de Montréal. Rehoľný habit prijali 25.marca 1843 z rúk montrealského biskupa Ignáca Bourgeta. Po prvom roku zložili prvé rehoľné sľuby a vo veľmi krátkom čase s príchodom nových dievčat ochotných sa starať o siroty, starých, chorých ľudí, začali zriaďovať nové domy. Nová náboženská komunita však spoznala svoje ťažké hodiny. Mária Emília podľahla cholere a jej život sa skončil vo veku 51 rokov. Je to len osem rokov po založení kongregácie Prozreteľnosti. Sestry si vypočujú z jej umierajúcich pier slová: „pokora, jednoduchosť, láska, ale predovšetkým láska“. Je to posledný testament matky Gamelinovej. Z týchto skromných začiatkov sa dnes viac než 6100 žien v priebehu rokov zaväzuje nasledovať Emíliu Tavernier Gamelin. Dnes sestry Prozreteľnosti pôsobia v Kanade, v Spojených štátoch, v Čile, Argentíne, Haiti, Kamerune, Egypte, na Filipínach a v Salvadore. Pápež Ján Pavol II., 23. decembra 1993 vyhlásil Emíliu Tavernier Gamelin za ctihodnú a dňa 18. decembra 2000 oficiálne uznal zázrak, ktorý bol pripísaný jej príhovoru. Svätý Otec ju vyhlásil 7. januára 2001 za blahoslavenú. Pápež Ján Pavol II. sa o Emílii vyslovil: Je vzorom pre Boží ľud, vo svojej svätosti, a to prostredníctvom života úplne zasväteného službe najpotrebnejším osobám v spoločnosti. Jej liturgická spomienka je stanovená na 23. september, čo je výročie jej smrti v roku 1851.

Blahoslavená

Sviatok: 19. jún

* 10. apríl 1895, Montalto Uffugo, Cosenza, Talianske kráľovstvo
† 19. jún 1961 (vo veku 66 rokov) Rím, Taliansko

 
Elena Emília Aiello sa narodila 10. apríla 1895 v svätom týždni v talianskej Kalábrii v Montalto Uffugo (Cosenza). Jej matka prosila Pána o dieťa, ktoré by mohla zasvätiť Kristovi. Miestom jej prvého vzdelania bola jej rodina a farské spoločenstvo, kde sa učila skromnosti, statočnosti a dôvere v Pána. Denne sa modlila modlitbu ruženca a chodila na svätú omšu. Bola v stálom kontakte so sestrami Lásky Najsvätejšej krvi a s ich duchovným vodcom, otcom Kajetánom Maurom. Keď mala Elena 11 rokov, stratila matku. Po dlhej chorobe priedušiek sľúbila vo svojich 13 rokoch, že vstúpi do kláštora, ale pre otcov nesúhlas a vzhľadom na obdobie, ku ktorému sa  v tom čase schyľovalo (1. sv. vojna), musela svoj vstup do kláštora odložiť. Vstupuje do kláštora sestier Lásky Najsvätejšej krvi v Salerme v auguste v roku 1920. Ešte pred vstupom do kláštora prežila drámu počas epidémie španielskej chrípky, kde pomáhala pri ošetrovaní chorých a dokonca mala úlohu pochovávať mŕtvych. Elena zostáva v kláštore iba do mája nasledujúceho roku. Nešťastnou náhodou sa zranila na ramene a zlým liečením jej rana začala hnisať. Bola nutná operácia. Jediný prostriedok narkózy, ktorý si sama počas operácie dovolila bol malý krížik, ktorý držala vo svojich rukách a pohľad na obraz Sedembolestnej Panny Márie. Pri chirurgickom zákroku poranil lekár nervové zakončenia v ramene a spôsobil jej ochrnutie ľavej ruky a úst. Pohľad na chorú a trpiacu Elenu bol žalostný. Trpela neustálym zvracaním a veľmi skoro sa pripojila trvalá vysoká horúčka s podozrením na tuberkulózu. Aj keď znášala svoje utrpenie s veľkou trpezlivosťou a hlbokou vierou, sestry rozhodli, že sa musí vrátiť domov. Všetky lekárske zákroky na zlepšenie stavu boli absolútne neúspešné. V tomto období Elena zapísala do svojich poznámok, že niekoľko dní pred odchodom z kláštora ju Pán niekoľkokrát vyzval k odovzdanosti, aby prijala všetko, čo jej dá v živote a objímala kríž pre ktorý sa pripravuje. Problémy s prijímaním potravy jej priniesli veľké bolesti žalúdka a lekári jej diagnostikovali rakovinu. (Elena sa po smrti stala práve patrónkou ľudí trpiacich rakovinou žalúdka) K ich úžasu však Elena prehlásila s absolútnym presvedčením, že bude uzdravená na príhovor sv. Rity. Svätica sa jej zjavila a uistila ju, že bude uzdravená zo smrteľnej choroby. Problémy s ramenom jej však zostanú, ako kajúcne utrpenie za hriešnikov. Stalo sa presne to čo Elena povedala a jej žalúdok bol úplne uzdravený po trojdňovej verejnej pobožnosti v miestnom kostole. Od novembra 1921 Elena Aiello začala mať prvé videnia Panny Márie a Spasiteľa, ktorí od nej žiadali jej slobodnú a dobrovoľnú spoluúčasť na bolestiach umučeného Pána pre dobro ľudstva. Od 2. marca 1923 v prvý pôstny piatok tohto roku sa u blahoslavenej Eleny objavili stigmy a krvavý pot až do úplného stavu fyzického zrútenia a zoslabnutia. Tento fenomén – dar ju sprevádzal po celý jej život. Ráno po svätom prijímaní jej vnútorný hlas oznámil, že Pán pre ňu pripravil nové utrpenie. 15 hodín ležala na lôžku s veľkými bolesťami ramena a Pán sa jej zjavil v bielom oblečení a tŕňovou korunou. Na otázku, či chce mať podiel na Jeho utrpení, Elena dala Pánovi svoj súhlas. Pán podržal nad jej hlavou ruky a vložil jej potom na ňu tŕňovú korunu. Z jej hlavy ihneď tiekli prúdy krvi. Pán jej povedal, že žiada toto utrpenie za obrátenie hriešnikov, za mnohé a mnohé hriechy nečistoty. Elena sa má stať obeťou na uzmierenie Božej spravodlivosti. Krv z jej hlavy tiekla celé tri hodiny. Svedkom tohto javu boli jej príbuzní a privolaný lekár a kňazi. Dr. Turano neustále utieral a obmýval krv, ktorá jej vytekala z rán na hlave, ale nebol schopný ju zastaviť. Po troch hodinách sa prúd krvi sám zastavil. Fenomén tohto javu sa opakoval presne v rovnaký čas aj ďalšie piatky vždy o tretej hodine popoludní. Na tretí piatok lekárova matka utierala vytekajúcu krv do vreckovky, ktorú si odložila a schovala. Keď sa vrátila domov, bola jej vreckovka úplne čistá, bez najmenšej stopy po krvi. Potom ako túto príhodu prerozprávala svojmu synovi, dotyčný syn sa obrátil a prijal krst v katolíckej cirkvi. V jednom zo zjavení Pán Ježiš Elene vysvetlil, že to on sám spôsobuje jej utrpenie, aby sa tak stala obetou za svet. Jeho prítomnosť v Eleninom srdci je zdokumentovaná viditeľným znamením Jeho rán na jej tele. „Musíš sa mi podobať v utrpení, pretože musíš byť obetou za hriešnikov a uzmierovať hnev môjho Otca, aby hriešnici mohli byť spasení.“ Tieto udalosti spôsobili nevôľu cirkevných úradov a z Eleny sa stal zdroj ich mnohých pokorovaní. Ľudia sa však na ňu obracali vo svojich ťažkostiach a bola zdrojom mnohých dôležitých rozhodnutí. 10. mája 1924 uviedla v liste Mons. Maurovi: „Moje rameno bolo včera uzdravené. Včera popoludní o tretej hodine sa mi zjavil Pán Ježiš a povedal mi: Moja milá dcéra, chceš byť uzdravená alebo chceš trpieť? odpovedala som: Chcem trpieť s tebou môj milý Ježiš, to je predsa tak dobré utrpenie. Ale ty sám urob ako chceš so mnou. Ježiš mi odpovedal: Uzdravím ťa, ale každý piatok ti dám vstúpiť do smútku a budeš tak so mnou spojená.“ V roku 1928 začala Elena svoje dielo, ktoré vyústilo do založenia kongregácie Malých sestier Umučenia nášho Pána Ježiša Krista. 17. januára sa rozhodla odísť do Cosenzy, aby tu našla pre sestry dom. Ich nový dom jej ukázala sv. Terezka z Lisieux na Via Rivocati. Po niekoľkých dňoch k nej prišla jej priateľka Luigina Mazza. Za svoju úlohu si vytýčili starať sa o výchovu opustených sirôt. Veľmi skoro prijali desiatky dievčat a bolo nutné hľadať ďalší dom. Prozreteľnosť veľmi jasne sprevádzala ich kroky. Niektoré z ich chovaníc sa k nim pripojili. Boli zahájené kroky ku kanonickému uznaniu novovznikajúcej kongregácie Malých sestier Umučenia nášho Pána Ježiša Krista. Kongregácia bola schválená v roku 1940  a Elena s prvými spoločníčkami zložili slávne rehoľné sľuby. Prvá generálna kapitula v roku 1956 zvolila Elenu Aiello za matku predstavenú. Zdravotný stav ju postupne prinútil väčšinu času tráviť na lôžku. Jej izba sa stala miestom útechy, modlitby a náuky pre jej sestry i pre mnoho laikov. Všetko sprevádzali mystické fenomény, ktoré urobili túto rehoľníčku známou v Cosenze a širokom okolí ako „svätú rehoľníčku.“ V júni 1961 odchádza do Ríma, kde 19. dňa v tom istom mesiaci zomiera. Pohreb sa konal o dva dni neskôr v Cosenze za veľkej účasti ľudí, kňazov, rehoľníkov. Ihneď bol zahájený proces blahorečenia. Za ctihodnú bola Elena Aiello vyhlásená sv. Jánom Pavlom II. 22. januára 1991. Titulom Blahorečená, bola Elena Aiello ozdobená 14. septembra 2011 pápežom Benediktom XVI.

Svätá

Sviatok: 25. marec

* 4. október 1843 Jeruzalem, Izrael
† 25. marec 1927 Ein Karem, Izrael

Vlastným menom Maryam Soultaneh Danil Ghattas, palestínska katolíčka, založila Kongregáciu Sestier dominikánok svätého ruženca z Jeruzalema.

svätá Mária Alfonsina Danil Ghattas

Narodila sa roku 1843 v Jeruzaleme, ktorý v tom čase bol ešte vždy súčasťou Osmanskej ríše. V mladom veku vstúpila do Kongregácie sestier sv. Jozefa, ale v roku 1880 založila na základe vízie s Pannou Máriou svoju vlastnú Kongregáciu Sestier Svätého ruženca pre arabské dievčatá. Je to jediná pôvodná kongregácia Svätej zeme. Misionárska komunita teraz pôsobí v ôsmich krajinách Blízkeho východu. V roku 2009 bola Maria Alfonsina Danil Ghattas v Nazarete blahorečená. Dňa 17. mája 2015 bola pápežom Františkom i svätorečená. Jej liturgická spomienka sa slávi 25. marca, v deň výročia jej smrti v roku 1927 v Ein Karem pri Jeruzaleme.

Blahoslavená

Sviatok: 18. máj

* 10. júla 1883, Düppenweiler, Beckingen, Nemecko
† 18. mája 1918, Trier, Nemecko

bl. Blandína Merten

Blandína (Blandine) Merten sa narodila sa 10. júla 1883 v Düppenweiler v trevirskej diecéze a bola pokrstená ako Mária Magdaléna Merten. Vďaka príkladu a výchove svojich rodičov si z domu odniesla živú a hlbokú vieru. Od svojich súrodencov sa odmalička odlišovala hlbokým milosrdenstvom a zbožnosťou. Vo svojich 20-tich rokoch získala diplom a stala sa z nej vynikajúca učiteľka na katolíckych základných školách a príkladná kresťanka, vyznačujúca sa hlbokou pokorou a láskou, ktorú prejavovala deťom, zvlášť tým najbiednejším. Svojich žiakov viedla svojím príkladným životom k uctievaniu Eucharistie, k úcte k utrpeniu Pána Ježiša i Panny Márie. V roku 1908 vstúpila do kláštora rehole Uršulínok v Calvarienberg-Ahrweiler a prijala rehoľné meno Blandína. Celkom oddaná Bohu a ľuďom sa usilovala spájať výchovu a učenie mládeže s hlbokým životom modlitby. 4. novembra 1913 zložila svoje večné sľuby. Sestra Blandína sa ponúkla Ježišovi, ako náhrada za hriechy ľudí. V roku 1916 pocítila prvé príznaky tuberkulózy. Posledné dva roky svojho života zažívala blahoslavená uršulínka ťažké fyzické utrpenie. Bolesti a vysoká horúčka ju prinútili trvalo zostať na ošetrovni v kláštore. Sestra Blandína mala napriek utrpeniu vždy úsmev na tvári. Nikdy o nič nežiadala, na nič sa nesťažovala. Za stenou jej izby bola kláštorná kaplnka o ktorej sestra Blandína často hovorila, „Ja a Ježiš sme tak blízko, pre mňa je všetko z neba.“ „Túžim milovať Boha tak, ako ho ešte nikto nikdy nemiloval.“ Po ťažkej chorobe pľúc trvajúcej viac než 2 roky, zomrela 18. mája 1918 v uršulínskom kláštore v Trevire vo veku 35 rokov. Ihneď po jej smrti sa na jej príhovor začali diať zázraky.  V duchovnom živote bl. Blandína praktizovala podobne ako sv. Terezka od Dieťaťa Ježiš „malú cestu“. Za ctihodnú bola vyhlásená v roku 1983. Pápež Ján Pavol II. ju následne 1. novembra 1987 vyhlásil za blahoslavenú. Na príhovor Blandíny Merten sa uzdravila istá rakúska misionárska sestra s malígnym melanómom. Jej spomienka sa slávi 18. mája.

Svätá

Sviatok: 30. august

* 1120, Västergötland, Švédsko
† 18. máj 1160, Uppsala, Švédsko

patrón Švédska – mesta Štokholm, Fínska

Význam mena: škandinávske meno germánskeho pôvodu znamená všemocný, ctihodný, vážený vládca

sv. Erik

Svätý  Erik IX. Jedvardson pochádzal zo švédskeho kráľovského rodu. So svojou manželkou Kristínou žili cnostným životom. Viedol bohabojný, asketický život. Venoval sa ochrane a obhajobe utláčaných, pomáhal chudobným a chorým. Približne v roku 1150 sa stal kráľom veľkej časti Švédska. Bol mužom úprimnej viery. Sám čítaval pri bohoslužbách a často aj sám pripravoval všetko potrebné na slávenie Eucharistie. Bol iniciátorom stavieb viacerých chrámov. Významným spôsobom sa pričinil o šírenie kresťanstva svojich poddaných. Mal veľkú zásluhu na pokresťančení Fínov. Jeho zásluhy na šírení kresťanstva v severských krajinách Európy nemôže nikto spochybniť a právom patrí medzi mužov nazývaných apoštolmi Severu. V centre jeho pozornosti boli utláčaní, preto je často vzývaný ako ochranca pred útlakom. Práve pre túto svoju činnosť sa stal nepohodlný v očiach svojich dvoranov. Tí sa spojili s dánskym princom Magnusom, ktorý zosnoval sprisahanie na odstránenie Erika. Erik bol rovnako ako dánsky kráľ sv. Knud zavraždený pri bohoslužbách v Uppsale. Údajne sa tak stalo v deň sviatku Nanebovstúpenia Pána  18. mája 1160. Podľa legendy sa počas jeho vraždy udial zázrak a z miesta kam dopadla jeho odseknutá hlava, vytryskol prameň. Telesné pozostatky tohto bohabojného muža sa dodnes nachádzajú v zlatom sarkofágu v dóme v Uppsale. Pôvodná rakva bola zničená. Tú súčasnú nariadila vyrobiť švédska kráľovná Katarína Jagellonská. Mesto Štokholm má jeho korunovanú hlavu vo svojom znaku.

Svätý

Sviatok: 16. máj

* ~1165 zrejme Aylesford, Anglicko
† 16. máj 1265 Bordeaux, Francúsko

Sv. Šimon Stock pochádzal z Anglicka. Až do príchodu karmelitánskej rehole

Pietro Novelli: Naša Pani z hory Karmel a karmelitánski svätci (Šimon Stock (stojaci), Angelus z Jeruzalema (kľačiaci), Mária Magdaléna de’Pazzi, Terézia Ávilská), 1641 (Diecézne múzeum, Palermo.).

do Anglicka (v r. 1237) žil ako pustovník v bútľavom strome. Údajne predvídal príchod rehoľníkov a hneď sa k nim pripojil. Podľa nie celkom jednoznačnej tradície Šimon Stock sa zúčastnil v r. 1245 na generálnej kapitule rehole v Aylesforde, kde bol zvolený za generálneho predstaveného.

Svätec sa vyznačoval mimoriadnou úctou k Panne Márii, ktorú prosil, aby poctila jeho reholu dajakým privilégiom. Odpoveďou bolo zjavenie Panny Márie, ktorá odovzdala Šimonovi Stockovi hnedý škapuliar ako privilégium a záloh večnej spásy.

Podľa životopisov zomrel 16. mája 1265 vo francúzskom meste Bordeaux pri vizitácii gaskonskej provincie svojej rehole.

Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.

Svätí

Sviatok: 25. február

Saleziánski prvomučeníci

Alojz Versiglia sa narodil v Oliva Gessi v Taliansku 5. júna 1873. Od malička miništroval. Chcel sa však stať veterinárom. Ako dvanásťročného ho prijal don Bosco a vtedy Alojz zmenil túžbu. Krátko po smrti dona Bosca sa Alojz rozhodol stať sa saleziánom. Za kňaza ho vysvätili v roku 1895. Ako 23 ročný sa stal magistrom novicov. Túto úlohu plnil s dobrotou a trpezlivosťou celých desať rokov. V roku 1906 odišiel spolu s ďalšími šiestimi saleziánmi do Číny. Stal sa zakladateľom saleziánskeho diela v Číne. V roku 1918 dostali saleziáni úlohu misií medzi Shiuchow a 9. januára 1921 bol don Versiglia vysvätený za biskupa.

Kalixt sa narodil v Courgné pri Turíne 18. júna 1903. Keď mal päť rokov, jeho rodina sa presťahovala priamo do Turína blízko oratória na Porta Nuova. Každý deň ráno pred školou chodieval na svätú omšu. Neskôr sa stal saleziánom a v roku 1922 pri návšteve Mons. Versigliu v Turíne sa rozhodol nasledovať tohto biskupa do Číny. Dva roky strávil ako misionár na ostrove Timor. 18. mája 1929 ho Mons. Versiglia vysvätil za kňaza. 13. februára 1930 sprevádzal svojho biskupa ku kmeňu Shiuchow.

25. februára skupina pirátov s boľševickým zmýšľaním prepadla loďku misionárov s mladými s úmyslom uniesť dievčatá. Mons. Versiglia a don Caravario im v tom bránili. A to ich stálo život.

Oboch vyhlásil Ján Pavol II. za blahoslavených v roku 1983 a za svätých 1. októbra 2000.

Na duchovné čítanie

Celé toto rozprávanie je zostavené presne podľa svedectiev očitých svedkov, ktoré pod prísahou vypovedali pri procese svätorečenia. V prvých februárových dňoch 1930 prišiel z malej kresťanskej komunity Lin-chow do saleziánskeho misijného strediska v Shiu-chow 26-ročný misionár don Kalixt Caravario. Mal sprevádzať 57-ročného biskupa Versigliu, ktorý chcel navštíviť dve malé školy a dvesto kresťanov, malé semienko v meste so 40 tisíc obyvateľmi. Ich pokojný život už dlho narúšala občianska vojna.
V ústrety mu pribehlo veľa naradostených detí, ktoré don Caravario zachránil pred chaosom a biedou a priviedol do sirotinca v Ústave don Bosco v meste Shiu-chow.
23. februára už boli batožiny na cestu pripravené, tvorilo ich asi dvadsať balíkov s tovarom rozličného druhu – obleky, liturgické rúcha, všelijaký materiál, ktorý im poslali veľkodušní dobrodinci z Talianska. Okrem toho zbalili aj potraviny pre sedem osôb, pretože cesta 90 kilometrov mala trvať osem dní.
Spolubratia saleziáni videli, ako don Caravario všetko usilovne chystá a veselo hovorili:
„Koľko Božích darov!“
On so svojím dobráckym úsmevom podotkol:
„Len aby sa tomu nič zlé nestalo.“
Potom odovzdane zdvihol plecia a dodal:
„V každom prípade nech sa stane Božia vôľa!“
Všetci vedeli, že tieto slová don Caravario často opakoval, a tak získal povesť malého svätca.
24. februára mali budíček o štvrtej ráno, potom nasledovala svätá omša a po nej sa zišli všetci cestujúci: biskup Versiglia, don Caravario, dvaja mladí učitelia s diplomom z Ústavu don Bosco – Thong Chong Wai, pohan, M Pan Ching, kresťan, a ich dve sestry – 21-ročná Thong Su Lien Mária, učiteľka, a 16-ročná M Yu Tce Paula, ktorá nechávala štúdiá a vracala sa domov. K výprave sa pridala aj 22-ročná Tzen Tz Yung Klára, ktorá odchádzala do Lin-chow ako katechétka. Biskup Michal Arduino, nástupca monsignora Versigliu, vydal toto svedectvo: „Mladíkov a dievčatá, ktorí prichádzali do kolégia alebo sa vracali domov, vždy doprevádzali misionári. Rodičia dovolili svojim dcéram odísť len pod touto podmienkou. Títo dvaja mladí učitelia, ich sestry a katechétka zámerne čakali na to, aby mohli cestovať s biskupom a s donom Caravariom a pod ich ochranou sa vyhnúť možným útokom pirátov.“

Smutné časy
Podobná opatrnosť bola nevyhnutná kvôli zlej situácii v tejto časti Číny. Provincia Shiu-chow leží medzi severom a juhom, kade prechádzali alebo kde táborili rozličné skupiny, ktoré medzi sebou bojovali. Násilnosti, krádeže, požiare a vraždy sa odohrávali vo dne i v noci. Ťažko bolo v týchto rabujúcich bandách rozoznať ustupujúcich vojakov, žoldnierov, skupiny nájomných vrahov a zbojníkov, ktorí tento chaos využívali.
Nová Čínska republika vznikla 10. októbra 1911. Vojsko pod vedením generála Čankajška v roku 1927 zjednotilo Čínu a porazilo „pánov vojny“, ktorí pustošili rôzne kraje. Ale intenzívne prenikanie komunistov do Číny a do jej vojska (podporované Stalinom) presvedčilo Čankajška, aby sa oprel o pravicu a postavil komunizmus mimo zákona (apríl 1927). To znamenalo začiatok občianskej vojny.
„V jednom regióne južnej Číny sa pomaly upevňoval režim podobný sovietskemu,“ píše historik McAleavy. „Bolo by nudné čo i len pokúsiť sa opísať chaotické udalosti rokov 1929 až 1931. Južná časť Číny vôbec nežila v pokoji. Nad rozsiahlym územím vládli komunisti a ešte ďalej na juh ,páni vojny‘, stále pripravení vyvolávať nepokoje. Bolo to v Kwangsi, ktoré hraničilo s provinciou Shiu-chow.“
V týchto smutných časoch aj život cudzincov predstavoval určité riziká. Číňania sa ich báli, pretože vlády ich štátov boli silné, a tak ich s opovrhnutím nazývali bieli diabli. Nenávisť voči cudzincom trvala počas dlhodobého neľudského vykorisťovania Číny Anglickom, Nemeckom a Amerikou. Misionárov však mali radi, a to najmä chudobní ľudia. Vo chvíľach rabovačiek sa misie stávali útočiskom pre každého, kto nemal iný útulok. K najobávanejším nepriateľom misionárov patrili piráti, ktorí rabovali a nepozerali na nikoho, a komunistickí vojaci, pretože zničiť kresťanstvo bolo jedným z cieľov ich programu.
Len osem mesiacov predtým chytila saleziána dona Dalmassa z misie Nam-Yung (70 km od Shiu-chow) banda komunistických vojakov, keď odprevádzal žiakov do školy. Zviazaného ho vláčili po uliciach mesta, zhanobili ho na verejnom zhromaždení a odvliekli do svojej skrýše v horách. Oslobodili ho až po dvanástich dňoch a s pomocou chudobných ľudí sa mu podarilo vrátiť sa na misiu.

Na loďke smerom na sever
Sprievod, na čele ktorého stál biskup Versiglia, odcestoval vlakom zo železničnej stanice Shiu-chow 24. februára o pol deviatej ráno. Popoludní o piatej dorazili do Lin-Kong-How, odkiaľ ich don Cavada odprevadil na saleziánsku misiu. Tam prenocovali.
Na nasledujúci deň 25. februára monsignor Versiglia a don Caravario odslúžili svätú omšu. Potom všetci nastúpili do loďky, ktorá sa s nimi mala plaviť proti prúdu rieky Lin-chow a priviezť ich do misie, kde ich čakala malá kresťanská komunita dona Caravaria. Bolo sedem hodín ráno. Cesta vlakom trvala osem a pol hodiny, kým prekonať skoro tú istú vzdialenosť loďkou znamenalo plaviť sa sedem dní.
K sprievodu sa pripojil aj 10-ročný kresťanský chlapec Luk Apiao Peter, ktorý odchádzal študovať do školy dona Caravaria, a istá staršia katechétka, ktorá mala pomáhať mladej Kláre. Personál bárky tvorili štyria ľudia: staršia pani – majiteľka loďky, jej 20-ročný syn a dvaja svalnatí chlapi. Tí mali kráčať po brehu a ťahať bárku proti prúdu v úsekoch, kde bola plavba ťažšia.
Čínska bárka je ako malý dom, predná časť je otvorená a zadná sa podobá na barak, ktorý je vlastne domom pre toho, kto cestuje. Vpredu bola umiestnená biela zástava s nápisom Tin Tchu Tong (Katolícka misia), akýsi druh sprievodného listu. Všetci vedeli, že misionári nie sú bohatí a pracujú pre chudobných ľudí, na druhej strane to však mohla byť aj istá návnada pre zločincov.

25. február a úklady na rieke
Bárka prešla popri dedine Pak Ngan Hang, kde sa práve konal jarmok. Dvaja učitelia boli v prednej časti loďky a odtiaľ videli osamelé domy roztrúsené po lese, okolo ktorého plávali. O tri kilometre ďalej, kde sa rieka Lin-chow stretávala s malým prítokom Shiu-pin, zazreli o jedenástej predpoludním horieť niekoľko ohňov. Ako sa približovali, znepokojujúce ohne jasneli. Pri nich si všimli asi desiatich chlapov, ktorí ich udržiavali.
Na poludnie sa osádka bárky modlila. Naraz začuli rozkaz:
„Zastavte loďku!“
Muži sa priblížili, namierili pušky a pištole.
„Koho veziete?“ skričali.
„Biskupa a jedného pátra z misie,“ odpovedal ktosi z posádky.
Oni nato:
„Nesmiete viezť nikoho bez našej ochrany. Misionári nám musia zaplatiť päťsto dolárov v európskych bankovkách alebo vás postrieľame všetkých!“
Ženy na loďke počuli dialóg a hneď pochopili, o čo ide. Vzali ružence, zakryli si hlavu rukami a začali sa modliť.
Vtedy bývalo smutnou skutočnosťou platiť pozdĺž rieky akési mýto, Číňania sa však podriaďovali, aby nemali nepríjemnosti. Ale päťsto dolárov, to bola bláznivá suma. Nikto predsa neberie na cestu toľko peňazí. Hneď bolo jasné, že ide o zámienku, aby mohli uväzniť cestujúcich misie. Biskup povedal donovi Caravariovi:
„Povedz im, že sme misionári, a preto nemáme so sebou toľko peňazí.“
Keď to začuli piráti, niektorí z nich skočili do bárky a začali ju prehliadať. Chlapec Apiao sa hneď vyhlásil za syna majiteľa bárky. Na starú katechétku sa ani nepozreli, no keď zbadali dievčatá, zakričali:
„Odnesme preč ich manželky!“
Don Caravario im vysvetlil:
„Nie sú to naše manželky, ale žiačky, ktoré sprevádzame na ceste domov.“
Misionári zdvorilým spôsobom, ako sa to patrí, zadržiavali banditov vonku a vlastnými telami im bránili vstúpiť na loď. Vtedy piráti zvolali:
„Podpáľme im bárku!“
O niekoľko metrov ďalej stála iná bárka naložená drevom. Priniesli zväzky dreva na predok loďky a zapálili ho. Keďže drevo bolo hrubé, zelené a nechcelo sa chytiť, biskupovi sa podarilo zahasiť prvé plamene. Nahnevaní piráti vytiahli najhrubšie haluze a misionárov začali hrozne mlátiť. Po dlhšej chvíli krvácajúci a vysilený biskup padol. Don Caravario ešte vydržal niekoľko minút, potom klesol aj on stonajúc:
„Ježiš, Mária, Jozef.“
Banditi sa vrhli na ženy. Mária neskôr svedčila: „Celou silou som sa chytila za ľavé rameno padnutého biskupa, ale zbojníci ma udreli po ruke palicou a odviedli nás preč. Kričala som: ,Pane Bože, zachráň ma! Pomocnica kresťanov, oroduj za mňa! Ježiš, Mária, Jozef!‘“ Márii sa na chvíľu podarilo oslobodiť a skočila do rieky Shiu-pin. Radšej chcela zomrieť, než padnúť do rúk zločincov, ktorí ich chceli znásilniť. Ale voda bola plytká, tak ju jeden zo zbojníkov chytil za vrkoče, vytiahol z vody a vrieskal:
„Vy ste Číňanky, prečo idete s cudzincami? Katolícke náboženstvo treba zničiť!“
Banditi zviazali obidvoch misionárov. Predtým ich ešte poprezerali a o všetko olúpili. Na trávnatom trojuholníku, kde sa obidve rieky spájali, ležali všetci, misionári i ženy, zmorení bolesťou a bezradnosťou.
„Musíme vás zabiť!“ kričal jeden z nich na misionárov. „Nebojíte sa zomrieť?“
„My sme misionári, prečo by sme sa mali báť zomrieť?“ odvetil biskup.
Päť výstrelov z pušky
Piráti rozkázali tým, čo boli na loďke, aby sa vrátili do Lin-Kong-How. Okrem majiteľov tam bol aj malý Apiao, stará katechétka a bratia Márie a Pauly. V ten istý deň o piatej popoludní dorazili na misiu dona Cavadu, kde priniesli túto smutnú správu. Čo najrýchlejšie upovedomili autority, ktoré nariadili pravidelným oddielom vojska, utáboreným neďaleko, aby si vzali celú vec na starosť.
Tragédia nad riekou sa však o chvíľu mala skončiť. Mária vydala toto svedectvo: „Od misionárov sme boli vzdialené nie viac ako tri metre. Videla som, ako don Caravario sklonil hlavu a potichu čosi hovoril biskupovi.“ Navzájom sa spovedali. Katechétka Klára zase potvrdila: „Biskup a don Caravario sa na nás milo, s úsmevom pozerali, očami ukazovali na nebo a nahlas sa modlili.“
Na rozkaz pirátov sa misionári pustili dolu chodníkom, ktorý sleduje tok rieky Shiu-pin. Pozerali na nich aj niekoľkí zvedavci z blízkych chalúp. Jeden z nich počul biskupa, ako hovorí zbojníkom:
„Ja som starý, mňa môžete aj zabiť, ale on je mladý. Ušetrite ho!“
Ženy od nich oddelili a sácali smerom k malej bielej pagode. Vtom počuli päť výstrelov. Mária o tom svedčila: „Asi po desiatich minútach sa vrahovia vrátili a oznámili svojim spoločníkom, že na nich vystrelili päť rán z pušky. ,Sú to nevysvetliteľné veci,‘ povedali, ,videli sme ich toľkých… Všetci sa boja smrti. A títo dvaja umreli pokojní a dievčatá tiež po inom netúžia, len zomrieť…‘“ Bolo krátko popoludní 25. februára.
Zatiaľ čo sa riadne vojenské oddiely rozhýbali, aby chytili vrahov, dievčatá boli odvlečené do hôr. V rukách zločincov ostali na milosť a nemilosť päť dní. V nedeľu 2. marca vojaci dorazili ku skrýšam zbojníkov. Jeden z nich, ktorého chytili, im totiž ukázal stopy svojich komplicov. Po krátkej prestrelke zbojníci utiekli a dievčatá tam nechali.
Medzitým don Cavada a sekretár biskupa don Lareno našli v sprievode veliteľa mestskej polície Shiu-pin mŕtve telá mučeníkov. Obidvaja mali roztrieskané hlavy.
V nedeľu večer 2. marca si tri oslobodené dievčatá kľakli a modlili sa nad telesnými pozostatkami misionárov, ktorí položili svoj život, aby ich bránili.

Mučeníci
Monsignor Alojz Versiglia sa narodil v Olive Gessi v provincii Pavia. V roku 1873 ako chlapec vstúpil do oratória dona Bosca. Bol očarený výpravou misionárov, ktorú videl v Bazilike Márie Pomocnice a rozhodol sa, že aj on sa ním raz stane. V roku 1906 viedol prvú saleziánsku misionársku výpravu do Číny.
Don Kalixt Caravario sa narodil v Cuorgne a do Turína prišiel už ako 4-ročný. Otec, brat, sestra, a predovšetkým najdrahšia mama Róza mu dovolili už ako 21-ročnému odísť k misionárom do Číny.
List, ktorý don Kalixt napísal matke Róze 13. februára, dvanásť dní pred svojou mučeníckou smrťou, sa dostal do jej rúk prostredníctvom saleziánov. Najprv jej však s čo najväčšou ohľaduplnosťou oznámili mučeníctvo jej syna. V liste, ktorý sa z úcty k nemu uchováva a ktorý poznačili slzy mamy Rózy, don Kalixt píše: „Len odvahu, moja drahá mamička! Život sa pominie a bolesti sa skončia. V nebi budeme šťastní. Nech Ťa nič neznepokojuje, moja drahá mamička. Ak budeš niesť kríž s Pánom Ježišom, bude omnoho ľahší a milší…“
Pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1976 biskupa Versi-gliu a dona Caravaria za mučeníkov. Pápež Ján Pavol II. ich v roku 1983 vyhlásil za blahoslavených a v roku 2000 za svätých.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)

Svätý

Sviatok: 12. marec

* 23. jún 1872 Pontecurone, Taliansko
† 12. marec 1940 Sanremo, Taliansko

Alojz Orione pochádzal z mestečka Pontecurone pri Tortone, kde sa narodil 23. júna 1872. Jeho otec pracoval tvrdo ako dláždič ciest a bol chladný voči náboženstvu a Cirkvi. No zato matka bola úprimne nábožná a veľmi rozumná, takže mohla pomáhať svojmu synovi aj neskôr, v ťažkých počiatkoch jeho životného diela.

V rodine Orione nebolo nazvyš peňazí, a preto sa všetci zúčastňovali na spoločných rodinných prácach. Tak aj malý Alojz už ako chlapec pomáhal na poli. Kvôli tomu nemohol poriadne chodiť ani do základnej školy. Avšak čo najviac oduševňovalo jeho osobný život, bola vidina duchovného povolania, po ktorom túžil a na ktoré sa podľa svojich skromných možností pripravoval. Už ako 13-ročný žiadal a bol prijatý do františkánskeho kláštora vo Voghere. No nebol tam ani rok, keď sa mu veľmi zhoršilo zdravie. S ťažkým zápalom pľúc ho rehoľníci poslali domov.

Doma Alojz ozdravel. A keďže už mal štrnásť rokov, otec ho priberal na pomoc pri dláždičskej práci. Tak sa zoznámil s robotníckym prostredím. Pritom sa však nezriekol svojich túžob po duchovnom povolaní. Veľa sa modlil a keď mohol, pomáhal miestnemu farárovi. Ten sa mu tiež usiloval pomôcť. Tak mu od septembra 1886 vybavil pobyt v turínskom saleziánskom oratóriu, ktoré viedol don Bosco. Alojz tam býval a študoval tri roky. Hoci don Bosco vtedy už končil svoju životnú dráhu, Alojz od neho veľa získal pre celý ďalší život. Veľa si osvojil najmä z umenia, ako zaobchádzať s chlapcami. Dostala sa mu aj možnosť vyspovedať sa osobne u dona Bosca. Pripravil si tri zošity hriechov, ale svätec mu ich nakoniec roztrhal a povedal  mu: „My budeme vždy priateľmi.“ Po troch rokoch štúdia v oratóriu bolo samozrejmé, že usilovný a nábožný mládenec vstúpi do saleziánskej rehole. Ale Alojz odrazu cítil, že to nie je jeho miesto. Preto sa prihlásil a bol prijatý do kňazského seminára v Tortone. Na štúdium filozofie a teológie nastúpil v októbri 1889.

Po dvojročnom štúdiu filozofie nešiel domov na prázdniny, ale s rektorovým dovolením ostal v seminári, kde si dopĺňal štúdium a konal rozličné služby v katedrále. Preto mu pridelili osobitnú izbu. Tu sa začal aj jeho apoštolát – kresťanská výchova chlapcov. Začal s vyučovaním katechizmu. Za triedu slúžila jeho izba. No tá čoskoro nestačila. Biskup pochopil význam tejto iniciatívy a dal bohoslovcovi Luigimu k dispozícii svoju záhradu. Tu mladý klerik v júli 1892 založil svoje prvé oratórium zasvätené sv. Alojzovi, patrónovi mládeže. V nasledujúcom roku už otvoril pre chlapcov kolégium, do ktorého sa hneď prihlásilo niekoľko sto chlapcov. Dňa 13. apríla 1895 Alojz Orione prijal kňazskú vysviacku. Prvú sv. omšu slúžil medzi svojimi chlapcami, ktorých medzitým premiestnil do bývalého klariského kláštora.

Dosiahnuté povzbudivé výsledky pohli viacerých klerikov a kňazov, aby sa pripojili k donovi Orionemu. Bolo to jadro neskoršieho rehoľného združenia „Synov Božej prozreteľnosti“ (Figli della Divina Provvidenza). Nové spoločenstvo sa však neobmedzovalo iba na výchovu chlapcov. Usilovalo sa o celkové náboženské a sociálne povznesenie ľudí. Preto sa jeho členovia venovali kázaniu, starostlivosti o chudobných a chorých, boju proti slobodomurárom, rozširovaniu dobrej tlače.
Sám don Alojz Orione pracoval neúnavne po celé dni a veľkú časť nocí. A neobmedzoval sa len na svoj kraj. Keď sa dozvedel o katastrofálnom zemetrasení v Messine na Sicílii a v Reggio di Calabria v r. 1908, ponáhľal sa so svojimi na pomoc. Zvlášť sa ujal sirôt, ktorým zahynuli rodičia, a vzal ich do svojich ústavov. Na žiadosť pápeža sv. Pia X. prijal na tri roky funkciu generálneho vikára spustošenej messinskej diecézy. Podobne sa zachoval aj pri veľkom zemetrasení v Marsike r. 1915.

Ako pri výchove mládeže sa riadil príkladom sv. Jána Bosca, tak zase pri charitatívnych dielach ho inšpiroval príklad sv. Jozefa Cottolenga, podľa ktorého pomenoval viaceré svoje ústavy. Cestoval po celom Taliansku, aby získal ľudí i hmotnú pomoc pre svoje náročné podujatia. Napokon založil pre svoje diela štyri rehoľné združenia. Dve sú činné: Synovia Božej prozreteľnosti (Figli della Divina Provvidenza) a Malé misionárky kresťanskej lásky (Piccole Missionarie della Caritá). Ďalšie dve sú kontemplatívne, aby podporovali vonkajší činný apoštolát modlitbou a prinášaním obiet. Pre mužov sú Pustovníci Božej prozreteľnosti (Eremiti della Divina Provvidenza) a pre ženy Sestry Najsvätejšej sviatosti (Suore Sacramentine). Obidve kontemplatívne združenia prijímajú aj slepých mužov či ženy.

Činnosť spomenutých rehoľných spoločenstiev sa neobmedzovala iba na Taliansko. Don Alojz poslal svojich synov a dcéry tiež do Brazílie a Argentíny a po r. 1914 aj do Palestíny. Sám sa dvakrát vybral do Južnej Ameriky, a to v r. 1921 a r. 1934, keď sa v Buenos Aires konal medzinárodný eucharistický kongres. Vtedy ostal v Latinskej Amerike tri roky. Organizoval tam školy, roľnícke kolónie, farnosti, sirotince a charitatívne ústavy nazývané „Piccolo Cottolengo“ (Malé Cottolengo). Všade kázal a spovedal.

Don Orione sa usiloval priblížiť náboženstvo čo najviac praktickému životu. Preto organizoval ľudové misie, sprievody a púte, živé betlehemy na Vianoce. Posledné tri roky strávil v Tortone. Každý týždeň navštevoval „Malé Cottolengo“ v Miláne a Janove. Avšak jeho spolupracovníci odrazu zbadali, že jeho takmer nevyčerpateľná životná energia sa rýchlo stráca. S pomocou lekárov ho prinútili, aby si trocha oddýchol. Začiatkom marca 1940 odišiel do oddychovej vily sv. Klotildy v San Reme, kde onedlho zomrel 12. marca 1940.

Jeho pohreb sa stal manifestáciou úcty k mužovi, ktorý sa strávil v láske Bohu a ľudom. Pochovali ho v mariánskej svätyni „Madonna della Guardia“ v Tortone, ktorú dal postaviť. Niekoľko rokov po jeho smrti sa začal informatívny proces pre blahorečenie Božieho služobníka. V r. 1965 otvorili jeho hrob a jeho telo našli neporušené.

Alojz si vždy pamätal na slová dona Bosca: „My budeme vždy priateľmi“. A až po dlhej modlitbe pri jeho hrobe nakoniec pochopil, že Pán ho nechce medzi saleziánmi. Nikdy nezabudol na model Valdocca, až natoľko, že viac ráz povedal: „Šiel by som aj o rozžeravených uhlíkoch, aby som mohol vidieť ešte raz dona Bosca a poďakovať sa mu.“

Dona Alojza Orioneho vyhlásil za blahoslaveného pápež Ján Pavol II. v roku 1980 a za svätého v roku 2004.

Blahoslavený

Sviatok: 30. január

* 13. júl 1842 Pruchnik, Podkarpackie, Poľské kráľovstvo
† 29. január 1912 Miejsce Piastowe, Podkarpackie, Kraj Nadwiślański

Bronislav Markiewicz sa narodil 13. júla 1842 v Pruchniku v Haliči (juhovýchodné Poľsko) ako šiesty z jedenástich detí. Rodina bola nábožensky založená a patrila medzi nižšiu šľachtu. Bronislav sa musel boriť s hladom, chudobou a prenasledovaniami, ktoré ho postretli v škole pre jeho kresťanské ideály, no vždy ich vedel prekonať svojou vierou a nakoniec sa rozhodol vstúpiť do seminára. Za kňaza bol vysvätený 15. septembra 1867. Intenzívne sa venoval vyučovaniu katechizmu a apoštolátu medzi väzňami, pričom sa rád stretával s jednoduchými a chudobnými ľuďmi. Cítil, že ho priťahujú chlapci emigranti, ktorí prežívali chudobu po každej stránke. Práve kvôli tomu sa rozhodol pre štúdium pedagogiky, aby im mohol viac pomáhať pri spáse ich duše. Božia Prozreteľnosť ho viedla k tomu, aby horlivo túžil po vstupe do nejakého rehoľného inštitútu, ktorý sa venoval starostlivosti o mládež.

Odišiel do Talianska a tu ho očarila spiritualita dona Bosca, ktorú bez toho, žeby o tom vedel, nosil vo svojom srdci už dávno. Po podaní a schválení jeho žiadosti bol prijatý do Saleziánskej kongregácie a v roku 1887 zložil do rúk samého dona Bosca večné sľuby. Bolo to naozaj šťastie, že si mohol vypočuť rady svätca a priamo čerpať z jeho ducha. V roku 1892 sa vrátil do Poľska ako salezián a pôsobil ako farár v Miejsce (Halič), kde sa venoval chudobnej a opustenej poľskej mládeži.

Bronislav chcel lepšie odpovedať na konkrétne požiadavky biednych životných pomerov v Haliči a v súvislosti s tým cítil potrebu žiť podľa princípov dona Bosca ešte radikálnejšie. Poradil sa so svojimi spolupracovníkmi a založil Spoločnosť miernosti a práce. Deväť rokov po jeho smrti bola spoločnosť – aj mužská, aj ženská vetva – uznaná Cirkvou a vznikli dve kongregácie, ktoré boli zverené pod ochranu svätého Michala Archanjela. Ich členovia dostali pomenovanie michaeliti. Podobne ako don Bosco, aj otec Bronislav pripomínal svojim duchovným synom, dcéram a mladým, ktorých stretával, okrem úcty k sv. Michalovi ako ochrancovi v každodennom boji proti zlu, aj veľkú úctu k Eucharistii a k Panne Márii. Zjednotenie s ukrižovaným Kristom a čnosť miernosti charakterizovali jeho apoštolskú činnosť pre dobro blížneho. Zomrel 29. januára 1912 v Miejsce Piestowe.

Blahoslavená

Sviatok: 9. február

* 15. december 1899 Cantalpino, Španielsko
† 10. február 1935, Valverde del Camino, Španielsko

Euzébia Palominová-Yenesová sa narodila 15. decembra 1899 v Cantalpine, ktoré sa nachádza v provincii Salamanka na východe Španielska. Rodina Augustína Palominu, opravdivo veriaceho človeka, bola veľmi chudobná. V niektorých obdobiach roka bola Euzébia so svojím otcom nútená chodiť po žobraní po okolitých dedinách, robili to však naozaj s jedinečnou radosťou a vierou. Počas tých dlhých ciest Augustín vysvetľoval svojej dcére katechizmus a ona bola dychtivá po spoznaní tajomstiev Ježiša. Euzébia vyrastala v rodine, kde všetci pracovali, modlili sa a chceli si dobre.

Deň prvého svätého prijímania prežila Euzébia veľmi intenzívne. Hneď nato odišla slúžiť do jednej bohatej rodiny. Nepodľahla pokušeniam dospievania a na prvé miesto stále kládla svojho priateľa Ježiša. Neskôr ju poslali na Salamanku – najprv robila pestúnku, potom asistentku v nemocnici. Veľmi túžila stať sa rehoľnou sestrou. Jedného dňa pri okopávaní našla medailu Márie Pomocnice. Krátko nato ju istá tajomná kamarátka zaviedla do oratória sestier.

Tie ju nabádali, aby tam zostala a pomáhala im. Zvláštne, ale kuchyňa sa pre mnohé chovanky stala miestom, kam chodili vyhľadávať kuchárku – nebola síce vzdelaná, no vždy mala pre ne pekné slovo.

Keď prišla na Salamanku vikárka predstavenej saleziánok, Euzébiu prijali medzi postulantky. Noviciát absolvovala v Barcelone, kde svojou pokorou a úsmevom bola príkladom a povzbudením pre ostatné novicky. V roku 1924 zložila prvé sľuby a stala sa dcérou Márie Pomocnice. Predstavené ju poslali do Valverde del Camino, aby tam pôsobila ako kuchárka a pomocníčka. Svoju pravidelnú každodennú službu začala žiť výnimočne horlivo, tak ako to chcel don Bosco, a Pán ju popritom naplnil mnohými darmi.

Aj tu sa okolo nej točili dievčatá, ktoré očarila jej duchovná príťažlivosť. Začala pracovať v oratóriu. Seminaristi, dospelí i kňazi ju žiadali o radu, pretože ich povzbudzoval jej duch modlitby a presvedčivej viery. Šírila úctu k svätým Ježišovým ranám a takzvanému „mariánskemu otroctvu“ podľa svätého Alojza M. Grigniona z Montfortu.

Rozpráva sa o mnohých zázračných udalostiach, ktoré sa udiali počas života Euzébie. Aj ona, podobne ako don Bosco, mala od Pána dar proroctva. Predpovedala španielsku občiansku vojnu a svoj život obetovala za Španielsko. Keď sa začala cítiť zle, direktorka – sestra Carmen Morenová, neskôr mučeníčka a blahoslavená, sa o ňu starala a spisovala jej myšlienky. Sestra Euzébia jej predpovedala mučenícku smrť.

Pred smrťou zakúsila momenty extázy a videnia. Pred Pána do večnosti predstúpila 10. februára 1935. Dňa 25. apríla 2004 ju Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú. Jej pozostatky sa nachádzajú vo Valverde.
Na duchovné čítanie

Kuchárka – postulantka
31. januára 1922 Euzébiu prijali za postulantku spolu s mladou učiteľkou Amáliou Fernandezovou. Potom mali obidve odcestovať do Barcelony-Sarria, aby začali obdobie štúdia a prípravy do noviciátu. Učiteľka odišla, no Euzébia ostala. V kronike domu sa píše: „… zostane tu konať si svoj postulantát, pretože chýba kuchárka a ona ju nahradí.“ Prvá trieda základnej školy tak aj naďalej ostala jej jediným vzdelaním. Neskôr o tom napísala: „Konala som si postulantát v Salamanke a každú vec, ktorú mi prikázali, som robila s radosťou. Pri vešaní bielizne som sa modlila celý ruženec. Všetko som obetovala Panne Márii. Keď som niekam šla, stále som myslela na svätostánky v kostoloch, okolo ktorých som prechádzala, a duchovne som prijímala. Ak som mala čo len trochu času a kostol bol otvorený, na chvíľu som vošla dnu.“
Po šiestich mesiacoch mala odísť do Barcelony, ale v dome sa chystala akási slávnosť a kuchárky sú pri takýchto príležitostiach vzácne. Nakoniec provinciálka, ktorá ju chcela mať v Barcelone, rázne rozkázala, aby ju nechali odísť a nevymýšľali si výhovorky.
Cestou do Barcelony videla 25-ročná Euzébia prvýkrát more, hoci predtým sa často modlievala k Panne Márii ako k Hviezde morskej.
5. augusta 1922 prijala rúcho dcér Márie Pomocnice a začala dva roky noviciátu. Dve spolunovicky spomínali: „Počas prvého roku Euzébii zverili prácu v záhrade. Bola jednoduchá, povedali by sme, že až naivná. Kvôli tomu sme sa z nej niekedy smiali, ale ona sa vôbec neurazila.“
V prvom období jej magisterka noviciek sestra Serravallová ponúkla knihu, aby sa učila meditovať, načo sa jej Euzébia prekvapene opýtala:
„Na to, aby som mohla meditovať, potrebujem knihu?“
„A ty to ako robíš?“ zadivila sa magisterka.
„Mne stačí vidieť olivu alebo hocijaký strom, aby som mohla rozjímať o Bohu.“
Mala iba prvú základnú, ale Boha poznala už dávno.
Bola Biela sobota 1924 a do 5. augusta, kedy sa mala zasvätiť Pánovi a stať sa dcérou Márie Pomocnice, chýbalo niekoľko mesiacov. Euzébia bola v pivnici medzi zemiakmi a fľašami, ktoré sa chystala umývať. Zrazu ju niekto zavolal, aby hneď prišla hore. Vzala teda do každej ruky po dve fľaše, aby ich zaniesla na stoly do jedálne. Ako sa však ponáhľala po schodoch, pristúpila si habit, spadla, skotúľala sa po schodoch dolu aj s fľašami, ktoré sa rozbili. Veľké kusy skla sa jej zarezali do ramien, porezali jej žily a valila sa z nich krv. Privolaný lekár pozašíval rany a robil, čo sa dalo. V noci nastalo ďalšie krvácanie, ktoré bolo ťažké zastaviť.
Euzébia prijala sviatosti umierajúcich, trpela a dva mesiace bojovala o život. Keď sa jej niekto opýtal, ako sa má, s vľúdnou trpezlivosťou odvetila:
„Plním Božiu vôľu.“
Pán Boh jej vrátil aspoň toľko zdravia, že mohla vstať z postele a 5. augusta 1924 zložiť rehoľné sľuby. V ten istý deň poslušne prijala nariadenie, ktorým ju zadelili do saleziánskeho domu vo Valverde. Pri odchode objala svoju drahú sestru Caridad a povedala jej:
„Usilujme sa stať svätými. Všetko ostatné je iba marením času.“

Zázraky sestry Euzébie
Valverde, mestečko na okraji juhozápadného Španielska, leží v baníckom kraji a obkolesujú ho roztratené vrchy a vŕšky. Každý deň sem prichádzajú baníci, nosiči nerastov a pohoniči mulíc aj so svojimi zvieratami, ktoré s nimi zostupujú do dlhých chodieb pod zemou, aby ťahali vozíky.
Žili tam jednoduchí a chudobní ľudia. Sestra Euzébia dostala na starosť kuchyňu, vrátnicu, šatňu a asistenciu v oratóriu. A práve v týchto biednych priestoroch, medzi obyčajnými ľuďmi, chcel Pán Boh osláviť svoje meno prostredníctvom jej zázrakov. Vedela, že v duši je ešte stále tou malou žobráčkou s neodolateľným úsmevom, ktorá vystiera pred Bohom svoju ruku. Ani Boh nedokázal odolať jej úsmevu.
Keď Euzébia prišla do Valverde, žiačky a oratoriánky ju nazvali malou, žltou, chudou, s hrubými rukami a s nepekným menom. Po niekoľkých dňoch ju však začali čoraz častejšie vyhľadávať, s radosťou jej pomáhali pri práci a počúvali ju. Rozprávala im o Márii Mazzarellovej, o donovi Boscovi, o misiách medzi Kivarmi, Číňanmi a príbehy zo života svätých, ktoré čítala v noviciáte.
Neskôr sa mnohé z týchto dievčat stali postulantkami v Barcelone-Sarria. Nová provinciálka matka Coviová sa rad-radom pýtala dievčat:
„A ty si odkiaľ?“
Keď od viacerých dostala odpoveď, že z Valverde, prekvapene sa spýtala:
„Čo je tam v tom Valverde, že vás je toľko?“
Odpovedali, že je tam kuchárka s astmou, ktorá rozpráva dievčatám jednoduché príbehy.
Istého dňa matka Coviová zavítala do Valverde. Tento deň mala poznačený vo svojom kalendári vizitácií v domoch saleziánok. Sestra Euzébia o tom vedela a načas zasiala špenát, aby ho mohla priniesť na stôl čerstvý, no keďže nepršalo, špenát ledva vzišiel. Carmen Beguerová rozprávala: „Sestra Euzébia išla do záhrady a povedala Pánovi: ,Keby si bol v predchádzajúcich dňoch poslal trochu dažďa, vedela by som, čo dať na večeru.‘ Vtom si spomenula, že nechala hrniec na ohni a bežala do kuchyne. Keď sa vrátila, listy špenátu boli široké ako dlaň.“ Matka Coviová tak mohla jesť čerstvý špenát.
Raz sa stalo, že jeden robotník, ktorý čakanom prehlboval suché dno studne sestier, naraz odvalil kameň, voda silno vybuchla a priam sa valila. Robotníka strhol prúd. Stačil iba zakričať:
„Pomoc!“
Sestra Euzébia nebola ďaleko, pribehla k studni, no nevedela, čo má urobiť. Hodila mu teda krížik, čo nosila na krku. Voda sa zastavila a robotník vyšiel von naľakaný a mokrý. Vrátil jej krížik a poďakoval sa.
Istá dievčina Genovéva si jedného dňa zavolala sestru Euzébiu stranou, aby sa jej zdôverila s problémom. Otec bol majiteľom hostinca, ale ako dobrý katolík nestrpel nadávky a neslušné reči. Po jednom takomto výstupe s chlapmi, ktorí začali spievať vulgárnu pieseň, zákazníci odišli a viac tam nechodili. Pre rodinu to znamenalo krach.
„Nič sa nebojte, oni sa vrátia,“ povedala sestra Euzébia, „ja sa budem za to modliť.“
Genovéva sa prišla poďakovať, pretože sa naozaj vrátili.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)

Blahoslavení

Sviatok: 13. jún

Keď sa 1. septembra 1939 začala druhá svetová vojna, saleziánsky dom v Poznani na Wronieckej bol okupovaný a premenený na nemecké kasárne. Oratórium naďalej fungovalo v záhradách mimo mesta a v blízkych lesoch. Medzi chlapcami vzniklo veľa malých tajných združení.

V septembri 1940 nacisti zatkli Františka Kesyho a jeho štyroch spoločníkov z oratória a obvinili ich z príslušnosti k tajnej organizácii. Odviedli ich do väzenia Pevnosť VII v Poznani kde ich mučili a vypočúvali. Následne ich presunuli do iného väzenia. Nie vždy mali chlapci šťastie byť spolu. Nakoniec boli odsúdení na smrť. Umučili ich v Drážďanoch 24. augusta 1942. Väzenie prežívali v duchu viery a saleziánskej spirituality. Modlili sa denné modlitby, ruženec, novény k donovi Boscovi a Márii Pomocnici. Usilovali sa zostať v kontakte s vlastnými rodinami, ktorými posielali tajné správy, povzbudzovali ich k odvahe a prosili o modlitby. Ak mohli, prežívali v celách sviatočne aj liturgické sviatky.
Dekrét o ich mučeníckej smrti bol vydaný 26. marca 1999 a za blahoslavených ich vyhlásil Ján Pavol II. vo Varšave 13. júna 1999.

František Kęsy

Narodil sa v Berlíne 13. novembra 1920. Jeho rodina sa presťahovala do Poznane za prácou. František bol ašpirantom v malom seminári saleziánov v Lade. Počas okupácie, keďže nemohol pokračovať v štúdiu, zamestnal sa v priemyselnej továrni. Voľný čas trávil v oratóriu, kde v silnom priateľstve s ďalšími štyrmi pôsobil ako animátor v skupinách a pri podujatiach. Spomínajú naňho ako na citlivého a zároveň veselého, pokojného, sympatického a vždy ochotného poslúžiť iným. Takmer denne pristupoval ku svätému prijímaniu a večer sa modlieval ruženec. „Vo Wronkach, pretože som bol na cele sám – píše svojej rodine – som mal čas na uvažovanie o sebe. Sľúbil som, že budem žiť, ako nám to odporúčal don Bosco, tak, aby sa to páčilo Pánovi a jeho Matke, najsvätejšej Márii. (…) Prosím dobrého Boha, aby všetky tieto súženia a ťažkosti doľahli na mňa a nie na vás.“

Eduard Klnik
Narodil sa 21. júna 1919. Bol nesmelý a pokojný, ale keď vstúpil do oratória, stal sa plným života. Bol systematickým a zodpovedným študentom. Vyznačoval sa veľkým nasadením na každom poli aktivít a budil dojem seriózneho a hlbokého mladíka.

Jarogniew Wojciechowski
Narodil sa v Poznani 5. novembra 1922. Rád meditoval, prehlboval si pohľad na veci, aby lepšie pochopil udalosti. Bol animátorom v tom najlepšom zmysle slova. Vyznačoval sa dobrým humorom, usilovnosťou a svedeckým životom.

Ceslaw Jóżwiak
Narodil sa v Lazynie 7. septembra 1919. Mal trochu prudkú ale spontánnu povahu, plnú energie. Vedel sa ovládať, bol obetavý a spoľahlivý. Usiloval sa o dokonalý kresťanský život a napredoval v ňom. Istý kamarát z väzenia o ňom píše: „Mal dobré srdce, dušu ako krištáľ… Zdôveril sa mi s jednou starosťou: nikdy sa nepošpiniť niečím nečistým.“

Eduard Kaźmierski
Aj on sa narodil v Poznani, 1. októbra 1919. Typickou bola pre neho miernosť, rozvážnosť, dobrota. V oratóriu rozvíjal svoj neobvyklý hudobný talent. Náboženský život, ktorým sa žilo v jeho rodine a u saleziánov ho doviedol ku kresťanskej zrelosti. Počas väzenia preukázal veľkú lásku aj ku najstarším spoločníkom. Bol vnútorne slobodný od každého hnevu voči mučiteľom.

Blahoslavená

Sviatok: 27. jún

* 14. máj 1820 Hawr, Francúzsko
† 17. jún 1885 Montluçon, Francúzsko

bl. Luisa Terézia Montaignac de Chauvance

Narodila sa 14. 5. 1820 v Le-Havre-de Grâce v diecéze Rouen vo Francúzsku, do rodiny patriacej ku šľachtickému stavu. Množstvo jej predkov malo príslušnosť ku kráľovskej rodine. Pre rodičov Raimonda a Annu De Rafin bola piatym zo šiestich detí. Matka ju kvôli svojej chorobe dala na výchovu k rehoľným sestrám. V 13 rokoch prijíma po prvýkrát sviatosť Oltárnu a opisuje túto udalosť ako najkrajšiu vo svojom živote. Keď má 17 rokoch odchádza k sestrám sv. Augustína do Oiseaux v Paríži, kde strávi leto a prehĺbi si úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tam zložila aj súkromný sľub čistoty. Vplyv na jej výchovu mala najmä madam De Raffin, ktorá bola zároveň jej tetou. Tá, kvôli úpadku mravov, túžila založiť združenie s cieľom šíriť úctu k Najsvätejšiemu Srdcu za pomoci laikov. Luisa Terézia mala 23 rokov, keď za ňou prišla teta s otázkou: „Čo keby sa ťa náš Pán opýtal, či by si chcela byť pribitá na kríž a do smrti z neho nezostúpiť?“ Luisa jej odpovedala: „Povedala by som áno, a z celého srdca.“ V deň sviatku narodenia Panny Márie potom v kaplnke des Oiseaux si u svätostánku zaumienila zasadzovať sa o šírenie úcty k Najsvätejšiemu Srdcu. Duchovným čítaním najmä spisov Terézie z Avily bola veľmi priťahovaná k jej poriadku a spiritualite, ale Pán sa rozhodol viesť ju iným smerom. Po revolúcii v r.1848 sa Luisa musela vrátiť do rodnej diecézy Moulins. V Montlucon bola vymenovaná za riaditeľku Združenia Máriiných dcér. Ležala na nej zodpovednosť za starostlivosť o siroty, starosti s vyučovaním najchudobnejších dievčat, povinnosť pomáhať tým najchudobnejším stavať pre seba kostoly. Pri svojej práci ochorela bolestným reumatizmom s prudkým zápalom kĺbov v kolenách, ktorý ju prinútil 7 rokov pracovať iba z lôžka. Utrpenie Luisu približovalo ku Kristovi, no ona namiesto sťažovania sa, venovala sa potrebnej službe. Snažila sa tiež o uskutočnenie plánu svojej tety a chcela pripojiť združenia k niektorým z fungujúcich inštitútov ako tretí rád. Nakoniec založila Kongregáciu oblátov najsvätejšieho srdca Ježišovho. (Congregation of the Oblates of the Sacred Heart of Jesus.) Tá sa najskôr úradne začlenila do Apoštolátu modlitby a potom sa stala samostatným združením ako nová kongregácia s rozdelením do dvoch skupín: prvá s rehoľnými sľubmi v komunite a tzv. Horliteľky. Možnosť pripojenia ku kongregácii tak mali aj vydaté ženy žijúce vo svete. Rôzne akcie sa najviac rozvíjali v Paray-le-Monial, kde úcta k Najsvätejšiemu Srdcu začala. Vďaka prvej väzbe na Apoštolát modlitby začal už r. 1867 pôsobiť v Neapole tretí rád Luisi Terézie. Od r. 1883 malo združenie nové stanovy pre tri kategórie členiek. Jednalo sa o sestry žijúce v komunite so sľubmi; o zhromažďujúce sa sestry len s prostým sľubom chudoby a poslušnosti, bez ďalších záväzkov pri živote vo svete; a o pripojené sestry bez sľubov, len so záväzkom k dodržiavaniu stanov. Kategórie vo svete mali za úlohu podporovať predovšetkým akcie pre biednych a trpiacich ľudí. V máji 1888 bola kongregácie Svätou stolicou schválená, ale len pre členky s rehoľnými sľubmi, ktoré sa mali venovať apoštolátu podľa miestnych pomerov. Sekulárne inštitúty neboli uznané. Luisa vložila budúcnosť kongregácie do rúk Božej prozreteľnosti, využívajúc aj všetky ľudské prostriedky. Pred každým rozhodovaním sa ako predstavená mnoho modlila. Sestry vyzývala k cvičeniu sa vo vedomí Božej prítomnosti. Po operácii nádoru v kolene, vo svätom týždni, prosila spolusestry: „Žiadajte pre mňa v modlitbách lásku ku krížu, pretože kríž bez lásky je príliš ťažký.“ Umierala na kňazom vyslovené meno Ježiš so slovami: „On je mi všetkým!“ Na jej želanie sa sestry modlili ďakovné Te Deum za všetky dobrodenia. Po jej smrti sa kongregácia rýchlo šírila vo viacerých krajinách. Jej telo, pochované na miestnom cintoríne, bolo po piatich rokoch prenesené do kaplnky a pri otvorení rakvy v roku 1919 uznané ako nedotknuté. Ján Pavol II. Luisu Teréziu blahorečil 4. 11. 1990.
„Budem pamätať na potrebu stáleho vedomia Božej prítomnosti a na dôležitosť lásky pri nesení kríža.“

Blahoslavená

Sviatok: 10. október

* 16. máj 1825, Kalisz, Poľsko
† 10. október 1898, Krakov, Poľsko

bl. Angela Mária Truszkowska

Blahoslavená Angela Mária sa narodila 16. 5. 1825 v Kaliszi v Poľsku, do starej šľachtickej rodiny Jozefa a Jozefíny Truszkowski. Bola najstaršia zo siedmich detí. Matka Jozefína sa vydávala už vo svojich 16-tich rokoch a Angela sa svojim rodičom  narodila predčasne. Rodičia jej pri krste  na Nový rok dali meno Žofia Kamila. Otec bol viceprokurátorom pri súdoch nápravnej polície, venujúci sa problémovej mládeži, a to aj cez veľké dedičstvo v białostockom kraji, ktoré by na zabezpečenie rodiny stačilo. Žofia Kamila mala ako malé dieťa panovačnú, náruživú a výbušnú povahu, no napriek tomu mala citlivé srdce k ľudskej biede. Vynikala inteligenciou, veľkorysosťou aj silným temperamentom. Nebola vôbec dôverčivá, trochu problémová vo svojich škrupuliach. Negatívne prejavy svojej povahy niekedy ťažko niesla a vo svedomí bola úzkostlivá. Bohatí a starostliví rodičia jej zaistili súkromnú vychovávateľku aj súkromné ​​štúdium. Ako dôvod pre súkromné vzdelávanie vnímali jej nedostatočné zdravie od najútlejšieho veku. S mnohými vecami sa vyrovnávala vďaka náboženskej výchove a vychádzky s vychovávateľkou rada spájala s návštevou Pána Ježiša v niektorom z kostolov. Rodina sa v roku 1837 presťahovala do Varšavy, kde sa Žofia Kamila vzdelávala na prestížnej súkromnej akadémii pani Guerin a otec s právnickým vzdelaním pracoval ako hypotekárny pisár – vo veciach hypotekárnych úverov pri stavbách nehnuteľností. Mala záľubu v čítaní a v rozhovoroch s otcom získavala náhľad do súčasných spoločenských problémov. Svoju pozornosť venovala dôsledkom sociálnych problémov a získavala tak zmysel pre spravodlivosť. V 16 rokoch Žofiu Kamilu postihla tuberkulóza, ktorá bola zachytená v ranom štádiu, no kvôli ochoreniu absolvovala zdravotný pobyt vo Švajčiarsku. Tu sa učila francúzštinu a veľa čítala. Tiež prehodnotila svoj doterajší vzťah k Bohu, vnímajúc závislosť na jeho milostiach a ako odpoveď na tieto milosti sa rozhodla stať rehoľníčkou. Rodičia o jej živote mali úplne odlišné predstavy. Ale ona to, čo svet považoval za veľké, už videla ako nudné, povrchné a klamné radosti. Spriaznenú dušu našla vo svojej sesternici Klotilde Ciechanowskej. Spájali ich rovnaké duchovné ideály. Otec, vidiac túžby svojej dcéry Žofie, zariadil jej možnosť pracovať pre chudobných vo varšavskom gete. Tu Žofia ďalej v modlitbe hľadala jasnú predstavu svojho poslania podľa Božej vôle. Pochopila, že zlo rozbitých rodín súvisí so zlobou v sociálnom prostredí a v nedostatku náboženskej i mravnej výchovy. V 23 rokoch viedla Žofiu k hlbokému zamysleniu smrť jej 16-ročnej sestry Valérie. Nad jej rakvou uvažovala o podstate života a dĺžke života nesmrteľnej duše. To ju viedlo ku kajúcnosti a ešte väčšej intenzite vnútorného života, v ktorom rástla jej oddaná láska ku Kristovi v Eucharistii, k modlitbe aj túžba po asketickom živote na záchranu duší. Vážne sa začala zaoberať vstupom do kláštora Navštívenia Panny Márie. To sa však kvôli rodičom neuskutočnilo. V roku 1849 cestovala ako ošetrovateľka so svojim chorým otcom na jeho prianie k minerálnym prameňom v Salzbrunne. Neskôr navštívila katedrálu v Kolíne nad Rýnom a tu sa jej dostalo vnútorného poznania, že aj napriek svojej láske k modlitbe a samote je povolaná pohybovať sa medzi trpiacimi chudobnými a slúžiť Kristovi skrze nich aj modlitbou a obetami. Domov sa s otcom vracala cez Krakov a vo Varšave pokračovala v starostlivosti o neho aj mladších súrodencov. Pritom sa začala starať o siroty. Najskôr to boli dve deti, potom šesť. So svojou sesternicou Klotildou vstúpila do Bratstva sv. Vincenta de Paul. O niečo neskôr, unesené apoštolskou horlivosťou, vstúpili obidve 27. 5. 1855 v kostole kapucínov do Tretieho rádu sv. Františka. Prijali rehoľné habity aj nové mená. Žofia, meno Angela Mária a Klotilda sa stala sestrou Veronikou. Ich duchovným vodcom bol otec Honore Kozminski. Angela Mária začala hneď z vlastných prostriedkov so zriaďovaním útulku pre siroty, telesne postihnutých i osamelé staré ženy. V Kostolnej ulici č.10 v Nowom Miaste vo Varšave jej grófka Wrotnovska prenajala podkrovné izby. Angela a Veronika seba a svoje dielo vložili 21. 11. 1855 pod ochranu Panny Márie Częstochowskej, pred jej obrazom. Ten deň je uvádzaný ako začiatok nového spoločenstvo s neskorším názvom „Kongregácia sestier Feliciánok.“( Sororum S. Felice Cantalicio) V apríli 1856 sestra Angela presťahovala svoju spoločnosť do priestrannejšieho bytu na Mostovú ulicu a k obom sestrám sa pridala konvertitka kňažná Rhebinderová ako sestra Kunigunda. Sestry vodili deti z chudobných vrstiev, zanedbávané po mravnej a náboženskej stránke, pred oltár sv. Félixa de Cantalicio, ktorého si tiež vybrali za patróna pre svoje dielo a preto táto františkánska vetva dostala názov Feliciánky. Dňa 10. 4. 1857 v kaplnke svojho domu uskutočnili slávnostné obrady, pri ktorých obliekli habit ďalšie nové členky a Angela Mária Truszkowska sa pre všetkých 9 sestier stala predstavenou s funkciou novicmajsterky, do ktorej ju ustanovil otec Honoré, ktorý bol vymenovaný za ich predstaveného provinciálom kapucínov o. Benjamínom Szymanskim. Rehoľné sľuby Tretieho rádu sv. Františka zložila Angela Mária 9. 7. 1857 v prvom ústrednom rehoľnom dome spoločenstva v Danilowiczowskej ulici. O tri roky neskôr, 17. 9., bola sestra Angela zvolená generálnou predstavenou. Behom štyroch rokov jej sestry začali učiť v 27 vidieckych školách v ruskej časti Poľska. V tej dobe, keď sestier pribúdalo, sa niektoré chceli venovať viac kontemplatívnemu životu aj keď pôvodné Feliciánky mali aktívne poslanie. V Cirkvi vždy ale k sebe patrila práca aj modlitba, ktorá vyprosovala silu a požehnanie pre aktívnu prácu. Preto matka Angela zo sestier, túžiacich po kontemplatívnom živote, vytvorila Kapucínky sv. Félixa, ako sestry druhého rádu a aktívne pôsobiace zostali Feliciánkami tretieho rádu. Ako predstavená sa  Angela zdržiavala v klauzúre i mimo nej. Do roku 1864 jej sestry mali v Poľsku už 34 domov. V roku 1863 vypuklo januárové povstanie, ktoré zasiahlo poľské  kráľovstvo v ruskom područí. Sestry Feliciánky svoje domy zmenili prevažne v provizórne nemocnice a ošetrovali ranených vojakov. Predvídajúc represie zo strany cisárskej vlády, sestry sa 28. 8. 1864 slávnostne zasvätili Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. V polovici decembra boli Feliciánky cisárskym nariadením rozpustené. Aktívnym terciárkám sa nariaďovalo odloženie rehoľného habitu a návrat domov a klauzurované sestry sa smeli presťahovať k Bernardinkám v Loviacich. S nimi odišla aj matka Angela. V roku 1865 u nej lekári zistili tráviace ťažkosti väčšieho rozsahu a preto ju poslali na liečenie do francúzskeho Vichy, neskôr do rakúskej Krynice. S pasom, ktorý mala Angela už od začiatku roka, sa vydala na liečenie až po značnom zhoršení svojho zdravia v máji 1866. Likvidačnému postihu rehoľných terciárok unikli sestry dlhšiu dobu pracujúce v Krakove. U nich bola Angela myšlienkami veľmi často a po dvojitom liečení v Krynici sa vrátila do Krakova, aby tu organizovala spoločenstvo. Redigovala rehoľné pravidlá a usilovala sa o schválenie Apoštolskou stolicou. V novembri 1868 zložila večné rehoľné sľuby. Ťažko niesla ďalšie zhoršovanie svojho zdravotného stavu, pretože mala vždy snahu všetko perfektne zvládnuť a náhle ju začala sužovať aj postupujúca hluchota. Hoci mala ešte len 44 rokov, musela z týchto dôvodov opustiť funkciu generálnej predstavenej a v pokore zaujala miesto pre najposlednejšiu sestru. V roku 1874 s radosťou uvítala súhlas Apoštolskej stolice pre cestu a šírenie Feliciánok v Amerike. Pápež, pri blahorečení matky Angely povedal: „Kristus jej dovolil mať vnútornú účasť na tajomstve svojho kríža a formoval jej dušu početným utrpením …, jej najväčšou túžbou bolo, byť zápalnou obeťou lásky.“ Lásku vždy chápala ako obeť seba samej. „Milovať znamená dávať. Dať všetko, čo si láska žiada, dať bezprostredne a bez ľútosti, s radosťou a prianím, aby sa od nás viac očakávalo.“ To sú jej vlastné slová, ktorými uzavrela program celého svojho života. „Zomrela na pokročilú rakovinu žalúdka uprostred modliacich sa sestier 10. októbra 1899 vo svojich 74 rokoch. Blahorečená bola Jánom Pavlom II. a to 18. apríla 1993 v Ríme.

Svätý

Sviatok: 26. júl

* 983

† 1043 Kyjev, Ukrajina

sv. Mojsej Ugrín

Mojsej Ugrín (Mojžiš Uhorský, Мојсеј Угрин) je jedným z prvých kanonizovaných svätcov nášho národa. Pochádzal z východného Slovenska, ale je uctievaný aj mimo Slovenska, ba možno viac mimo Slovenska než u nás. Mojsej pochádzal z Uhorského rodu. Požíval veľkú úctu svätého Borisa. Boris bol ruské knieža, ktorému Mojsej slúžil spolu so svojím bratom Jurajom. Juraj padol na rieke Jalte pri boji Borisa so Sviatopolkom I.. Mojsej ktorý sa ako jediný v tejto bitke zachránil, prichádza do Kyjeva k Predislave, sestre kniežaťa Sviatopolka I.. Tu sa skrýval pred Sviatopolkom I. a horlivo sa modlil k Bohu, kým Sviatopolk I. nebol porazený zbožným kniežaťom Jaroslavom. Sviatopolk I. ušiel do Poľska a vrátil sa spolu s Boleslavom, vyhnal Jaroslava a sám zaujal kyjevský stolec. Boleslav cestou späť zajal dve Jaroslavove sestry a spolu s bojarmi (zemanmi) aj Mojseja Ugrína. Viedli ho so spútanými rukami i nohami a dobre ho strážili, lebo bol krásny a zdravý telom. Jedna krásna mladá žena v Poľskej krajine, majúca bohatstvo a moc, uvidiac Mojseja, zahorela k nemu hriešnou túžbou žiadostivosti tela a začala ho prehovárať úlisnými slovami hovoriac: „Ó, človeče! Prečo podstupuješ také muky v okovách, ktorých sa môžeš zbaviť, ak chceš?“ Mojsej odvetil: „Tak je milé Bohu.“ Žena vtedy povedala: „Ak sa mi pokoríš, oslobodím ťa a urobím veľkým v celej Poľskej krajine a budeš vládnuť nad celým mojím krajom.“ Mojsej však spoznal jej nečisté úmysly a povedal: „Ktorý muž poslúchajúci ženy dobre pochodil? Adam poslúchol ženu a bol vyhnaný z raja. Samson, predčil všetkých silou, bol nečistými čarami ženy vydaný do rúk cudzincov. Herodes, ktorý veľa ráz zvíťazil, poddal sa nečistým žiadostiam, ktorými si ho žena podmanila – a dal sťať Kristovho predchodcu Jána Krstiteľa. Ako ja môžem poslúchať nečistú radu ženy, ktorú som od svojho zrodu doteraz nikdy nepočúvol?!“ No ona mu povedala: „Zbavím ťa istej smrti a urobím ťa slávnym, a pretože nemôžem pozerať, ako hynieš, urobím ťa svojím mužom.“ Mojsej rozhodne odpovedal: „Vedz, že nesplním tvoje želanie, lebo nechcem ani bohatstvo ani moc, ale túžim po duševnej a telesnej čistote. A aby som nezničil päťročné snaženie, dobrovoľne teraz podstupujem muky, aby som sa vyhol večným mukám.“ Vtedy žena, zamýšľajúc zlé, prišla na iný nápad hovoriac: „Ak ho vykúpim zo zajatia, pokorí sa mi chtiac-nechtiac.“ Hneď poslala k správcovi zajatcov a kúpila u neho Mojseja za tritisíc zlatých. Urobiac z neho svojho sluhu, dala z neho zobliecť chudobné ošatenie a obliekla ho do drahocenného rúcha a sýtila ho vyberanými jedlami a ešte viac ho začala nahovárať na hriech. No Mojsej sa ešte oddanejšie modlil a postil o suchom chlebe a vode. Potom strhol zo seba vznešené šaty, a tak ako kedysi Jozef Egyptský ušiel pred hriechom. Vtedy urazená žena upadla do zlosti, prikázala ho uvrhnúť do temnice a zaumienila si, že ho umorí hladom. No Pán, ktorý živí všetko tvorstvo, tak ako kedysi kŕmil Eliáša na púšti a Pavla Tébskeho a mnohých iných svojich služobníkov, ktorí sa k nemu utiekali, neopustil ani Mojseja. Jeden zo sluhov tej ženy sa nad ním zľutoval a potajme mu prinášal jedlo. Ostatní ho prehovárali: „Brat Mojsej! Prečo sa brániš ženbe? Veď si mladý a táto vdova žila s mužom len jeden rok. Krásou predčí ostatné ženy, jej bohatstvo je nespočetné a moc veľká. Samé knieža by o ňu stálo a ty, zajatec a sluha, nechceš byť jej pánom? Bojíš sa porušiť Kristov zákon? Veď Kristus povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.“ Tiež apoštol hovorí: „Lebo je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť.“ A o vdovách hovorí: „Preto chcem, aby sa mladšie vydali, rodili deti, viedli domácnosť…“ Ty nie si viazaný mníšskym stavom, ale si slobodný. Prečo sa potom vydávaš takým mukám? Ak umrieš, aký budeš mať z toho úžitok? Veď aj spravodliví Abrahám, Izák a Jakub mali ženy. Lepšie je ti pokoriť sa a byť slobodným a pánom v tomto dome.“ No Mojsej im povedal: „Áno, bratia moji a moji dobrí priatelia, dobre mi radíte. No ja viem, že je to pre mňa horšie ako hadova rada Eve v raji. Čo mi teraz navrhujete? Vy ma nútite, aby som sa podvolil žene, no neprijmem vašu radu. Hoci by som mal zomrieť v týchto úzkostiach a mukách, neprijmem jej lesť. A hoci mnohí spravodliví sa spasili so svojimi manželkami, ja hriešny s ňou nebudem spasený. Netúžim po kráľovstve ani po moci v Poľskej krajine, no hľadám Nebeské kráľovstvo, ktoré je hore. Preto, hoci by som prišiel o život, neprijmem jej ponuku, nepodvolím sa tej žene, ale budem mníchom, lebo Kristus povedal v evanjeliu: „Každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“ Mám poslúchať Krista alebo vás? To hovorí i apoštol: „Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ak sa páčiť manželke.“ A tak sa vás pýtam, komu mám viac slúžiť – žene alebo Bohu? Poznám aj toto: „Vo všetkom sa podriaďujte svojim predstaveným okrem hriechu.“ A preto vedzte, že nikdy ma nezmätie nijaká ženská krása a neodlúči ma od Kristovej lásky.“ Keď sa to dopočula žena, hnaná zlou myšlienkou, prikázala ho posadiť na koňa a vodiť ho po dedinách i po meste hovoriac mu: „Všetko toto je tvoje, rob čo chceš!“ A ľudu hovorila: „Toto je váš pán a môj muž.“ Všetci, ktorí ho stretli, sa mu klaňali. No on, vysmejúc sa tomuto nerozumu ženy, povedal jej: „Zbytočne sa namáhaš, lebo ma nemôžeš preľstiť dočasnými vecami tohto sveta a nemôžeš mi ukradnúť moje duchovné bohatstvo, ktoré je večné. Pochop to a nenamáhaj sa zbytočne!“ Žena mu povedala: „Hádam vieš, že som si ťa kúpila; a kto ťa vyslobodí z mojich rúk? Neprepustím ťa živého, ale skonáš po dlhom mučení.“ Mojžiš jej s odvahou povedal: „Nebojím sa nijakého zla, lebo Pán je so mnou. Od tohto času mu chcem slúžiť ako mních.“

V tom čase Božím riadením prišiel k Mojžišovi jeden kňaz zo Svätej hory Athos a obliekol ho do svätého anjelského mníšskeho stavu. Potom ho poučoval o čistote telesnej i duševnej, povzbudzoval ho, aby nevydával svoje telo diablovi a nebál sa tej poškvrnenej ženy a potom odišiel. Tohto kňaza nikde však nemohli nájsť. Vtedy žena, strácajúc všetku nádej zviesť mnícha Mojseja na hriech, začala ho ťažko mučiť. Rozpäli a bili ho železom tak, že zem bola pokrytá krvou. Tí, čo ho bili, mu dohovárali: „Pokor sa svojej pani a urob jej po vôli, lebo ak nie, tvoje telo podelíme na mnoho častí. Nemysli si, že sa dostaneš z týchto múk, lebo po mnohých utrpeniach skonáš. Zachráň sa, daj dole mníšske rúcho, obleč si pestré bojarské šaty a zbavíš sa utrpenia.“ Mojsej im mužne odpovedal: „Bratia, nestrácajte čas a robte, čo vám prikázali. Mňa už nemôžete odtrhnúť od mníšstva a Božej lásky. Nijaké súženie, ani oheň, ani meč, ani rany ma nemôžu odlúčiť od Boha a od vznešeného anjelského stavu. Tejto hriešnej žene, ktorá verejne ukazuje svoju nehanebnosť pred všetkými ľuďmi, sa nepokorím a jej biednu vôľu nesplním.“

Žena, túžiac sa pomstiť Mojsejovi za jeho nepoddajnosť, napísala list kniežaťu Boleslavovi Chrabrému: „Knieža, sám vieš, že môj muž padol v tvojom boji. Ty si mi dal možnosť vybrať si muža. Zaľúbila som si jedného mládenca spomedzi cudzincov, ktorých si zajal. Dala som za neho mnoho zlata a striebra a zobrala som si ho k sebe do domu v túžbe mať muža. On moju ponuku neprijal. Vtedy ho mnoho mučili hladom i ranami, šesť rokov bol v okovách, no ani to ho neprinútilo. Teraz je z neho mních. Ako prikážeš s ním naložiť?“ Boleslav jej prikázal, aby prišla k nemu spolu s ním. Uvidiac Mojseja, začal ho nútiť vziať si ju za ženu a nakoniec mu povedal: „Existuje ešte taký blázon, ako si ty? Zrieknuť sa mnohých dobier i cti a vydať sa hrozným mukám? Teraz vedz, že pred tebou je život alebo smrť.“ A žene povedal: „Tento tebou kúpený zajatec nemôže byť slobodný, no ako pani svojho sluhu s ním urob, čo chceš, aby sa ďalší sluhovia neodvážili odporovať svojim pánom.“  Otec Mojsej povedal Boleslavovi: „Čo osoží človeku, hovorí Pán, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu? Prečo mi sľubuješ slávu a česť, keď sám čoskoro zomrieš a túto ženu zabijú?“

Predpoveď sa skutočne vyplnila, no ešte predtým bol mnoho mučený. Každý deň dostal sto rán, takže ležal ako mŕtvy, lebo strácal mnoho krvi. No všetko to vydržal, lebo mu bol milší veniec Nebeského kráľovstva. Medzitým Boleslav, keďže chcel pomôcť žene, začal veľké prenasledovanie mníchov a všetkých vyhnal zo svojho územia. Pán sa mu čoskoro pomstil za svojich služobníkov. Raz v noci Boleslav nečakane zomrel a nastal chaos v celej Poľskej krajine. Povstalci zabíjali biskupov a s nimi zabili aj tú ženu. Mojsej dobrý Kristov vojak, vo svojom hrdinskom utrpení, ktoré sa páči Bohu, sa dožil 60 rokov. Päť rokov žil ako zajatec a osvedčil sa ako Jób. Šiesty rok mužne trpel za čistotu nasledujúc Jozefa Egyptského. Potom žil desať rokov v jaskyni vo svätom mlčaní. Týmto desaťročným hrdinstvom zažiaril tak, ako prvý Mojžiš žiaril, keď na svätom Sinajskom vrchu dostal desať prikázaní Zákona. Preto sa Mojsej stal zaslúžene božím mužom podľa Pánovho želania a s čistým srdcom mohol uvidieť Boha z tváre do tváre. Zomrel 26. júla. Jeho neporušené ostatky doposiaľ ležia v jaskyni svätého Antona v Kyjevsko-pečerskej lavre, dávajúc všetkým povzbudenie proti bludným a nečistým pokušeniam.

Je škoda, že tento hrdinský svätec je u nás skoro neznámy. A práve pre dnešnú dobu má čo povedať svojou čistotou a úplným odovzdaním sa Kristovi, ochotou trpieť za večnú odmenu. Prostredníctvom jeho modlitieb a príhovoru sa mnohí dostali z hriechu smilstva a nečistých vášní.

Pravoslávna cirkev si ho uctieva 26. júla podľa juliánskeho kalendára.

Blahoslavená

Sviatok: 12. jún

* 11. november 1685 Pisa, Taliansko

† 12. jún 1767 Città di Castello, Taliansko

bl. Florida Cevoli

Florida, vlastným menom Lucrezia Elena Cevoli sa narodila v Pise 11. novembra 1685. V trinástich rokoch, v roku 1698, bola zverená do výchovy k rehoľných sestrám u sv. Martina v Pise. Na jar 1703 vstúpila do kláštora Kapucínok v Citta di Castello. Dňa 8. júna 1703 začala svoj noviciát pod vedením Veroniky Giuliani. Slávne sľuby zložila 10. júna 1705. V roku 1716 bola zvolená vikárkou kláštora. Po smrti sv. Veroniky bola Florida v roku 1727 zvolená do funkcie abatiše. Kvôli urýchleniu beatifikácie sv. Veroniky sa rozhodla Florida v roku 1753 založiť kláštor v rodnej obci sv. Veroniky, v Mercatello.

Každodenný evanjeliový život

„Nedokáže to“, zaprorokoval dramaticky a sebaisto toskánsky veľkovojvoda Cosimo III., keď sa dozvedel, že Lucrezia Elena Cevoli chce zasvätiť svoj život Bohu v kláštore. Veľkovojvoda si bol istý, že dcéra grófa Curzia Cevoliho a grófky Laury della Seta, ktorá bola zvyknutá viesť bohatý a zaistený život, nedokáže znášať tvrdý a drsný život, pre ktorý sa rozhodla. Mladučká dievčina, ktorej nebolo ani osemnásť rokov a ktorá na jar roku 1703 prekročila prah kláštora Kapucínok v Citta di Castello, sa však do sveta nevrátila.
Nie že by proroctvo veľkovojvodu bolo úplne nesprávne! Stretnutie s kláštorom bolo pre ňu ťažšie, než očakávala, rehoľné sestry na ňu pôsobili démonicky a samotná novicmajstrová, Veronika Giuliani, bola rozhodnutá, že ju asi neprijme. Pretože jej povolanie bolo ozajstné, prekonala počiatočné ťažké chvíle, ktoré navyše posilnili jej vôľu a dodali jej stálosť na to, aby za svojím rozhodnutím pevne stála. Predovšetkým dokázala preukázať pokoru a úprimne chcela konať pokánie. Preto začala žiť veľmi prísnym asketickým životom a žiadala o ťažšie skúšky, než boli pre novicky bežne pripravené. Zo svedectva, ktorá máme o rehoľnom živote v 17. a 18. storočí, máme celkom presnú predstavu o tom, s čím sa musel taký novic alebo novicka stretnúť: disciplína bola veľmi prísna a aj kvôli drobným priestupkom mohol byť novic poslaný domov. Najviac bola zdôrazňovaná cnosť pokory a aby sa jej nováčikovia naučili, často boli verejne ponižovaní. Mladí rehoľníci mali naozaj veľký strach z toho, aby neboli vykázaní z kláštora.
Nie je vždy jednoduché pochopiť princípy výchovy rehoľníkov v dobe, ktorá je našej tak vzdialená. Iná doba si žiada inú pedagogiku, ale aj táto pedagogika mala svoje úspechy a vychovala svätcov. Novici a novicky sa podriaďovali bez veľkých protestov, často aj s nadšením a horlivosťou disciplíne, ktorá by dnes bola považovaná za neznesiteľnú. Sama Cevoli je dôkazom, veď po roku noviciátu žiadala, aby si ho mohla predĺžiť ešte o rok. Tento prísny asketizmus však nebol vlastným cieľom, mal byť cestou očistenia, mal vypáliť zvyšky smetí z ľudskej duše, aby sa mohla oddať kontemplatívnej modlitbe. Celý život šľachtičnej z Pisy bol ovládaný túžbou po kontemplatívnom spojení s Bohom. Sestra Florida (prijala toto rehoľné meno) bola vždy horlivou nositeľkou najčistejšieho františkánskeho ideálu. Nepreslávila sa však vďaka hĺbke svojej kontemplácie, ale predovšetkým ako žena, ktorá bola plná života a schopná dobre spravovať kláštor. Rehoľné sestry si veľmi skoro všimli jej silnú osobnosť a svedčí o tom aj skutočnosť, že jej bol ešte ako mladučkej, zverený náročný a dôležitý úrad sestry vrátničky. Dalo jej to aj možnosť mať prehľad o konkrétnej situácii a ovplyvňovať neskôr život v kláštore. Kláštor v Citta di Castello, ako si mohla rýchlo všimnúť, určite nebol presne v súlade s duchom a vôľou svätej Kláry. „Mäkká“ interpretácia pravidiel v reholi dávala možnosť k až príliš častým úľavám. „Sestra Veronika bola výborná na to, aby sa modlila, sestra Florida mala viac rozumu a viac odvahy“ – tak veľmi výstižne charakterizuje jedno zo svedectiev sestier dve osobnosti, ktoré formovali kláštor. Keď bola roku 1716 Veronika Giuliani zvolená za abatišu kláštora, 31 ročná Cevoli jej bola pridelená za vikárku. Kým svätá abatiša bojovala svoj veľký duchovný boj a pohybovala sa v závratných výšinách, ktorými bola hrozivo fascinovaná a ku ktorým sa s bázňou približovala, vikárka sa s jej súhlasom starala o beh každodenného života kláštora, riešila konkrétne problémy a starosti, malé i veľké ťažkosti života a predovšetkým sa starala o medziľudské vzťahy vo vnútri múrov klauzúry. Veronika zostala abatišou celých jedenásť rokov, až do svojej smrti roku 1727. jej nástupkyňou sa stala sestra Florida, ktorá viedla kláštor až do roku 1736 a pokračovala v jej diele. Bez veľkých a násilných zmien sa snažila postupne o vnútorné utuženie spoločného života. Bola si totiž istá, že veľké ideály propagované svätými zakladateľmi musia byť realizované v konkrétnom živote, v každodennej vernosti, vo svätosti, ktorá nespočíva vo veľkých činoch, ale v tom, že sú riadne a dôsledne vykonávané bežné každodenné povinnosti. Nechýbali prekážky, pretože ten, kto je povolaný k tomu aby viedol druhých a je nepriateľom kompromisu, sa s nimi musí nutne stretnúť. Dokázala ich však prekonať silou svojej vôle, ktorá jej pomáhala dosiahnuť ciele a svoje plány uskutočniť. Sestry určite obdivovali jej odvahu a úplne prirodzené správanie, s ktorým abatiša, ktorá vyrástla v aristokratickom prostredí a často prijímala návštevy vznešených a vysoko postavených dám, vykonávala aj tie najmenej vznešené práce a prijímala aj tie najťažšie skúšky pokory. Jej osobnosť, silná a súčasne jemná, musela na sestry zapôsobiť, pretože jej neustále zverovali dôležité úlohy a úrady: po deviatich rokoch v čele kláštora sa stala novicmajstrovou a potom znova abatišou a vikárkou. Tieto úrady striedala až do smrti. Vďaka jej rozvážnemu vedenia, zmyslu pre praktickosť a zdravému rozumu kláštor prospieval. Chcela, aby v kláštore existovala lekáreň, postavila vodovod. Bola skutočne snaživou „Martou, sa stovkou očí a rovnakým počtom rúk,“ ktorá kvôli praktickému životu nezabúdala na Máriine túžby. Nechýbalo jej trápenie, jednak to, ktoré bolo spojené s jej náročnými úlohami v správe kláštora, ale trpela tiež veľmi nepríjemným oparom, takže celých dvadsať rokov veľmi trpezlivo znášala silné svrbenie tak, že si to ostatní ani nevšimli. Ani v znášaní utrpenia nemala Florida Cevoli v láske mimoriadnosť, neprijímala utrpenie, ako trefne hovorí svätá Terézia z Lisieux, prostredníctvom rán šabľou, ale ako pichanie špendlíkom. Medzi rehoľnými sestrami sa dokonca povrávalo, že zo strachu, aby nespyšnela, odmietla stigmy, ktorá jej ponúkal sám Kristus. Bola veľmi schopná a dokázala to aj v niekoľkých krokoch, ktoré uskutočnila vo vzťahu k svojej zosnulej učiteľke, Veronike Giuliani. Práve abatiša Cevoli presadila začatia jej beatifikačného procesu a bola to ona, ktorá v roku 1753 rozhodla o vybudovaní kláštora v dome rodiny Giuliani v Mercatellu. V listoch, ktoré sa zachovali vo veci výstavby nového kláštora v Mercatello, ju môžeme pozorovať a odhaliť ako ženu praktickú a ženu rozhodného charakteru. Praktická žena: 18. apríla 1754 píše kanonikovi Santimu, ktorý mal spoločne s pánom Perinim sledovať priebeh stavebných prác: „Pripomínam, nech sa zo starého domu búra len to, čo je nevyhnutne potrebné, zdá sa nám, že niektoré múry možno veľmi dobre využiť pre novú stavbu, čo by zaručilo menšie náklady a rýchlejší priebeh stavby.“ Žena silného charakteru: 11. februára 1755 napísala rovnakému kanonikovi: „Tak veľa som na vás o minulom pôste naliehala, aby ste mi napísali niečo o tom, ako prebieha stavba. Už dva mesiace uplynuli od konca pôstu, už je aj po karnevale, a ja od vás ešte nemám ani riadok, ani od pána kaplána: Čo sa to deje? Ste mŕtvy alebo žijete? Napíšte nám niečo …“ Po jej smrti, ktorá nastala po tridsiatich siedmich dňoch, dňa 12. júna 1767, boli pri ohliadke tela nájdené výnimočné javy na stranách hrudníka. Privolaný chirurg vyňal srdce, ktoré bolo úplne normálne, ale neskôr sa na jednej časti aorty prejavili úkazy, ktoré nebolo možné prirodzene vysvetliť. Tieto úkazy sú však až následné, sú inými dejinami jej života, dejinami, ktoré písal svojim prstom sám Boh, aby dal najavo mimoriadnosť existencie, ktorá sa odohrávala v bežnej každodennosti. Život Floridy Cevoli je však stále aktuálny kvôli niečomu inému, než Božím znameniam na jej hrudi. Vznešená klariska nám pripomína veľkosť bežnej svätosti, hodnotu každodenne trvajúcej vernosti a neustálej modlitby, hrdinstvo, ktoré spočíva v tom, že robíme dobre naše každodenné úlohy a prijímame aj úlohy, ktoré sa nám nepáčia a náš rozum sa im bráni. Evanjelium má totiž svoje dôvody, ktorým často nemôžeme alebo nechceme rozumieť. Beatifikačný proces sa začal v roku 1838 a 19. júna 1910 bol vydaný dekrét potvrdzujúci hrdinský stupeň jej cností. Dňa 16. mája 1993 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.

Blahoslavená

Sviatok: 7. jún

* 16. máj 1834 Castelnaudary,  Francúzsko

† 7. jún 1889 Paríž, Francúzsko

Mária Terézia, vlastným menom Sofia, sa narodila 16. 5. 1834 na zámku v Castelnaudary v severovýchodnom Francúzsku ako dcéra baróna. V štrnástich rokoch sa rozhodla pre trvalé panenstvo. Jej strýko Ľudovít de Soubiran viedol družinu Máriiných dcér, ktorú navštevovala. Ním bola tiež poslaná do belgického kláštora v Gente za účelom hlbšieho poznania rehoľného života. Do Francúzska sa vrátila po otcovej smrti a vo svojich 21 rokoch založila spoločenstvo žien, ktoré sa rozhodli pre život v komunite a nazvali sa „Beginage“. Mária však túžila po prísnejších pravidlách v spoločenstve. Za pomoci jezuitu o. Pavla Ginhaca založila „Spoločenstvo Panny Márie Ustavičnej Pomoci v Castelnaudary,“ vždy v prospech chudobných a  mládeže. Ich snahou a náplňou bola aj starostlivosť o ohrozené chudobné dievčatá vo veku 14 až 25 rokov. Mária sa vo svojich 25 rokoch vzdáva všetkého svojho majetku a dedičstva a pre nový inštitút postavila väčší dom, ktorý vzápätí však zničil požiar ešte počas výstavby. Nevzdala sa a pod vedením Jezuitov pokračovala v práci. Pápežské schválenie získali členky spoločenstva v roku 1868 od Pia IX.. Mária de Soubiran bola predstavenou od svojich 34 rokov. Po piatich rokoch opustila nielen funkciu, ale aj poriadok – kláštor, pre osočovanie a ohováranie, ktoré sa neskôr ukázali ako neodôvodnené. Smutné na veci bolo, že zlé reči vychádzali od jednej zo starších sestier, neskôr prezývanej „čierny červotoč“. Sestra veľmi inteligentná, hrdá, nekompromisná, ponižujúca a kritizujúca Máriu Terezu. Mária de Soubiran si zachovala trpezlivosť a dôveru v Boha. Všetko vložila do jeho rúk. Od roku 1873 musela z vlastného kláštora odísť a žila 16 rokov u „Milosrdných sestier Panny Márie“ v Paríži, kde jej bolo dovolené zložiť sľuby a kde nakoniec aj zomrela. Zomrela ďaleko od svojich rehoľníčok, vyhnaná zo svojho kláštora, ignorovaná a pohŕdaná. Zomiera 7. 6. 1889, prvý piatok v mesiaci po tom, čo si povzdychla: „No tak, Pane Ježišu, príď!“ Asi po roku nová predstavená v jej kláštore nechala preniesť pozostatky zakladateľky, očistila jej pamiatku a pokračovala v jej duchu k rozkvetu kongregácie. 20. októbra 1946 bola Piom XII. Mária de Soubiran blahorečená.

Blahoslavená

Sviatok: 11. jún

* 10. apríl 1844, Ragusa, Taliansko

† 11. jún 1910, Ragusa, Taliansko

Narodila sa 10. 4. 1844 v Raguse na Sicílii ako piata dcéra kresťanského šľachtica Jána Battista Schinina a Rosalie Arezzo Grimaldi. Maria mala ďalších 7 súrodencov. Bola pokrstená v tom istom mesiaci. Rodina mala doma ako učiteľa svojich detí kňaza. Od útleho veku Maria nepreukazovala žiadnu náklonnosť k viere či k náboženstvu, ani v sebe ani vo svete. V mladosti sa Maria vzhľadom k požiadavkám doby venovala móde, hre na klavír a v domácom prostredí sa zúčastňovala rada aj tanečných zábav. So svojimi súrodencami hrala v domácom orchestri a keď mala 16 rokoch pričinila sa o vytvorenie prvej hudobnej kapely v Raguse. Pri oslavách zjednotenie Talianska dirigovala koncert na námestí.
Dostávali sa jej tiež veľmi časté ponuky na sobáš, ktoré však zakaždým odmietala. Neskôr priznala, že kým ju svet považoval za šťastnú, ju spoločenské akcie nudili. Začala v nich spoznávať falošné radosti a zároveň túžiť po tej pravej, po Ježišovi. Zdalo sa jej, že ju volá a želá si, aby patrila len jemu. Jeho hlas býval ale svetom často prehlušovaný. Vo víre života sa dostavila u Marie kríza. Podieľali sa na nej mnohé okolnosti. V 21 rokoch jej zomrel otec, na duchovných cvičeniach u jezuitov pocítila pri pastoračnej návšteve arcibiskupa jeho odmeranosť voči nej pre elegantné šaty a nakoniec od spovedníka počula výčitku: „Načo vám sú všetky tie čačky?“ Keď sa v roku 1874 oženil jej posledný brat, prestala uznávať všetky záväzky a vyšla si na verejnosť ako prostá dedinčanka. Od svojich blízkych zožala poníženie a rozhorčenie, že je hanbou rodiny. Zo svojich klenotov potom nechala urobiť zlatú korunku pre sošku Panny Márie. Len matka jej rozumela a dokonca ju povzbudzovala k službe chudobným a chorým. Život v pomoci núdznym sa jej zapáčil. Silu získavala dennou účasťou na svätej omši a prijímaním Tela Kristovho. Večer sa v kostole zúčastňovala na modlitbe ruženca a požehnaní. Jej pomoc sa týkala aj väzňov. V r. 1877 sa stala vedúcou združenia Mariánskych dcér. Členky jej pomáhali v milosrdnej činnosti, s vyučovaním náboženstva detí a tiež sa s ňou ochotne podriaďovali vo svojom živote evanjeliovým radám. Maria Schinina sa pre úctu k Panne Márii každú sobotu postila a denne, akonáhle počula odbiť novú hodinu, vysielala k nej strelnú modlitbu: „U tvojich nôh chcem žiť a zomrieť.“ Pri jednej modlitbe pred Najsvätejším Srdcom Ježišovým vnímala jeho hlas: „Počúvaj mojich služobníkov.“ Vtedy v roku 1885 sa zverila mons. La Vecchia s prianím vytvoriť komunitu Mariánskych dcér s rehoľnými sľubmi, v ktorej by sestry pomáhali chorým a osirelým dievčatám. Arcibiskup súhlasil a prvé skladanie šiestich sľubov v novej kongregácii sa uskutočnilo 9. mája 1889. Maria Schinina prijala meno Mária od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Nová kongregácia Raguských sestier Najsvätejšieho Srdca Ježišovho mala v hlavnom programe uctievanie Božského Srdca s odčiňovaním urážok, ktoré sa mu dostávajú. Sestry najskôr sídlili v prenajatom penzionáte Tommaseum a neskôr im bola zverená obecná nemocnica. V roku 1890 sa Maria stretla s pápežom Levom XIII. a dostáva špeciálne požehnanie pre svoju činnosť s núdznymi. Kongregácia zapúšťala korene veľmi pozvoľna a to bolo dôvodom výhrad biskupa z Noto, že nebolo potrebné novú rehoľnú spoločnosť zakladať. Najmä pre svoju mladosť sa Maria považovala za hriešnicu a snáď z pokory samu seba nazývala „veľkým oslom.“ Vždy všetko trpezlivo znášala s vedomím svojej úbohosti. Vedela tiež, že kto sa dobre pozná, je láskavý voči Bohu, blížnym aj k sebe samému. Preto sestry naučila strelnú modlitbu: „Pane daj, nech spoznám Teba aj seba.“ Asi 10 rokov pred smrťou začala Mariu trápiť arytmia srdca a tiež trpela nervovým vypätím. Po mozgovej trombóze prijala sviatosti chorých a čoskoro v izbe zomrela s poslednou výzvou k vzájomnej láske.
V čase svojej smrti mala zverených 17 sestier, z toho 5 noviciek a ďalej 24 starých žien vyžadujúcich starostlivosť a 25 osirelých dievčat. Dnes je sestier v jej rehoľnom spoločenstve viac než 530 v 59 rehoľných domoch najmä v Kanade a v Poľsku. Maria Schinina bola blahorečená 4. novembra 1990 Jánom Pavlom II.