Svätá

Sviatok: 9. apríl

* ?

† 1075,  Briviesce

Patrónka: nad mestami Toledo a Burgos, často vzývaná proti krvácaniu a manželskej neplodnosti

Atribút: ruža v zástere

Bola dcérou krutého kráľa Kana, panovníka moslimských Maurov. Jeho sídlo bolo v španielskom meste Toledo. Vychovávaná bola ako moslimka, ale na rozdiel od otca mala súcitné a milosrdné srdce. Vídala kresťanských zajatcov, na ktorých sa otec dopustil hrozného bezprávia a keď počula ich nárek cítila obrovskú bolesť duše. Tajne ich chodila navštevovať, nosila im do väzenia jedlo a svojou láskou sa snažila zmierniť ich bolesti. Pre toto, vo svojej podstate kresťanské konanie, dostalo sa jej od Boha nejednej milosti.

Stále viac milovala zajatcov, od ktorých sa dozvedala v pravde o Kristovi a čoraz viac pociťovala volanie k viere prenasledovaných. Do jej života vstúpila choroba. Ochorela na krvotok a na radu lekárov, keď sa choroba neustále horšila, prosila opakovane otca, aby jej dovolil odísť k jazeru sv. Vincenta pri meste Tarragón, kde bola liečivá voda. Otec sa zdráhal preto, že krajina patrila kresťanskému kráľovi Ferdinandovi a odmietal sa dcéry vzdať na dlhý čas. Nakoniec však získal Ferdinandov súhlas, ktorý mu zaručil bezpečnosť a princeznú Kasildu s príslušným sprievodcom pustil na liečenie.

U jazera sv. Vincenta bola na pokyn kráľa Ferdinanda láskavo uvítaná. S Božou pomocou sa tam dokonale uzdravila a šťastná v kresťanskom svete, chcela i kresťansky žiť. Prijala sviatosť krstu a vedomá si toho, čo by ju čakalo v rodinnom dome, že by bola donútená k manželstvu s moslimom a jej viera by sa dostala do ohrozenia, rozhodla sa, že sa už nevráti k svojmu otcovi. Svoje služobníctvo poslala späť do Toleda samé a zriekla sa všetkého dedičstva.

V obci Briviesce, na mieste, kde bola uzdravená si postavila skromný príbytok, pustovňu s kaplnkou. Tam trávila život ako panna a pustovníčka ďakujúc Bohu, že ju priviedol na cestu spásy a preukazovala milosrdné skutky druhým. Jej snahou bolo pokračovať v poskytovaní pomoci kresťanským zajatcom. Údajne sa dožíva až 100 rokov. Po jej smrti sa veľmi skoro začala šíriť k nej úcta, nad jej hrobom bol postavený k jej cti kostol.

Blahoslavená

Sviatok: 25. november 

* 25. november 1386, Waldsee, Upper Swabia

†  25. november 1420, Waldsee, Upper Swabia

Narodila sa 25. 11. 1386 vo Waldsee (dnešnom Bad Waldsee) v Hornom Švábsku v Nemecku ako dcéra chudobného tkáča Hansa Achlina a jeho ženy Anny. Mala dvoch bratov a bola vychovávaná v zbožnej rodine, kde ju najmä matka viedla k nábožnému životu prostredníctvom evanjelií, ktoré jej rozprávala cez príbehy. Takto v malej Alžbete rástla láska k Ukrižovanému. Vo veku 14 rokov sa pod vedením svojho duchovného vodcu pátra Konráda Kügelina, rozhodla vstúpiť do františkánskeho tretieho rádu. Prvé tri roky zostala vo svojom rodisku a v roku 1403 s ďalšími štyrmi terciánkami odchádza do 6 km vzdialenej obce Reute, kde s pomocou dekanátu vybudovali pustovňu. Od r. 1406 sa hovorí už o kláštore terciánok, v ktorého bráne poskytovala Alžbeta pomoc chudobným. Vyslúžila si touto činnosťou prívlastok „Dobrá Alžbeta.“ Tu v ústraní zostala po zvyšok svojho života v chudobe a askéze, sýtená modlitbou a láskou ku Kristovi a jeho utrpeniu.

Pracovné činnosti týkajúce sa domácnosti, vykonávala radšej než tkáčstvo, ktorému sa vyučila. Najviac milovala prácu v záhrade a v kuchyni kláštora. V jej živote však popredné miesto zaujímal duchovný život s rozjímaním a prežívaním utrpenia Ježiša Krista. Alžbeta aj popri pracovných povinnostiach venovala celé hodiny modlitbe a rozjímaniu o Pánovom utrpení. Bola obdarovaná mystickými videniami s extázami a stigmami. Niesla na sebe Kristove rany, stopy tŕňovej koruny a rany po bičovaní, ktoré sprevádzali veľké bolesti nesené však s veľkou láskou. Stigmy na jej tele boli viditeľné na rôzne sviatky, no bolesťami z nich trpela neustále. Je jej pripisovaný aj dar proroctva, pretože predpovedala zvolenie pápeža Martina V. a veľkú západnú schizmu v cirkvi. Podľa svedectva pátra Kügelina žila tri roky bez jedla, iba z Eucharistie. Mnohé svedectvá však uvádzajú až 12 rokov života Alžbety iba z Eucharistie. Popri zázrakoch pri sv. prijímaní sa spomínajú aj jej vízie neba a očistca.

Alžbeta však nebola ušetrená ľudského pohŕdania. Diabol spôsobil, že stratila dôveru sestier, no Alžbeta ich tresty prijímala veľmi pokorne. To všetko prekonávala s láskou pre spojenie s Kristom. Alžbeta zomiera na svoje narodeniny v roku 1420.

Po smrti bola pochovaná v kostole v Reute. K vyzdvihnutiu Alžbetiných ostatkov došlo 14. novembra 1623 a blahorečená bola 19. júla 1766 pápežom Klementom XIII. Autorom jej životopisu je jej spovedník.

Svätá

Sviatok: 6. marec

* 13. Január 1381, Corbie

† 6. Marec 1447, Ghent

Pochádzala z mestečka Corbie  na severe Francúzska, kde sa narodila 13. januára 1381. Jej rodičia boli vtedy už vekom pokročilí a narodenie dcérky pripisovali príhovoru sv. Mikuláša, o pomoc ktorého sa utiekali v modlitbe. Preto ju pomenovali Nicolette (od mena Nicolas – Mikuláš). Zvyčajne ju však nazývali familiárnym skráteným menom Colette a tak je známa aj v dejinách.

Rodičia Róbert a Katarína Boylet (i Boéllet) boli veľmi nábožní. Mali dobré vzťahy k slávnemu benediktínskemu opátstvu Corbie, kde otec pracoval ako tesár. Matka každý týždeň pristupovala k sviatostiam a často rozjímala o Kristovom utrpení.

V takomto ovzduší sa u Kolety začala veľmi skoro prejavovať zrelosť v duchovnom živote. Už ako štvorročná sa samostatne a často modlila, ako sedemročná si konala denne hodinové rozjímanie a zúčastňovala sa na recitácii kanonických hodiniek benediktínskych sestier. Niekedy šla potajomky aj na nočnú modlitbu breviára. Neskôr vyhlásila, že už ako 9-ročná pomocou zjavení poznala, v čom pozostáva pravý františkánsky duch a aká potrebná je reforma, ktorá vtedy prebiehala v reholi.

V r. 1399 jej v rozpätí niekoľkých mesiacov zomreli obidvaja rodičia. Tí ju už predtým odporúčali starostlivosti opáta corbieského kláštora Raoula de Roye. Ten nepochyboval o Koletinom rehoľnom povolaní, ale chcel, aby poznala viaceré možnosti a aby si potom zvolila tú, ktorá jej bude najlepšie zodpovedať. Takto sa Koleta za istý čas stýkala s nábožno-charitatívnym združením begín, ďalej bývala u benediktínok v Corbie a u klarisiek v Moncele.

Napokon na radu istého františkána rozdala svoj majetok chudobným, obliekla si rúcho Tretieho rádu sv. Františka a so súhlasom opáta Roya žila v rokoch 1402-1406 ako pustovníčka pri farskom kostole v Corbie. Keď sa jej niekoľkokrát zjavil sv. František a žiadal ju, aby reformovala jeho reholu, vyšla z uzavretosti a odobrala sa k protipápežovi Benediktovi XIII, ktorý sa v tom čase zdržoval v Nizze.

Bolo to obdobie veľkej pápežskej schizmy, kedy aj najlepší synovia a dcéry Cirkvi boli rozdelení. Tak sv. Vincent Ferrer sa dlho pridŕžal spomenutého protipápeža Benedikta, lebo pokladal búrlivú voľbu rímskeho pápeža Bonifáca IX. za neplatnú. Schizma sa skončila až počas Kostnického koncilu, keď rímsky pápež a dvaja protipápeži odstúpili a za jediného pápeža bol zvolený r. 1417 kardinál Oto Colonna, ktorý prijal meno Martin V.

Koleta teda v r. 1406 navštívila Benedikta XIII. a žiadala ho o dovolenie, aby mohla žiť podľa pôvodnej prísnej reguly sv. Kláry a aby mohla reformovať františkánsku reholu. Sám Benedikt prijal jej sľuby pre rehoľu sv. Kláry a vymenoval ju za hlavnú predstavenú všetkých kláštorov, ktoré založí alebo ktoré sa pripoja k reforme.

Koleta nemala spočiatku úspech so zakladaním reformovaných kláštorov, ale od r. 1410, keď sa jej podarilo zreformovať kláštor klarisiek v Besançone, postupovala rehoľná obnova zrýchleným tempom. Do konca života založila alebo reformovala 17 ženských kláštorov. Takisto sedem mužských františkánskych kláštorov prijalo Koletinu reformu. Súčasne prebiehala v mužskej reholi reforma observantov, z ktorých sa vyvinula vetva františkánov nekonventuálov. Sú to tzv. hnedí františkáni na rozdiel od čiernych – minoritov.

Úspechy horlivej reformátorky sa aspoň sčasti pripisujú mimoriadnym prejavom Božej moci v jej živote. Často upadala do extáz, ktoré trvali aj niekoľko dní, vedela predpovedať budúce udalosti, čítala v myšlienkach a svedomí ľudí, konala vzrušujúce zázraky (napr. vzkriesila viacerých mŕtvych). Sama žila veľmi prísne: v krajnej chudobe, pôstoch, sebazapieraní. Okrem obnovy františkánskej rehole jej veľmi ležala na srdci jednota Cirkvi, narušená pápežskou schizmou. Na znovuobnovení jednoty spolupracovala s dominikánom sv. Vincentom Ferrerom a františkánom sv. Jánom Kapistránskym.

Koleta zomrela 6. marca 1447 v Gente (ter. Belgicko) v Betlehemskom kláštore. Jej telesné pozostatky koncom 18. stor. preniesli do kláštora v Poligny. Jej kanonizačný proces sa začal už v r. 1472, ale pre rozličné príčiny sa oddialilo jeho dokončenie. Koletu z Corbie vyhlásili za blahoslavenú v r. 1740 a za svätú (pápež Pius VII.) v máji 1807.

Blahoslavený

Sviatok: 14. máj 

* 1184, Coimbra, Portugalsko

† 14. máj 1265, Santarem, Portugalsko

Toľko romantických legiend sa prelína s príbehom blahoslaveného Gilesa, že je ťažké vidieť ho v nich iba ako samotného muža, ktorý sa stal blahoslaveným. Jeho život však, dokonca aj zbavený legendy je však príbehom triumfu božej milosti v duši človeka.

Blahoslavený Giles zo Santarem sa narodil vo Vouzella, neďaleko mesta Coimbra, v Portugalsku, okolo roku 1184. Často sa stretávame aj s menami Egídius Portugalský, Giles z Vouzella. Jeho otec, Rodrigues de Vagliaditos, bol guvernérom mesta Coimbra a poradcom portugalského kráľa Sancha I. Veľkého. Jeho otec chcel, aby Giles vstúpil do zasväteného života a odmalička ho určil na kňazstvo, dokonca i samotný kráľ mu ochotne a štedro nadeľoval duchovné i hmotné dary už ako dieťaťu, no Giles samotný chcel študovať medicínu. Bol vysvätený už v ranom veku, ale s žiadnym dobrým úmyslom, lebo v kňazstve videl len šancu na ovládanie iných a moc. Svojím vplyvom na otca získal množstvo bohatých darov, ktoré hriešne použil na upevnenie svojej sily a potešenia. Po dlhšom štúdiu filozofie v Coimbre, Giles si presadil svoj úmysel a odišiel študovať medicínu do Paríža.

Keďže bol vynikajúcim študentom, rýchlo sa rozvíjal vo svojom zvolenom odbore medicíny. Umenie liečiť bolo v tej dobe často spojené s vyvolávaním duchov a čiernou mágiou. Zanedbával svoje kňazské povinnosti a bol naklonený iba potešeniam života. Giles žil skrz naskrz ako bezbožný mladík hľadajúci potešenie, ktorý vyrazil do práce v Paríži, aby dosiahol vyšších stupňov v medicíne. Na radu podozrivého cudzinca ktorého stretol na ceste do Toleda, stal sa študentom čierneho umenia a mágie. Podľa legendy stretol samotného diabla a podpísal s ním zmluvu, v ktorej on prisľúbil diablovi svoju dušu na výmenu za všeobecné vedomosti v medicíne. Zmluvu podpísal Giles vlastnou krvou. Nato strávil sedem rokov v otroctve svojho zlého pána, učiac sa všetko z jeho zlého umenie. Po získaní najvyšších titulov v medicíne Giles odišiel do vysnívaného Paríža a stal sa úspešným lekárom. Na vrchole svetového úspechu začal mať strašné videnia. Videl sa na cintoríne kláštora, kde sa často zabával s čiernou mágiou a vyvolávaním duchov. Tam uvidel prízrak, ktorý niesol lebku v jednej ruke a v druhej presýpacie hodiny. Prízrak zaklopal na prvý hrob a potom na ďalšie hroby a volal, „Povstaň, verný mních!“ Pri každom predvolaní sa objavil ďalší strašný prízrak, kým z jedného z hrobov neprišla odpoveď.

„Giles,“ zvolal diabol „Kto tam nie je?“ Diabol vyvážil presýpacie hodiny vo svojej ruke a zamrmlal,

„Je tu ešte niekoľko zrniek piesku, aby si ušiel!“

Po tejto strašnej vízii, hovorí legenda, Giles sa zrútil vyčerpaním zo stavu svojho života, zničil svoje knihy mágie a kúziel, všetky rôzne lektvary a vyrazil na cestu do Coimbry. Keď sa vrátil do Portugalska, prijal habit Dominikánov v novopostavenom kláštore v Palencii približne v roku 1224. Krátko po príchode do Palencie poslali dominikánski nadriadení Gilesa do dominikánskeho kláštora v Scallabis, v súčasnom Santarem v Portugalsku. Tam viedol život modlitby, umŕtvovania, pokánia a po sedem rokov bol trýznený diablom strašnými útokmi kvôli zmluve, ktorú s ním podpísal svojou krvou. Podľa jeho životopisca bol nakoniec satan nútený vrátiť Gilesovu dušu cez jeho vlastný úpis, ktorý mu podpísal a odovzdať ho pred oltár k nohám Panny Márie práve na jej mocný príhovor. Po tejto skúsenosti sa Giles vrátil do Paríža, aby študoval teológiu. Po svojom druhom návrate do Portugalska sa stal slávnym pre svoju zbožnosť a učenie. Dvakrát bol zvolený provinciálom dominikánskeho rádu. Vďaka svojej skromnej službe obklopení svojimi bratmi zomiera v pokoji v Santarem 14. mája 1265. Blahoslavený Giles bol beatifikovaný pápežom Benediktom XIV. 9. mája 1748.

Svätá

Sviatok: 1. apríl

* 344, Egypt

†  421, Izrael

Životopis Márie Egyptskej sa začína životom mnícha Zosimu. Tento mních žil už od svojho detstva v palestínskom monastiery v okolí Kesarie. Zosima si myslel, že je najdokonalejší v duchovnom živote spomedzi ľudí a pomyslel si „Nájde sa v ďalekej púšti svätý muž, ktorý by ma prevýšil v rozumnosti a v činoch“? Je to vlastne lenivosť spojená s pýchou, matkou všetkých hriechov. Ale zmena je potrebná lebo spomedzi nás ľudí niet spravodlivého ani jedného (Rim 3, 10) ako to povedal aj anjel Zosimovy keď sa mu zjavil. A tak sa Zosima na pokyn anjela vydáva na cestu a prichádza do Jordánskeho monastiera. Boh mu chce ukázať jeho hriech, chce mu ukázať to, že je ešte niekto pokornejší pred Bohom. Je to Mária Egyptská, ktorú jej veľká ľútosť nad hriechom privádza k nesmiernej pokore pred Bohom.

Z tohto monastiera Zosima prešiel cez rieku Jordán a po púšti putoval už 20 dní. Tam stretol Máriu a prosil ju o požehnanie a zároveň ona jeho. Nakoniec ho ona požehnala po dlhom prosení. Žena sa začala modliť a pritom sa vznášala. Starec sa zľakol či nevidí prízrak, ale ona ho uisťovala že je iba obyčajná hriešna žena. A tak mu porozprávala svoj život.

Ako 12 ročná opustila rodičov a odišla do Alexandrie. Tam sa dala na prostitúciu a takto žila asi do svojich tridsiatich rokov. Mária však nerobila prostitútku pre zisk peňazí, aj keď žila v biede. Svoju prostitúciu vykonávala bezplatne, lebo si myslela, že celý zmysel života spočíva v uspokojení telesnej žiadosti. Žijúc takýmto životom sa pridala ku istému národu putujúcemu do Jeruzalema na Sviatok „Vozdviženija čestnaho i životvoriaščaho kresta“. Tam však nešla kvôli tomuto sviatku, ale aby zvádzala na hriech mladých ľudí. Vtedy bola Mária nástrojom hriechu v rukách Satana, ktorý si ňou získaval mnoho ľudských duší. Ale Pán aj tento hriešny úmysel dokázal obrátiť na dobré. Keď všetci ľudia odchádzali do chrámu, aby sa poklonili životodárnemu drevu kríža, chcela ísť aj ona. Išla spolu s ostatnými, ale keď už chcela prekročiť prah chrámu, zrazu nemohla. Bránila jej v tom istá sila. Ona si myslela že je to jej ženská slabosť, pre ktorú nemôže vstúpiť do chrámu cez mnoho ľudí, ale ani po viacerých pokusoch sa jej to nepodarilo. Chrám ju nechcel prijať pre jej hriechy. Mária bola vysilená a vyčerpaná, a tak odišla a postavila sa do rohu chrámových schodov. A vtedy jej Boh dal veľkú milosť. Pocítila, že sú to práve jej hriechy, ktoré jej bránia vstúpiť do chrámu, ku sv. krížu. Vtedy s plačom a v pokání sa bila do pŕs pred ikonou Presvätej Bohorodičky a s plačom sa modlila. V modlitbe sľúbila, že ak bude môcť vidieť presväté drevo kríža, zriekne sa sveta a pôjde tam kam jej Pán prikáže. Takto sa vybrala Mária ku sv. krížu a tak ako ostatní aj ona vošla dnu, padla na tvár a modlila sa. Vrátila sa k ikone Bohorodičky a tam počula hlas, ak prejdeš za Jordán, nájdeš tam blažený pokoj. Mária prišla k Bohu cez presvätú Bohorodičku, lebo práve ona, naša Matka Božia je cestou k Bohu.

Kúpila si tri chleby za peniaze, ktoré jej daroval istý človek, prijala krst v chráme sv. Jána Krstiteľa a s opusteným člnom sa preplavila za Jordán. Na púšti sa postila a modlila, ako to robil Ježiš Kristus počas 40 dní. V tichu a v pokoji, odrezaní od tohto sveta môžeme nájsť Boha. Bola tam 47 rokov, teda keď ju stretol starec Zosima mala asi 77 rokov. Keď prešla za Jordán mala len 2 a pol chleba, ktoré jej vydržali 17 rokov a potom sa živila korienkami. Šaty ktoré mala na sebe sa jej dávno roztrhali. Počas života na púšti ju mnohokrát prenasledovali nečisté myšlienky a denno denne zvádzala boj s pokušeniami predošlého života. No stále mala pred očami sľub, ktorý dala Bohorodičke. Mária často v rozhovore so Zosimom citovala sv. Písmo (knihy Mojžiša, Jóba, Žalmy a pod.), aj keď nevedela čítať a vôbec nepoznala sv. Písmo. Pán dáva svoju múdrosť pokorným a svojich slabých povyšuje. Mala ešte mnoho iných darov od Boha. Poznala starca Zosimu, jeho mníšsky a kňazský stav aj keď predtým o ňom nepočula a nepoznala ho. Žila úplne mimo sveta a predsa vedela kedy je Pascha a presne deň, kedy sa má so Zosimom stretnúť. Zosima odišiel potom späť do kláštora a nikomu o tom nehovoril, lebo jej dal sľub. Na druhý rok na Zelený štvrtok, vzal so sebou Telo Krista ako ho poprosila svätá žena a prišiel k Jordánu. Ona prišla na druhú stranu. Nad Jordánom urobila rukou znak kríža a prešla po vode. Rozišli sa, Zosima do monastiera a Mária do púšte. Na ďalší rok Zosima prišiel na miesto, kde sa po prvýkrát stretli, ako jej to sľúbil a tam ju uvidel ležať mŕtvu. Slzami jej umyl nohy a pochoval ju (lev mu vykopal jamu). Najprv ju nechcel pochovať, myslel si, že je toho nehodný ale potom pri jej hlave uvidel napísané: „Pochovaj, otče Zosima , na tomto mieste telo pokornej Márie, modli sa za mňa zosnulú v prvý deň mesiaca apríla, v noci spasiteľných utrpení Kristových, po prijatí svätej poslednej večere“. Potom sa vrátil starec Zosima do monastiera a vyrozprával všetko bratom. Tak sa jej pamiatka ustanovila na 1. apríla.

Kratší životopis

O živote tejto svätice sa nevie mnoho, jadro jej príbehu tvorí legenda. Podľa nej sa Mária narodila v Egypte a ako dvanásťročnú ju zlákal hriešny život v Alexandrii.  Zlom v jej živote nastal vtedy, keď pocítila túžbu odísť spolu s početnou pútnickou skupinou z Egypta do Jeruzalema na sviatok Povýšenia Svätého kríža. Chcela vojsť do chrámu, zastavila ju však neviditeľná sila. Vtedy pochopila príčinu zábrany. Uvedomila si svoju hriešnosť a jej srdca sa dotkla Božia milosť. Na zemi pred chrámom sa prvý raz obrátila v modlitbách k Panne Márii. Vyznala hriechy a prosila o možnosť vojsť k relikvii kríža. Zaviazala sa zachovávať čistotu tela i mysle a sľúbila, že odíde tam, kde jej to Božia Matka prikáže.
Jej modlitba bola vypočutá a prekvapená Mária bez problémov vošla do chrámu. Potešená, že Boh prijal jej pokornú modlitbu, prosila o naznačenie cesty pokánia. Za tri mince, ktoré jej niekto daroval pri východe z kostola, si kúpila tri pecne chleba. V Chráme sv. Jána Krstiteľa pri Jordáne prijala krst a odišla do púšte. Žila sama takmer 50 rokov. Venovala sa iba pokániu v modlitbách a rozjímaní.
Legenda hovorí, že po dlhom čase, krátko pred jej smrťou, ju v púšti našiel mních Zosimus, ktorý jej podal Eucharistiu. Hoci Mária nevedela čítať ani písať, bola zázračne poučená o kresťanskej viere a s mníchom sa rozprávala, akoby prečítala Sväté písmo. Pri druhej Zosimovej návšteve bola už svätica mŕtva. Máriin hrob bol od 6. storočia cieľom mnohých pútnikov. Úcta k nej v 7. storočí prekročila spolu s palestínskymi utečencami hranice Talianska. V Ríme a v Neapole sú údajne uchovávané jej relikvie.
Obrátená hriešnica Mária Egyptská na Východe bola zobrazovaná väčšinou ako stará žena, na Západe naopak ako mladá, zahalená do dlhých vlasov. Jej atribútom sú tri pecne chleba.
Ženy s pohnutým a hriešnym životom sa v dejinách Cirkvi väčšinou museli spoliehať na individuálnu cestu obrátenia. Dnes pomáhajú dievčatám a ženám na šikmej ploche aj cirkevné inštitúcie. Jednou z nich je Kongregácia sestier dominikánok z Betánie, ktorá umožňuje vstup do svojich radov aj dievčatám s nedobrou minulosťou.

Svätý

Sviatok: 6. apríl

* Verona, 1205 ca.;

†  Seveso, 6. apríl 1252

„Svätý inkvizítor, ktorý obrátil svojich vrahov“

Symboly: dýka, palma, rana na hlave

(Stručný životopis)

sv. Peter z Verony

Vlastným menom Peter Rosini, známy aj ako Peter Mučeník. Petrovi rodičia boli manichejci. Vrodenou priamosťou srdca však čoskoro vytušil, na ktorej strane sa nachádza pravda. Ako sedemročný sa v katolíckej škole naučil Verím v Boha, čo pre neho neznamenalo iba akúsi formulku, ale začiatok života a svetlo, ktoré navždy osvetlilo jeho cesty. Vyštudoval právo na univerzite v Bologni, neskôr nadchnutý kázňami sv. Dominika Guzmana vstúpil do dominikánskeho Rádu kazateľov. Vždy túžil sväto bojovať za vieru. Počas dlhých rokov príprav na budúci apoštolát sa upevňoval vo svätosti. Jedného dňa sa zveril spolubratovi, že odkedy sa stal kňazom pri slávení svätej omše pri pozdvihovaní kalicha vždy prosil Pána o milosť zomrieť ako mučeník; tak vrúcna bola jeho láska a zanietenie pre Krista. V roku 1242 bol vymenovaný za generálneho inkvizítora Lombardie a horlivo bojoval proti heretikom mečom Božieho slova, najmä proti katarom, až kým nebol ich rukami usmrtený, tak ako predpovedal, na ceste z Coma do Milána.

(Obšírnejší životopis)

Narodil sa vo Verone koncom 12. storočia v rodine heretikov, no už ako malý chlapec sa vzoprel svojim rodičom. Vyštudoval právo na Univerzite v Bologni, kde neskôr vstúpil do dominikánskeho rádu, v čase, keď ešte žil sv. Dominik. Historické pramene ho citujú ako veľkého spolupracovníka na založení Spoločností viery a Mariánskych konfraternít v Miláne, Florencii a v Peruggi. Tieto inštitúcie na obranu kresťanskej náuky neskôr vznikli v mnohých dominikánskych kláštoroch.

Od roku 1236 je známy vo všetkých mestách strednej severnej Itálie ako veľký kazateľ proti dualistickému bludu, avšak Miláno bolo hlavným miestom jeho apoštolátu. Jeho kázne a verejné dišputy s heretikmi boli sprevádzané zázrakmi a proroctvami. Tak mnohí znovu našli pravú vieru evanjelia.

Pápež Inocent IV. Ho v roku 1251 vymenoval za inkvizítora pre mestá Miláno a Como. Tento boj bol veľmi tvrdý, lebo blud sa veľmi  rozšíril. Na Kvetnú nedeľu, 24. marca 1252, počas kázne predpovedal svoju smrť, ktorá sa stane rukami heretikov spriahnutých voči nemu. Ubezpečil veriacich, že ako mŕtvy bude proti heretikom ešte väčšmi bojovať ako živý.

Vodcovia siedmich miest Milána, Bergama, Lodi a Pavie si najali vtedajších vrahov Petra da Balsamo prezývaného Carino (Milučký) a Albertina Porro z Lentate. Pripravili mu pascu blízko Medy, kde sa zastavili Peter, Dominik a ďalší dvaja dominikáni na svojej ceste z Coma do Milána 6. apríla 1252, aby sa občerrstvili a posilnili pokrmom prv ako budú pokračovať v ceste. Albertino si to nakoniec rozmyslel a upustil od tohto činu, a tak samotný Carino, ktorý krátkym mečom odťal Petrovi hlavu a do hrude mu zabodol nôž. Druhý spolubrat Dominik dostal tiež zopár smrteľných rán a zomrel po šiestich dňoch v kláštore benediktínok v Mede.

Petrovo telo bolo ihneď prenesené do Milána, kde bolo slávnostne pochované na cintoríne mučeníkov, blízko kláštora sv. Eustorgia. V ten istý deň sa začali šíriť správy o zázrakoch. Medzi nimi treba spomenúť obrátenie heretického biskupa Daniela da Giussano, ktorý zorganizoval jeho zavraždenie, ako aj samotného Carina. Obaja neskôr vstúpili do rehole dominikánov. Veľký rozruch, ktorý spôsobilo zavraždenie Petra e toľké zázraky, ktoré sa diali po jeho smrti volali po

Svätorečení tohto mučeníka. Po jedenástich mesiacoch ho kanonizoval pápež Inocent IV, 9. marca 1253 na námestí dominikánskeho kostola v Perugi.

Jeho úcta sa rýchlo rozšírila. Dominikáni zakladali kostoly a kaplnky na celom svete, ktoré mu boli zasvätené. Povolávali mnohých umelcov vytvárať rozličné diela zobrazujúce tohto svätca. Býva vyobrazený v dominikánskom habite s palmou mučeníctva a s krvácajúcou ranou na hlave alebo s nožom prerážajúcim jeho lebku, s dýkou zabodnutou do hrude alebo do bokov.

Je jedným z najzobrazovanejších svätcov. Veľké množstvo umelcov od roku 1253 sa odvážilo vyobraziť tohto veronského mučeníka. Deň jeho spomienky je 6. apríla, u dominikánov 4. júna.

Zdroj: www.santiebeati.it

Svätá

Sviatok: 29. máj

* April 17, 1865, Loosdorf, Austria

†  May 29, 1939, Rome, Italy

Uršuľa Ledóchowska patrila do rodiny, ktorá dala Cirkvi troch významných ľudí. Jej staršia sestra Mária Terézia bola zakladateľkou rehoľnej spoločnosti sv. Petra Klavera a uctieva sa ako blahoslavená. Ich brat Vladimír Ledóchowski bol 27 rokov generálnym predstaveným jezuitskej rehole. Pod jeho vedením počet členov a ustanovizní v reholi silno vzrástol.

Ich otec Anton Ledóchowski pochádzal z poľského šľachtického rodu, matka Jozefína bola zo Švajčiarska. Rodina bývala v rakúskej obci Loosdorf neďaleko mesta Sankt Pölten. Tam sa narodila aj Júlia Mária (tak sa volala Uršuľa krstným menom) 17. apríla 1865.

Do základnej školy chodila v rodnej obci. Na ďalšie štúdiá ju dali rodičia do ústavu anglických panien v Sankt Pöltene. Tam vynikala nielen nábožnosťou a dobrými mravmi, ale aj výsledkami v štúdiu tak, že jej meno zapísali do „zlatej knihy“ školy.

V r. 1883 sa rodina presťahovala do Lipnice Murowanej (pri Krakove) v Poľsku, kde otec kúpil majetok. 18-ročná Júlia mu pomáhala v administratívnych veciach. Okrem toho sa venovala zamestnancom, ktorí pochádzali z najnižšej spoločenskej vrstvy poľnohospodárskych robotníkov. Učila ich čítať a písať, vysvetľovala im katechizmus a privádzala ich k praktickému náboženskému životu. Chudobným pomáhala aj hmotne.

V r. 1885 vypukla v tom kraji nákaza kiahní. Ochorel aj otec a sestra Mária Terézia. Júlia Mária ich obetavo opatrovala. Mária Terézia vyzdravela; ostali jej iba jazvy po kiahniach. Avšak otec neprežil ťažkú chorobu. Júlia Mária si od neho pred smrťou vyžiadala dovolenie, aby smela  vstúpiť do kláštora. A keď pomohla usporiadať rodinné veci, vstúpila do krakovského kláštora sestier uršulínok 18. aug. 1886.

V reholi prijala meno Uršuľa, ktorým sa odvtedy označovala. Po skončení noviciátu a zložení rehoľných sľubov ju zaradili ako vychovávateľku do školy, ktorá bola pri uršulínskom kláštore. V r. 1904 sa Uršuľa stala predstavenou kláštora. Usilovala sa uviesť do života smernice, ktoré vtedy vydal pápež Pius X. Aby vyšla v ústrety potrebám času, v Krakove založila dievčenské univerzitné kolégium, ktoré viedli rehoľné sestry. Bolo to prvé kolégium tohto druhu v Poľsku.

Keď prestala byť predstavenou v Krakove, na žiadosť pápeža Pia X. prevzala vedenie katolíckeho dievčenského internátu v ruskom Petrohrade, ku ktorému založila pobočku pri Fínskom zálive. Aby mohla čo najlepšie slúžiť nielen dievčatám, ale aj ostatným obyvateľom tých krajov, naučila sa plynne hovoriť po rusky aj po fínsky.

Na začiatku prvej svetovej vojny ju vykázali z ruských území. Vtedy sa vydala na cesty po Škandinávii, ktorá nebola zasiahnutá vojnou, a tam zbierala peniaze pre utečencov. Pri Aalborgu v Dánsku sa istý čas spolu so svojimi rehoľnými sestrami starala o poľské siroty.

Po vojne sa usilovala spojiť svoj petrohradský kláštor s úniou uršulínskych kláštorov, ktorá vtedy vznikala v Poľsku. Keď sa to nepodarilo, na radu svojho brata Vladimíra a apoštolského nuncia Achilla Rattiho, neskoršieho pápeža Pia XI., založila nový rehoľný inštitút, nazvaný „Uršulínky trpiaceho Ježišovho Najsvätejšieho Srdca“ (Ursulinae Ss. Cordis Jesu Agonizantis).

S konečnou platnosťou ho schválil pápež Pius XI. 21. nov. 1930. Sestra Uršuľa sa stala generálnou predstavenou novej rehoľnej spoločnosti.

Nová rehoľná ustanovizeň sa rozširovala spočiatku vo východnom Poľsku a vo Francúzsku, neskôr aj na iných miestach. Matka Uršula Ledóchowska spájala pri vedení rehole nadpriemernú inteligenciu so zmyslom pre aktuálne potreby doby a miest, v ktorých pôsobili jej sestry. Sama im bola vzorom Bohu zasväteného a Cirkvi oddaného života.

Zomrela v Ríme po ťažkej, hrdinsky znášanej chorobe 29. mája 1939.

Počas celého života sa vyznačovala apoštolskou horlivosťou a duševnou pohodou. Zomrela v Ríme 29. mája 1939. V 1983 roku ju pápež Ján Pavol II. blahorečil a v roku 2003 vyhlásil za svätú.

Svätý

Sviatok: 27. január

* 16. októbra 1840 Vinebre, Španielske kráľovstvo
† 27. január 1896 Gilet, Španielske kráľovstvo

Henrich, vlastným menom Enrique de Ossó y Cercelló, sa narodil vo Vinebre v

sv. Henrich de Osso

Katalánsku 16. októbra 1840. Za kňaza bol vysvätený 21. septembra 1867. Bol apoštolom detí v katechéze, inšpirátorom laických hnutí za šírenie evanjelia, vodcom duší; podľahol duchovnému pôvabu sv. Terézie od Ježiša, učiteľky modlitby a dcéry Cirkvi. Vo svetle jej učenia založil v roku 1876 Spoločnosť sv. Terézie, ktorej úlohou bolo formovať ženy pre školu evanjelia podľa vzoru avilskej svätice. Bol apoštolom nových čias, vynikal v kázňach a v apoštoláte tlače. Zomrel po veľkých skúškach a utrpeniach v Gilete (Valencia) 27. januára 1896. Vyhlásený za svätého bol 16. júla 1993 v Madride pápežom Jánom Pavlom II.

bl. Leonella Sgorbati

Rehoľná sestra Leonella Sgorbat, vlastným menom Rosa, sa narodila v roku 1940 v Gazzole, neďaleko Piacenzy. Ako dvadsaťročná vstúpila do Kongregácie sestier Misionárok Panny Márie Tešiteľky. Po troch rokoch zložila večné sľuby a prijala meno Leonella. Po vyštudovaní Zdravotnej školy v Anglicku odišla do Kene, kde pracovala hlavne ako pôrodná asistentka. V roku 2001 začala pendlovať medzi Keňou a Somálskom, poznamenaným občianskou vojnou. V mesto Mogadišo založila zdravotnú školu pre formáciu budúcich zdravotných sestier a pôrodných asistentiek.

Pred smrťou trikrát vyslovila: „odpúšťam“.

17. septembra 2006 sa pri návrate z nemocnice domov stala sestra Leonella obeťou chladnokrvného útoku palnou zbraňou. Ťažko ju zranilo sedem guliek. Pri pokuse o jej obranu zomrel aj Mohamed Mahmud, moslimský člen ochranky, ktorý ju doprevádzal. Po prevoze do nemocnice sa ukázalo, že ani pre sestru Leonellu niet záchrany. Zomrela so slovami odpustenia na perách. Povesť o jej mučeníctve viedla v roku 2013 v Mogadišo k začatiu beatifikačného procesu. Pápež František v novembri 2017 schválil dekrét uznávajúci mučenícku smrť tejto misionárky. Sestra Leonella bola pochovaná v keňskom Nairobi.

Misionárka pripravená obetovať svoj život.

Do spomienok jej spolusestier sa zapísal jej žiarivý úsmev, ale aj rázna a odvážna povaha, vďaka ktorej si vyslúžila prezývku „obryňa“ a „zemetrasenie“. „Na jednej guľke je napísané moje meno, ale len Boh vie, kedy priletí,“ zverila sa kedysi sestra Leonella jednej spolusestre a jej predtucha sa nanešťastie naplnila. „Vražda sestry Leonelly odhaľuje jed, ktorý sa skrýva v srdci ľudí zaslepených nenávisťou,“ hovorí kardinál Amato. „Kresťanský mučeník nie je fanatický ničiteľ, ale hrdinský ochranca života a posolstva bratstva, lásky a odpustenia,“ dodáva prefekt Kongregácie pre svätorečenia.

 „Bl. Leonella Sgorbati nám všetkým zanechala posolstvo autentického kresťanského života, plného prijatia, lásky a odpustenia. Svojim spolusestrám pripomína slová ich zakladateľa, ktorý hovorieval: „Naše sľuby by nás mali zaväzovať k misijnej službe aj za cenu života. Mali by sme byť spokojní, ak umrieme pri práci. Keď budete skladať sľuby, nezabudnite k tým trom pripojiť aj tento štvrtý sľub.“ Sestra Leonella žila svoje zanietenie pre Krista so srdcom apoštolky. Hľadala len Boha a jeho vôľu. Bola vnútorne slobodná od všetkého a úplne slobodná k poslušnosti. Jej životným štýlom sa stalo zmierenie a nenásilie. Konala dobro v tichosti a zdieľala ľudskú námahu, vrátane fyzickej,“ povedal o nej prefekt Kongregácie pre svätorečenia, kardinál Angelo Amato.

Zdroj: https://www.radiovaticana.cz/clanek.php?id=27721

Blahoslavená

Sviatok: 24. máj

* 23. december 1892 Morra de Sanctis, Avellino, Talianske kráľovstvo
† 23. máj 1973 Neapol, Taliansko

Bl. Mária Ukrižovaná od božskej lásky

Možno sa jedná len o šťastnú súhru náhod, ale oveľa pravdepodobnejšie o zásah Prozreteľnosti, ktorej sv. Pio z Pietrelciny za svojho života učil svojich duchovných synov a dcéry. Faktom ostáva, že jedna z kapucínskych žiačok, matka Mária Ukrižovaná od božskej lásky, bola vyhlásená za blahoslavenú práve sto rokov po stretnutí sa so svätým mystikom. Stalo sa tak na jar v roku 1918, v okrese apúlijského mesta Foggia, kde neskoršia rehoľníčka – občianskym menom Mária Gargani, pôsobila ako učiteľka na základnej škole. Pochovaná je v Neapole, kde v sobotu v diecéznej katedrále slúžil beatifikačnú liturgiu prefekt Kongregácie pre svätorečenia, kardinál Angelo Amato.

 „Mária Gargani sa narodila v kraji Kampánia, na sklonku 19. storočia (1892), ako posledná z ôsmich detí hlboko zbožných rodičov. Získala učiteľský diplom a začala vyučovať na dedinských školách. Ešte ako mladučká bola predstavená otcovi Piovi, ktorý ju prijal medzi svoje duchovné dcéry. Zachovalo sa 67 listov, ktoré jej adresoval. Otec Pio ju tiež odradil od vstupu do nejakého rádu a poradil jej, aby lepšie spoznala Božiu vôľu. Keď potom Mária Gargani dostala vnuknutie založiť nové rehoľné spoločenstvo, privítal tento krok slovami: „Konečne! Tam sme mali dôjsť! Toto je Božia vôľa. Rýchlo s ňou bež za biskupom.“ Rýchlo sa rozrastajúce nové dielo bolo najprv zbožným spolkom, ktorý preniesol svoje hlavné pôsobisko do Neapola. Oficiálnym dátumom zrodu novej Kongregácie Apoštoliek Najsvätejšieho Srdca je 21. apríl 1936. Zakladateľka zložila rehoľné sľuby a prijala meno Mária Ukrižovaná od božskej lásky. Jej veľkým prianím bolo prekročiť národné hranice. To sa však naplnilo až po jej smrti v Neapole dňa 23. mája 1973.“

Dnes sestry šíria lásku a úctu k Ježišovmu srdcu aj v Čade a Burkina Faso. Inšpirujú sa neúnavným apoštolátom svojej zakladateľky, ktorá už vo svojom občianskom povolaní – ako františkánska terciárka a členka Katolíckej akcie, bola neúnavnou svedkyňou viery.

„A to vo všetkých prostriedkoch verejného školstva a dedinskej oblasti. Dokázala spojiť kontemplatívny život, ktorý spája modlitbu a obetu, s činnosťou úplne zameranou na upevňovanie viery a získavanie duší príkladom, slovom a modlitbou.“

Mária Gargani používala na svoju dobu revolučné didaktické metódy – napríklad využívala projektor pri hodinách katechizmu, ktoré dávala dedinským deťom v prenajatej miestnosti, ktorej nájom sama hradila. Navštevovala chorých a postihnutých, ktorým častokrát vďaka svojej tvorivosti navrátila dôstojnosť tým, že pre nich vytvorila vhodné pracovné príležitosti.

Zdroj: Radio vaticana

Blahoslavený

Sviatok: 14. apríl

* 1908 Vohipeno, Madagaskar
† 14. apríl 1947 Ambohimanarivo, Manakara, Madagaskar

bl. Lucien Botovasoa, mučeník

Kardinál Angelo Amato, SDB, prefekt Kongregácie pre svätorečenia priblížil v rozhovore tohto blahoslaveného takto:

„Lucien Botovasoa sa narodil v roku 1908 vo Vohipene, mestečku na východnom pobreží Madagaskaru, kde prišli misionári koncom 19. storočia (1899). Bol prvým z deviatich detí a navštevoval katolícku školu. Ako štrnásťročný bol na slávnosť Zmŕtvychvstania Pána (15. 4. 1922) pokrstený menom Lucien. V tento istý deň prijal prvé sväté prijímanie a o rok neskôr sviatosť birmovania. Umučený bol 16. apríla 1947.“

Ide o prvého madagaskarského blahoslaveného?

„Madagaskarská cirkev už bola požehnaná beatifikáciou Viktórie Rasoamanarivo a Rafaela Rafiringu, rehoľníka z Kongregácie Bratov kresťanských škôl a významného predstaviteľa ostrovnej kultúry. Lucien Botovasoa bol skutočne príkladným kresťanom. Ako žiak svojho božského Majstra učil, aby ľudia konali dobro, žili v pokoji so svojimi blížnymi a utvárali bratské, láskavé a úctivé spoločenstvá. Na nenávisť odpovedal láskou, na rozdelenie snahou o spoločenstvá, na lož a zlo dobrom. Bol skutočným majstrom dobrého života – dobrý občan, láskavý otec a starostlivý manžel.“

Bol teda aj človekom mimoriadnych ľudských kvalít?

„Lucien Botovasoa bol mužom brilantnej inteligencie. Po štvorročnom štúdiu (1924 – 1928) na jezuitskom internáte vo Fianarantsoa získal vysokoškolský diplom na pedagogickej fakulte a stal sa farským učiteľom vo Vohipene. Jeho motto znelo: Ad majorem Dei gloriam (Na väčšiu Božiu slávu). Ako 22-ročný sa oženil so Suzanne Soazanovou, s ktorou mal osem detí. Bol presvedčeným a nadšeným kresťanom a v manželskom živote chcel dosiahnuť svätosť. Keď objavil príručku tretieho rádu františkánov, založil prvé bratstvo a 8. decembra 1944 zložil rehoľný sľub. Od tohto dňa si zvolil mimoriadnu zbožnosť a chudobu – vzdal sa krásnych šiat a obliekol si jednoduchú košeľu, nohavice a sandále. V stredu a piatok sa postil. O polnoci vstával modliť sa na kolenách a okolo štvrtej hodiny ráno odchádzal do kostola, aby tam adoroval až do začatia svätej omše. V duši bol stále radostným františkánom a vytrvalo sa modlil. Vždy chodil s ružencom v rukách.“

Prečo bol zavraždený?

„Lucien bol zavraždený na Kvetnú nedeľu, 30. marca 1947, počas povstania za nezávislosť, a to kvôli svojej kresťanskej viere. Povstalci ho odviedli k rieke, kde sa za nich Lucien modlil slovami: „Bože môj, odpusť mojim bratom. Nech je moja krv vyliata za spásu mojej vlasti.“ Bol popravený a jeho telo bolo vhodené do prúdu rieky. Zomrel ako mučeník podľa vzoru svojho božského Majstra.“

Čo nás učí tento mladý otec rodiny?

„Učí nás, aby sme žili úplne podľa Evanjelia, ktoré je knihou života a nie smrti; podľa  lásky a nie nenávisti; bratstva a nie diskriminácie. Lucien nebol zavraždený kvôli urážkam či tupeniu blížnych, ale len pre svoju snahu žiť ako spravodlivý a slobodný človek. Zanecháva nám veľký vzor a dôležité dedičstvo: odpustenie nepriateľom a výzvu, aby sme žili bratsky  a v pokoji so všetkými, lebo to je jediný zákon Evanjelia. A bol to aj životný zákon blahoslaveného Luciena Botovasoy.“

Zdroj: Radio Vaticana

Blahoslavený

Sviatok: 14. júl

* okolo roku 1160, Hroznetin, Česká republika
† 14. júl 1217, Starý Kynšperk, Česká republika

Pochádzal z veľmi významného rodu, ktorý vlastnil rozsiahle majetku v severozápadných Čechách. Podľa historických prameňov uložených v Kláštore Teplá sa narodil okolo roku 1160; niektorí životopisci však udávajú dobu o 10 rokov neskôr a ako miesto narodenia Hroznětín. Jeho životopis bol vraj spísaný až 40 rokov po jeho smrti, čo vysvetľuje niektoré pochybnosti z nedostatočne doložených informácií.

Hroznatovým otcom bol Sazima z Krašova, predok grófov z Gutštejna. Údajne zomrel v bitke medzi nejednotnými Přemyslovcami 23. januára 1179. Jeho matkou bola Dobroslava z Černína; mal brata Arnošta a sestry Vojslavu, Jitku a Idu. Jeho rod mal erb s trojitým parožím. Podľa legendy sa narodil na neznámom mieste a zdanlivo mŕtvy. Jeho matka ho na radu pomocníčky pri pôrode obetovala Pánu Ježišovi a Panne Márii, na čo sa stuhnuté novorodeniatko prebralo k životu. Vierohodnejšia je skutočnosť, že Panna Mária nad ním držala ochrannú ruku, keď bol niekoľkokrát išlo o život. Matka ho viedla k Mariánskej úcte a pripomínala mu jej ochranu. Videla ju vraj aj vo chvíli, keď Vojslave za jazdy v otvorenom koči vypadol z náručia a neutrpel žiadne zranenie.

Za najvýznamnejšiu je uvedená jeho záchrana z rieky Visly. Keď sa jeho sestra Vojslava vydala za Ota, hradného pána Krakova, časť svojho detstva prežil v Poľsku. Tam ako chlapec spadol do Visly. V rieke vraj nad svojou hlavou uvidel ruky prekrásnej pani. V legende sa hovorí, že sa to stalo o tretej hodine popoludní a pokým sa rybári márne snažili nájsť chlapca v rieke, pribehla Vojslava s dobrým plavcom. Ten vraj až večer vytiahol Hroznata z dna rieky za vlasy v presvedčení, že musí byť mŕtvy. On však otvoril oči. Po vytiahnutí z rieky sľúbil, že svojej ochrankyni preukáže zvláštnu službu.

Po návrate do Čiech sa Hroznata vzdelával na úrovni bohatých a vynikal v cnostiach aj rozvážnosti. Vstúpil aj do služieb na dvore. Kniežaťom – biskupom Jindřichom Břetislavom a Přemyslom (aj za jeho kraľovania) bol oslovovaný ako priateľ. Pre svoju vľúdnosť a štedrosť k tým, čo to potrebovali, bol milovaný poddanými i chudobnými. V dospelosti sa oženil. Po otcovi zdedil značný majetok v Perucku a v oblasti Plzne to vraj bolo manželkine veno či snáď aj odmena za službu na dvore. Viditeľné a vrcholné šťastie akoby skončilo. Narodený syn čoskoro zomrel a po ňom aj manželka. Jeho nádeje boli otrasené. Hroznata sa preto obrátil na nadpozemské nádeje. Ako pravý zbožný rytier sa rozhodol vstúpiť do služieb Bohu. Asi okolo roku 1190 sa v Čechách dozvedeli, že sa niektorí ich rodáci vyznamenali v tretej krížovej výprave vedenej Děpoltom. Hroznata si spomenul na sľub z chlapčenských rokov a tiež sa vydal na výpravu. Predpokladá sa, že sa jednalo o zaradenie v čiastočnom vojenskom ťažení vedenom Leopoldom Rakúskym. Počas zimy 1990-1991 v Zadare Hroznata spoznal, aké je vojsko nepripravené a ako prvotné nadšenie mnohých vodcov mizne v osobných a ziskuchtivých sporoch. Po zlých skúsenostiach sa on, ako aj niektorí iní, znechutení a s ľútosťou odvrátili od výpravy, s ktorou smerovali do Svätej zeme. Výprava stroskotala v Akkone, ktorý síce dobyla, ale nakazila sa morovou epidémiou. Hroznata sa zdravý vrátil do Ríma ku staručkému pápežovi Celestínovi III., ktorý po vypočutí nášho rytiera mu zrejme zmenil jeho sľub na iný dobrý skutok. Hroznata po návrate do vlasti, keď v roku 1193 začal vládnuť Jindřich Břetislav a jeho vojvoda, založil v Teplej Kláštor ku cti Matky Božej Panny Márie.  Miesto jeho postavenia vybral neďaleko svojho západočeského hradu s rozhodnutím, že ho po zariadení odovzdá premonštrátom. Legenda hovorí, že na stavbe pracoval spolu s robotníkmi. Po troch rokoch budovania bol kláštor obsadený 12-mi rehoľníkmi zo Strahova aj s opátom. Hroznata chcel zrejme uskutočniť aj pôvodný zámer služby v križiackom ťažení, lebo keď sa v decembri 1195 dohodovala ďalšia križiacka výprava, nezostal pozadu. Pred odchodom napísal závet, v ktorom hlavne Teplú so všetkým príslušenstvom venoval rehoľným bratom, ktorí v nej budú slúžiť Bohu a Panne Márii. So svojou bojovou družinou dorazil do Ríma na začiatku augusta 1197. Pápež Celestín III. vyhovel jeho prosbám a opátovi z Teplej udelil právo nosiť mitru a berlu, čo v tej dobe nebolo bežné, a Teplú vzal pod pápežskú ochranu. V Puglii (predtým Apulia – pozn. prekl.) sa zaradil do križiackeho vojska 32-ročného cisára Jindřicha, ale vzápätí z výpravy zišlo, lebo Jindřich náhle zomrel. Inde sa ako dôvod návratu uvádza správa o smrti Jindřicha Břetislava, s následnými obavami z občianskej vojny kvôli predpokladaným zmenám na tróne. A do tretice malo k návratu prispieť vypuknutie moru v križiackych lodiach. Spiatočnú cestu si Hroznata zvolil znovu cez Rím, kde sľúbil postaviť ďalší kláštor, ktorý postavil v Chotěšove, pre ženy.

Po veľkom zvažovaní, vzhľadom k pocitu zodpovednosti za stav kláštorov, hlavne ich ochrany, sa Hroznata odhodlal ísť cestou rehoľnej dokonalosti. Ešte v roku 1202 navštívil pápeža, ktorým bol Inocent III. Porozprával mu celý svoj životný príbeh, vraj aj o trojitej záchrane od Panne Márii a dosiahol obnovu pápežskej ochrany pre Teplú. Bol uistený o právoplatnej zámene sľubov aj o vyššej hodnote večného sľubu, ktorý sa chystal zložiť v ráde. Potom sa nechal obliecť do premonštrátskeho habitu. Noviciát začal v Ríme a rehoľné sľuby pravdepodobne zložil až v Teplej.

Po návrate už ako rehoľník navštívil kráľa Přemysla Otakara I. a usporiadal si majetkové pomery. V Kláštore v Teplej chcel patriť medzi najposlednejších bratov. Tam všetko riadil opát Ján, ktorý sa ho rozhodol poveriť spravovaním vonkajších záležitostí kláštora. Hroznata sa podrobil. Ako správca bol nazývaný predstaveným kapituly, aj keď nešlo o hodnosť získanú svätením. Potvrdením pápeža z roku 1203, že majetok patrí rádu, sa snažil čeliť ľubovôli lakomých susedov. Napriek tomu kláštor trpel nájazdmi. Ako ďalšiu vec vymohol u kráľa, že obyvatelia Teplej nepodliehali župným úradom, ale zemskému súdu v Prahe a tiež, že dane nemuseli odvádzať kráľovi, ale všetko patrilo kláštoru. V roku 1217 vznikli spory s biskupom Ondrejom, ktorý neoprávnene žiadal desiatky, ktoré jeho predchodca Daniel natrvalo odpustil. Došlo až ku kliatbe na Jána a pápežom Honoriusom III. bol Hroznata vybratý za rozhodcu. Aj keď bol Ján oslobodený, z neznámych príčin potom Hroznatu prenasledoval a robil mu príkoria. Hroznata všetko znášal s trpezlivosťou a oddanosťou, až sa nakoniec po návšteve v Chotěšove všetko ukľudnilo.

V tomto čase však už v duši cítil predtuchu blízkej smrti. Pred cestou na kláštorný statok v Hroznětíne – 4. mája 1217 prijal sväté sviatosti tak, akoby išlo o posledné prijatie a opátovo požehnanie. Pri lúčení s bratmi prosil o modlitbu.

Podľa asi najstarších životopisov bol sledovaný niekým, koho si znepriatelil tým, že statočne bránil majetky kláštorov. Bol ním zajatý, odvlečený do Nemecka a tam týraný okrem iného hladom a smädom s nádejou na zaplatenie výkupného. Protiprávne útoky na cirkevný majetok boli považované za zločin proti Bohu. Hroznata bol obhajcom práv a preto bol uznaný za mučeníka pre spravodlivosť. Bol by ním tak isto aj v prípade šľachtických sporov o majetok, ktorý bránil pre kláštor, a aj podľa odlišnej verzie o lúpežníckych rytieroch. Miestom jeho väznenia a smrti hladom je Kynšperk na hraniciach Chebska. V jeho okolí sa však vyskytujú dva hrady a vraj by mohlo ísť aj o Kunžvart, kde sa dokonca ukazovalo aj predpokladané Hroznatovo väzenie. Premonštráti a príbuzní sa o ňom dozvedeli až od väzňa, ktorý ušiel a výkupné bolo dané neskoro. Niekde sa ale uvádza, že Hroznata nespravodlivé výkupné nechcel dovoliť zaplatiť a radšej prijal mučenícku smrť vo väzení.

Hroznatovo telo bolo uložené v drevenej a kamennej rakve pred hlavným oltárom v Teplej. V Teplej aj v Chotěšove sa 14. júl už v XIV. storočí slávil ako deň Hroznatovho sviatku. Je uvedený aj v premonštrátskom misále z roku 1385 a ordinár z roku 1458 má jeho sviatok ako Tripelex. Pri nových zásadách pre svätorečenie v roku 1634 sa na neho nevzťahoval zákaz kultu, ale výnimka pre trvanie ďalších sto rokov. Napriek tomu sa opáti z Teplej v XVII. storočí pustili podľa prísnych pravidiel do beatifikačného procesu, ktorý však nebol úspešný. Urobili chybu v tom, že nešlo všetko cez diecézneho biskupa a pri druhom pokuse všetko stroskotalo na vyhlásení pražského vikára, ktorý nepovažoval podklady za dostatočné.

K oficiálnemu blahorečeniu preto došlo až 16. septembra 1897 pápežom Levom XIII., s uznaním za mučeníka. V ďalšom roku 9. júla bolo Hroznatovo telo z pôvodného miesta vyzdvihnuté a uložené na bočnom oltári pri evanjeliovej strane kláštorného kostola, dnes v relikviári Zvestovania Pána v Teplej.

Po vzniku plzeňskej diecézy v roku 1993 bol blahoslavený Hroznata pápežom Jánom Pavlom II. ustanovený za jej patróna a pri diecéznej púti do Kláštora v Teplej, dňa 11. septembra 2004, plzeňský biskup František Radkovský oficiálne otvoril diecézny proces jeho svätorečenia.

Prosebná modlitba (s cirkevným schválením)

Bože, náš Stvoriteľ! Ty si nám dal svojho Syna Ježiša Krista, aby nás naučil ako ťa máme poznávať a milovať. Ty si dával svojho Ducha Svätého blahoslavenému Hroznatovi, aby pochopil a úplne prijal evanjelium, a tak nasledoval chudobného a trpezlivého Krista v radostnej službe blížnym v tvojej Cirkvi. On, posilňovaný tvojou milosťou, zostal ti v ťažkostiach života verný a oslávil ťa mučeníckou smrťou za spravodlivosť. Dopraj nám, aby sme sa mohli podieľať na jeho sláve, ktorú má u teba v nebi a vypočuj našu úpenlivú prosbu, aby sa spoločenstvo veriacich na zemi mohlo radovať z jeho svätorečenia.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Mária, Matka Spasiteľa a Kráľovná všetkých svätých, vypros nám nových kňazov, rehoľníkov a kresťanské rodiny.

Blahoslavený Hroznata, oroduj za nás!

Svätý

Sviatok: 7. august

* október 1480 Vicenza, Taliansko
† 7. august 1547 Neapol, Taliansko

Atribúty: kniha, ľalia, dieťa Ježiš, srdce

Patrón: Neapola, Bavorov; theatínov a uchádzačov o zamestnanie; vzývaný proti moru

Sv. Kajetán de Thiene. Socha zo 17. storočia od Pedra Alonsa de los Ríos na kostole Iglesia de San Cayetano, Madrid Španielsko.

Kajetán v Padove vyštudoval právo a dostal miesto v pápežskej kúrii v Ríme. Tam sav roku 1516 stal kňazom. Venoval sa hlavne modlitbe a návšteve nemocníc. S Jánom Petrom Caraffom založil v roku 1524 Kongregáciu rehoľných klerikov, so záväzkom žiť v chudobe a slúžiť náboženskému vzdelávaniu kňazov a ľudu. V roku 1527, keď drancujúci žoldnieri zničili v Ríme ich dom, odišli pokračovať v práci do Benátok. Kajetán zomrel v Neapole, v kláštore, ktorý sám založil.

Služobník Božej prozreteľnosti

Bol druhým dieťaťom v rodine grófa z rodu Gatani a jeho manželky Márie Porta. Narodil sa v roku 1480 v Thiene pri Vicenze v Taliansku. Maminka ho po krste zverila pod ochranu Panny Márie a s jej pomocou ho vychovávala v kresťanských cnostiach. Od detstva vynikal zbožnosťou, čistým úprimným srdcom a štedrosťou. Zo svojho vreckového sýtil žobrákov a pretože mu to bolo málo, prosil o príspevky pre nich aj od príbuzných a známych.V roku 1504 v Padove ukončil právnické vzdelanie a získal doktorát z cirkevného aj občianskeho práva. Po otcovej smrti sa rozhodol študovať bohoslovie. Začal žiť asketicky a jeho skromnosť, stotožňujúca sa s chudobou, príbuzných poburovala. V dedine Rampazzo, na území ich grófstva, postavil s bratom kostol a odišiel do Ríma, kde chcel pokračovať v skromnom živote a službe na Božiu česť. Aby svojím vzdelaním pomáhal ľuďom, zapísal sa medzi právnych poradcov. Robil dobré skutky hlavne medzi chorými a všetok voľný čas venoval modlitbe.Povesť o jeho činnosti a schopnostiach sa dostala k pápežovi Júliusovi II., ktorému potom slúžil ako tajný sekretár a v pápežskej kúrii už od roku 1506. V roku 1516 prijal v srdci Božie volanie a bol vysvätený za kňaza. Pri každodennej službe pri oltári porovnával svoj život s Ježišovým učením a pokorne priznával, že stále nežije podľa vzoru jeho srdca. Ako sa v liste zveril istej rehoľníčke, pri svätej omši vnímal na rukách horiacu Božiu lásku, ale pri porovnaní so svojím vnútrom dodával: a predsa moja hruď tuhne chladom. Vynikal v pokore, považujúc sa za nehodného a stále viac odumieral svetu.V roku 1518 sa mu podarilo vzdať sa hodnosti pápežského preláta a navštíviť rodný kraj Vicenzu, kde mu medzitým matka odišla do večnosti. Vo Vicenze začal vznikať robotnícky spolok sv. Jeronyma a Kajetán sa do neho hneď zapojil. Druhých povzbudzoval k horlivosti a viditeľne prispel k duchovným prebudeniam a obráteniam, čo sa prejavovalo vo zvýšenom počte prijímania sviatostí. Svojím príkladom strhával nielen robotníkov, ale ovplyvňoval aj šľachticov. Učili sa starať o chorých a pomáhať im v nemocniciach.V túžbe po širšej pôsobnosti Kajetán v roku 1520 odišiel do Benátok. Usídlil sa v novej nemocnici a v odeve obyčajného ošetrovateľa s horlivosťou preukazoval skutky milosrdnej lásky. Zámožnejší mu potom začali prispievať na potreby a zväčšovaniu ústavu. Kajetán je uvádzaný aj ako zakladateľ nemocnice pre nevyliečiteľne chorých. Pri každej činnosti Kajetán nezabúdal na svoje povolanie hlásateľa Božieho slova a snažil sa po mravnej stránke ovplyvňovať život v meste. Bol vraj nazývaný: lovec duší, anjel pri oltári aj apoštol na kazateľnici.V roku 1523 sa na radu spovedníka rozhodol pre návrat do Ríma a krátko na to sa tam zoznámil s Jánom Petrom Caraffom, biskupom z Thaete (dnes Chieti), neskorším pápežom Pavlom IV. Ten sa vzdal svojho úradu, aby sa pridal ku Kajetánovi. Pomohol mu uviesť do života Kongregáciu „rehoľných klerikov“, ktorý si volili úplnú chudobu aj službu náboženského vzdelávania duchovenstva a ľudu. Nesmeli nič vlastniť a almužnu smeli prijať len vtedy, ak bola z vďačnosti Bohu. Na sviatok Nájdenia svätého kríža (vtedy 3. mája) v roku 1524 zložili prvé sľuby a podľa diecézy o. Petra Caraffu sa nazývali teatíni a potom aj po zakladateľovi kajetáni. Spoločenstvo ich rádu bolo 24. júna v tom istom roku potvrdené pápežom Klementom VII. Z jeho poverenia potom pracovali na reforme breviára a misála.V roku 1527, pri vpáde cudzích žoldnierov do Ríma, bol ich dom zničený a bratia so zraneným Kajetánom museli odísť. Preplavili sa k Ostii, kde na nich strieľali, ale nakoniec boli pozvaní na loď do Benátok, kde bol Kajetán s bratmi vítaný. Venovali im tam Chrám sv. Mikuláša spolu s domom, ktorý im slúžil ako kláštor. Tak mohli rozvíjať horlivú činnosť, ku ktorej boli povolaní.Podľa pravidiel rádu bol každý tretí rok volený nový predstavený kapituly (prepošt). Najprv ním boli striedavo o. Caraffa a o. Kajetán (1527 – 1530). V roku 1530 Benátky zachvátil mor a rehoľní klerici s heroickou láskou slúžili chorým a umierajúcim. Po epidémii nasledoval hladomor. Vo Verone došlo k vzbure proti príliš horlivému a ráznemu biskupovi, preto tam bol pápežom poslaný Kajetán. Tamojších rozvášnených veriacich ukľudnil a pobúrených duchovných priviedol k poslušnosti.V roku 1533 založil ďalší kláštor v Neapole. Po troch rokoch bol o. Caraffa menovaný za kardinála a odišiel spravovať theatské biskupstvo. Kajetán potom v zanedbaných farnostiach zriaďoval ďalšie kláštory a prispieval k obnove viery. Sám vynikal skromnosťou, pokorou a žil veľmi asketicky. Láska a túžba po heroickej službe na diele spásy ho viedli k noseniu ostnatého povrazu, k bičovaniu sa a dlhým nočným modlitbám, pri ktorých mal údajne mystické zážitky. Je zaznamenané, že jednému rehoľníkovi zachránil nohu, ktorú mu mali nasledujúci deň amputovať. Pobozkal ju, požehnal krížom a v nočnej modlitbe mu vyprosil jej úplné uzdravenie, neprestávajúc byť pokorným služobníkom.Vo svojom okolí dvíhal morálku a Neapol uchránil od nemeckého protestantizmu. Mesto sa totiž ocitlo vo vážnom nebezpečenstve, keď v ňom pomätený mních s rastúcou skupinou odpadlíkov vášnivým šírením bludov viedol po domoch štvanicu proti Katolíckej cirkvi a šíril protestantské knihy.Svojou poslednou chorobou v roku 1547 Kajetán vyprosil pokoj a mier Neapolu, v ktorom sa začalo schyľovať k občianskej vojne. Keď sa priblížil jeho odchod z pozemského života, vyslovil prianie: „Môj Spasiteľ zomrel na kríži. Nechajte ma zomrieť aspoň na popole.“ Vždy videl cestu do neba v nevinnosti a kajúcnosti a tak tam ňou 7. augusta dospel.Blahorečený bol v roku 1629 pápežom Urbanom VIII. V roku 1671 bol pápežom Klementom X. vyhlásený za svätého. Kajetáni sa za pontifikátu Pavla IV., ktorým sa v roku 1555 stal Caraffa, rozšírili aj do ďalších krajín. Od roku 1666 aj do Prahy, kde v roku 1717 postavili Kostol sv. Kajetána a jeho socha sa nachádza aj na Karlovom moste.

Svätí mučníci Starého zákona

Sviatok: 1. august

* ?
† okolo roku 166 pred Kristom, Antiochia

Martyrológium v tento deň pripomína starozákonných mučeníkov z Druhej knihy Makabejcov. 6. kapitola sv. Eleazara – staručkého 90. ročného pisára a nasledujúca kapitola – sedem bratov (Abim, Antonius, Gurias, Eleazar, Eusebonus, Alimus a Marcellus) aj so svojou matkou (Solomonia), vydaných na krutú smrť pre nezlomné dodržiavanie Božieho zákona.

K svätosti skrze dodržiavanie Božieho zákona

            Pamiatka na tieto osoby, ktoré potvrdili heroickú vernosť dodržiavaniu Božieho zákona aj za cenu straty života veľmi krutým spôsobom, nás vracia do II. storočia pred Kristom, keď v sýrskej Antiochii vládol kráľ Antiochus IV., zvaný Epifanes, z rodu Seleukovcov a ukazuje, že v každej dobe sa dajú nájsť príklady hodné nasledovania.

V ich prípade ide o vzor statočnosti a lásky k živému Bohu, do ktorého spoločnosti v sláve vedie síce cesta veľkého utrpenia, ale v poslušnosti jeho zákonu je víťazstvo. To je príklad veľkej nádeje a nechýba ani vzor pokory a kajúcnosti, ako naznačujú slová: „My toto trpíme za seba, lebo sme sa prehrešili proti svojmu vlastnému Bohu.“ (2 Mak 7, 18)

Tak tomu rozumeli verní Izraeliti aj v dobe prípravy vzbury proti sýrskemu kráľovi Antiochusovi Epifanesovi, ktorý za násilnej helenizácie Judey presadzoval kult Dia a krutosťou chcel zlomiť tých, ktorí boli pevní vo viere a dodržiavaní predpisov Božieho zákona.

Je známe hrdinstvo siedmich bratov a ich matky, mučenej pohľadom na jednotlivých synov, ktorých však vo viere podporovala. V kritických chvíľach im pripomínala, že ich život je milosťou od Stvoriteľa, ktorý pozná pôvod všetkého a preto, že dávajú prednosť jeho zákonom, im daruje život znovu (porov. 2 Mak 7, 23). Poslednému priamo hovorí: „Neboj sa toho kata, ale ukáž, že si hodný svojich bratov. Podstúp smrť, aby som ťa opäť našla s nimi v čase milosrdenstva.“ (2 Mak 7, 29) Kráľ chcel krutým utrpením dosiahnuť, aby porušili Zákon a jedli zakázané bravčové mäso. Ich mučenie a statočnosť je podrobne opísaná v Biblii, v 7. kapitole Druhej knihy Makabejcov, kde je uprednostňovaný vieroučný dôraz spôsobom svojej doby.

Po pripomenutí všetkými deťmi korunovanej matky, ktorá zomrela po svojich synoch, prechádza text martyrológia k spomienke na sv. Eleazara, jedného z prvých pisárov, muža pokročilého veku, ktorý za rovnakého prenasledovania a z rovnakého dôvodu odmietol jesť nečisté mäso a slávnou smrťou pred potupným žitím zachoval príklad obdivuhodnej cnosti.

Za pozornosť a vzor nasledovania stojí aj to, že sa nedal prehovoriť ani k takému podvodu, ako prijatie podstrčeného mäsa od priateľov, ktorého požitie by bolo v súlade so Zákonom a on by bol uchránený od múk a smrti. Jeho postoj má význam pre tých, ktorí chcú mať splnené požiadavky Božích prikázaní, ale zároveň nevybočovať z rady a spôsobu života neveriacich priateľov.

Rovnako pre nich, ako aj pre Eleazarových súčasníkov spred viac ako dvetisíc rokov, sú určené jeho slová: „Nie je hodné nášho veku pretvarovať sa. Aby si mnohí mladí nemysleli, že deväťdesiatročný Eleazar prestúpil na pohanstvo, aby aj oni nepoblúdili pre moju pretvárku a pre trošku nestáleho života. A ja by som privolal na svoju starobu iba odsúdenie a poškvrnu. Keby som nateraz aj unikol ľudským mukám, rukám Všemohúceho neuniknem ani živý, ani mŕtvy. Preto ak teraz mužne opustím život, ukážem sa hodným svojej staroby a mladým zanechám ušľachtilý príklad krásnej smrti, dobrovoľnej a vznešenej, za úctyhodné a sväté zákony.“ Keď dohovoril, šiel rovno na mučenie. (2 Mak 6, 24 – 28)

V 30. verši je uvedené: „On už pod ranami dokonával, ešte zavzdychal a povedal: Pán má svätú múdrosť, dobre vie, že som sa mohol oslobodiť od smrti, a teraz trpím na tele hrozné údery biča, ale vo svojej duši ich znášam s radosťou úctivej bázne pred ním.“ Tá bola u neho prepojená s láskou podľa prikázaní. Slávnou smrťou tak zanechal príklad obdivuhodnej cnosti.

Eleazarov príklad vedie k predsavzatiu „byť vždy tým, kým som sa rozhodol byť“ – i navonok, v očiach druhých a nerobiť pokrytecký dojem vo svoj prospech.

Blahoslavený

Sviatok: 30. júl

* okolo r. 1168 Caleruega, Kastília (Španielsko)
†  1235 Gumiel de Izán Burgos, Kastília (Španielsko)

Manés de Guzmán je brat svätého Dominika a syn blahoslavenej Jany z Azy. Narodil sa okolo 1170 v kastilskej Calerueze a rovnako ako jeho dvaja bratia (Dominik a Mannes mali ešte tretieho bratra, Antonína) sa stal kňazom.

Spolu so svätým Dominikom bojoval proti Katarom a ich albigenským bludom. Vstúpil do Rádu bratov kazateľov (dominikánov).

Zomrel okolo roku 1235 v Calerueze a pri jeho hrobe dochádzalo k mnohým zázrakom. Pápež Gregor XVI. ho blahorečil 2. júna 1834.

Zachovala sa spomienka, že bol „mužom svätým a modlitbovým, jemný, pokorný, veselý a milosrdný” a súčasne „horlivý kazateľ”. Od roku 1219 sa stal duchovným vodcom klauzúrovaných sestier.

Blahoslavený

Sviatok: 15. december

* 17. december 1931 Szombathely, Vas, Maďarsko
†  15. december 1957 Zsida, Szentgotthárd, Vas, Maďarsko

János Brenner sa narodil v Szombathely katolíckej rodine. Po skončení strednej školy vstúpil do noviciátu k pátrom cisterciánom. Po rozpustením kláštorov komunistickou mocou sa rozhodol pokračovať v príprave na kňazstvo v diecéznom seminári. V roku 1955 bol vysvätený za kňaza. Bol poslaný pôsobiť do farnosti, kde sa venoval hlavne výchove detí a mládeže. Práve jeho obľúbenosť medzi deťmi a mládežou bola tŕňom v oku komunistickému režimu a tiež dôvodom jeho umučenia. Kardinál Amato o ňom povedal:

„Napriek zákazu od režimu, duchovný otec János viedol mladých k dobrému životu podľa Evanjelia, k úcte voči blížnym, k pomoci núdznym, k šíreniu pochopenia v spoločnosti a súzvuku v rodine. Mali ho radi všetci, veľkí aj malí, pre jasnosť jeho pohľadu a živosť jeho povahy. Toto dráždilo vládnu moc, ktorá požadovala monopol pre ateistickú a protikresťanskú výchovu.“

„V jeho životopise je prorocký znak. Keď bol dieťa, malý János v jednom školskom divadle hral sv. Tarzícia, mučeníka, ktorý bol v 3. storočí zabitý počas rímskeho prenasledovania kresťanov, keď niesol chorému Eucharistiu. Mučeníctvo pátra Jánosa pripomína práve tento moment. V noci 14. decembra 1957 mu zavolal mladík, ktorý bol v minulosti jeho miništrantom a poprosil ho, aby vyslúžil sviatosť pomazania chorých zomierajúcemu ujovi. Mladý kňaz sa vydal na cestu  s najsvätejšou sviatosťou v burze na hrudi. Ale bola to pasca. V tú chladnú noc si nenávisť proti viere našla ďalšiu obeť. Kňaz János podstúpil násilný a smrtiaci útok. Zasadili mu 32 bodnutí dýkou. Našli ho na svitaní 15. decembra na okraji dediny Zsida s ľavou rukou na hrudi chrániacou burzu s najsvätejšou sviatosťou, ako mučeník Tarzícius. Jeho vrahovia neboli nikdy identifikovaní a postavení pred súd.“

Na jeho hrobe je motto: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré„.

Zdroj: Vatican News

Blahoslavená

Sviatok: 28. apríl

* 7. október 1902 Varšava, Privisliňský kraj
† 29. apríl 1973 Krakov, Poľsko

Hanna Chrzanowska pred Druhou svetovou vojnou zažila hlboké duchovné obrátenie, keďže ako mladá bola vzdialená od katolíckej viery. V roku 1957 zorganizovala jedinečný systém farskej domácej starostlivosti o chronicky chorých ľudí. Založený bol na reťazi profesionálnych zdravotných sestier, ktorým pomáhali staré mamy, študenti, rodinní príslušníci a susedia chorých. Budúca blahoslavená sa tak stala aj priekopníčkou hospicovej starostlivosti v Poľsku. V dobe komunistického režimu touto formou vydávala verejné svedectvo viery.

Karol Wojtyła: Bola stelesnením blahoslavenstiev

Dielu Hanny Chrzanowskej boli nápomocní aj kňazi a bohoslovci, ktorí tak mali možnosť kontaktu s chudobnými, chorými a opustenými ľuďmi. Organizujúc domácu starostlivosť o chorých, v rokoch 1957-1973 pracovala v blízkosti kňaza Karola Wojtyłu, pričom obaja sa vzájomne hlboko ovplyvnili. Počas jej pohrebu v roku 1973 kardinál Wojtyła povedal, že Hanna bola stelesnením blahoslavenstiev, a predovšetkým onoho: „Blahoslavení milosrdní“, ako aj stelesnením Druhého vatikánskeho koncilu. Hanna Chrzanowska je prvou blahoslavenou osobou z kruhu blízkych spolupracovníkov sv. Jána Pavla II.

Kardinál Amato o podrobnostiach života Hanny

Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato v rozhovore pre Vatican News vysvetľuje podrobnosti z jej života:

„Hanna sa narodila vo Varšave 7. októbra 1902 protestantskej matke a katolíckemu otcovi. V jej ôsmich rokoch sa rodina presťahovala do Krakova. (…) Po tom, ako získala diplom zdravotnej sestry, strávila istý čas na stážach v Belgicku, Francúzsku a v USA. Po návrate do Poľska založila časopis „Poľská zdravotná sestra“, napísala niekoľko špecializovaných príručiek a začala Katolícke združenie poľských zdravotných sestier. Počas nacistickej okupácie stratila otca v koncentračnom tábore Oranienburg a brata Bogdana, ktorý umrel spolu s tisíckami vojakov počas masakru v Katyni. Jej katolícky apoštolát v oblasti zdravotnej starostlivosti mal veľmi široký záber. Umrela 29. apríla 1973 v Krakove pri speve Magnificat.“

Hanna žila charizmu benediktínov

Ako vysvetlil kardinál Amato, keď mala Hanna 30 rokov, nastal v jej živote duchovný obrat smerom ku svätosti, zintenzívnila život modlitby, účasť na sviatostiach, zúčastňovala sa aj na duchovných cvičeniach. Ako laička žila charizmu benediktínov:

„Ako benediktínska oblátka Hana prežívala s nadšením a radosťou benediktínsku charizmu liturgickej modlitby a profesijnej práce s chorými. Osobitne bola priťahovaná tajomstvom Máriinej návštevy u svätej Alžbety, pretože v ňom videla príklad úlohy človeka prinášajúceho pomoc núdznym. Počas komunistického režimu neukrývala svoju vieru, aj napriek tomu, že sa tým vystavovala averzii štátnych autorít.“ 

Zdroj: Vatican News

Blahoslavená

Sviatok: 8. máj

* 11. apríl 1815 Aachen, Nemecko
† 8. máj 1894 Simpelveld, Holandsko

Cirkev v Nemecku dostala v sobotu 5. mája novú blahoslavenú. Rehoľníčka Clara Fey (1815-1894) bola blahorečená v Aachene počas slávnosti, ktorej predsedal prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato. Clara Fey v 19. storočí založila rehoľnú kongregáciu Sestier chudobného Ježiška. Jej diela na pomoc deťom a mládeži z biednych pomerov sa z Nemecka a Holandska rozšírili po celom svete.

Zdroj: Vatican News