Blahoslavená
Sviatok: 3. marec
* 8. december 1862 San Luis Potosí, Mexiko
† 3. marec 1927 Mexiko City, Mexiko
Blahoslavená Concepcion Cabrera de Armida sa narodila v Mexiku v Potosi (1862) a zomrela v Mexiko City (1937). Jej manželom bol Francisco Armida (1854 – 1901), s ktorým mala deväť detí, len štyri ju prežili. Ako 41-ročná ovdovela. Bola vzorom manželky a matky. Ľudovo je známa pod menom Končita.
Počas duchovných cvičení v roku 1889 dostala silnú inšpiráciu, ktorá v nej zanechala na celý život nezmazateľnú stopu: „Tvojím poslaním je spása duší“.
Založila rad duchovných diel: Apoštolát Kríža (1894), Rehoľné sestry Od Kríža a Božského Srdca Ježišovho (1897), Kňazské bratstvo (1912). V roku 1914 spolupracovala so ct. P. Felixe de Jesùs pri založení rádu Misionárov Ducha Svätého.
Z tých, ktorí boli jej duchovnými radcami, je potrebné spomenúť Božieho služobníka P. Antonie Plancarte Labastida (viedol jej prvé duchovné cvičenia), P. Alberto Cuzcó Mir, ctih. P. Felixe de Jesùs Rouger, ctih. Mons. Ramón Ibarra Gonzálese a Božieho služobníka Mon. Luise Martineze. Ďalej sem patria významní teológovia P. Michel M. Philipon OP a P. Juan Gutiérez MSpS.
Bolo publikovaných 46 jej kníh. Jej zozbierané rukopisy obsahujú 158 zväzkov. Jej Duchovný denník „Cuenta de Conciencia“ zahŕňa štyridsať rokov jej života. Obsahom zverejnených aj nezverejnených spisov je vášnivá láska ku Kristovi a úsilie urobiť Ho milovaným a poznaným.
Jej spisy sa zaoberajú týmito hlavnými témami: účasť na živote Najsvätejšej Trojice, kresťanská skúsenosť s Bohom, láska k Bohu a ku Krížu, Božské Srdce Ježišovo, život podľa Ducha Svätého, Eucharistia, Mária, Cirkev, kňazstvo, spása duší.
Jej duchovné zážitky sa sústreďujú okolo vtelenia Slova a diela Ducha Svätého v Máriinom lone, zdôrazňuje zasnúbenie Kristovi s cieľom zdieľať s Ním Jeho lásku hlavne k dušiam a ku kňazom, duchovný život ako život v Trojici. Pretvorenie v Krista a život v Duchu Svätom sú rozvojom darov prijatých pri svätom krste. Jej hrdinské čnosti boli uznané a potvrdené pápežom v roku 1999.
Duchovná matka duší, zvlášť kňazov
Conchita si pod vedením Pána krok za krokom uvedomovala, že má byť matkou duší a zvláštnym spôsobom matkou kňazov. Tieto veľké túžby, ktoré v jej srdci prebudil Pán, sa stali jej životom v súlade so zasnúbením Kristovi a s dielom kňazského sebaobetovania.
Jej duchovné materstvo sa orientovalo najprv na spásu duší a posvätenie všetkých vykúpených podľa Pánovho oznámenia: „Dáš mi veľa duší“ (CC 1, 151-152), „Spasíš veľa duší“, „Tvojimi rukami prejde tisíce duší, ktoré mi obetuješ“, „veľa duší bude mať prospech z milostí, ktoré som ti udelil“ (CC 19, 322). „Miluj duše, pretože ja ich milujem“ (CC 24, 166).
Conchita sa nezameriava na seba, ale na druhých a na nasledovanie Kristovej lásky. Láska k dušiam sa potom sústredila na túžbu po posvätení kňazov: „Si určená na posvätenie duší, zvlášť duší kňazov“ (CC 18, 221).
Táto láska ku Kristovi a k dušiam a zvlášť ku kňazom sa odráža hlavne v materskej duši Panny Márie, ktorá bude pre Conchitu vzorom: „Pretože si matka podľa vzoru Márie, si mysticky aj matkou mojou a matkou kňazov“ (CC 50, 176). Preto má byť srdce Conchity naplnené materskou nežnosťou, akú Kristus nachádza v Márii: „Táto materská nežnosť pochádza z nežnosti Máriinej, budem ju hľadať v tvojom materskom srdci a v srdci tvojich synov“ (CC 49, 95). Stadiaľto pramení pre Conchitu nevyhnutnosť napodobňovať Máriu v jej veľkodušnej vernosti a v sebaobetovaní spolu s Kristom: „Moja Matka, svätá Panna, daj mi svoje srdce a jeho tlkot, aby som vedela milovať Ježiša“ (CC 49, 95).
Máriina materská láska ku kňazom pramení z jednoty a stotožnenia kňazov s Kristom (alter Christus). „Preto má Mária v sebe veľa kňazského a z tohto dôvodu od okamihu vtelenia Slova v jej najčistejšom lone hľadá Mária oprávnene v každom kňazovi svojho Ježiša, ktorý bol počatý v jej panenskom lone spolu so mnou.“ CC 50, 172). Jej život bude neustálou obetou pre Cirkev: „Posväcuj sa za Cirkev… Chcem, aby si bola obetou za Cirkev“ (CC 10, 194-195). „Pretože moja prvá láska po láske k Otcovi je moja láska k Márii, potom k mojim kňazom, k mojej Cirkvi. To sú moje lásky a v týchto nesmiernych láskach sú tiež moje bolesti“ (CC 49, 91-92).
Kristova láska k jeho kňazom spočíva v tom, že ich od okamihu vtelenia Slova chápe ako súčasť svojho kňazstva: „Otec spočinul na mne pohľadom nekonečnej nežnosti a lásky, vložil do mňa – svojho Slova – svoju inteligenciu, svoju moc, svoju lásku a v tomto jeho pohľade som pochopil a pocítil, ako sa v Kňazovi rodia kňazi“ (CC 51, 32).
Z Kristovej lásky k Otcovi v Duchu Svätom a z jeho lásky k Márii a k Cirkvi sa rodí jeho zvláštna láska ku kňazom: „Milujem služobníkov svojej Cirkvi ako zorničky mojich očí, a preto mi spôsobuje bolesť urážanie Toho, ktorého milujem najviac a ktorého by aj oni mali milovať“ (CC 35, 106-107). „Moji kňazi na zemi sú po Márii najdokonalejšie dielo môjho Otca, pretože sú odleskom jeho jediného Syna. V celom množstve kňazov vidí Otec jediného Kňaza, vidí len Mňa v kňazoch, ktorí sú obsiahnutí vo mne“ (CC 50, 388). Touto svojou láskou ku kňazom chce Kristus infikovať Conchitu, aby sa cítila ako jeho duchovná matka: „Vnútorné bolesti môjho Srdca sú vznikom a kolískou kňazstva a budú vždy prameňom povolania. … V mojom srdci nie je nič dôvernejšieho ako moji kňazi“ (CC 54, 1285).
Conchitin život je teda plodom týchto Kristových lások, je duchovnou účasťou na skutočnosti Krista, vteleného Slova. „V uskutočnení mystického vtelenia, v tvojom srdci Duch Svätý silou plodnosti Otca vložil do tvojej duše Slovo a s ním aj všetkých svojich kňazov“ (CC 50, 176).
Conchitin život je zasvätený posväcovaniu kňazov ako dôsledok účasti a prežitia lások Krista Veľkňaza. To je poslanie, ktoré prijala od Pána: „Skrze teba sa v mnohých kňazoch roznieti láska a bolesť“ (CC 18, 221). „Veľakrát som ťa žiadal, aby si sa za nich obetovala, aby si ich prijala za svojich v sile odrazu Panny Márie v tebe“ (CC 50, 156). Jej odpoveď v podobe dokonalého sebaobetovania bola ustavičná a trvalá: „Obetovala som (Otcovi) všetko v jednote s mojím Božským a milovaným Slovom na prospech kňazov, ktorých Božské Srdce tak veľmi miluje. Patrím im, som pre nich horiaca hranica až do posledných bolestí a posledného dychu môjho života, obetujem ho za nich. Ó, vznešené poslanie bolesti a lásky, aké si nezasluhujem! … Ďakujem, ďakujem, môj Bože! Vo všetkých kňazoch vidím Teba, Najvyššieho a Prvého Kňaza, ktorého chcem tak veľmi milovať!“ (CC 54, 86). „Cítim, že mi nestačí len bojovať o moje posvätenie, ale túžim byť darom Ježišovi, pred Ním a s Ním, v Jeho vlastnej obete, posväcovať to, čo On najviac miluje, svojich milovaných kňazov vo všetkých postaveniach, kňazov celej Cirkvi“ (CC 56, 256-269).
Ježiš jej toto poslanie celkom potvrdil: „Ako sú moje zásluhy nekonečné a trvalé, tak aj keby bola tvoja pamiatka vymazaná zo sveta, moje zásluhy trvajú a tvoja činnosť pre kňazov v Cirkvi navždy pretrvá a spasí a zdokonalí veľa kňazov. Tvoje pôsobenie neskončí ani v nebi, aj keď iným spôsobom – bude vždy pôsobiť na prospech mojich kňazov, aby ich prenikala láska a zjednotenie so mnou. Moje vykupiteľské a spasiteľné pôsobenie neskončí, pokým bude žiť jedna jediná duša, ktorú je treba spasiť a tvoje pôsobenie, ktoré je teraz obetou a potom bude orodovaním, tak isto neskončí. Ja som správcom svojich milostí a duší. Teba, vzhľadom ku svojim vysokým cieľom, som si vyvolil pre svojich kňazov. V jednote s Máriou ich bude tvoja duša prideľovať tak teraz – pokým žiješ – ako aj potom, po tvojej smrti. Tieto milosti neskončia, pretože stáli nekonečné zásluhy Boha – Človeka, a to, čo je od Boha, nikdy nekončí, nikdy“ (CC 54, 361-364).
Zostavil Mons. Juan Esquerda Bifet
Vysvetlivky:
Skratka CC označuje 60-zväzkové dielo Cuente de conciencia – Duchovný denník, ktorý Conchita písala na Pánov príkaz. Prvé číslo označuje zväzok, ďalšie číslo označuje stránky.
Z Duchovného denníka Conchity Armidy zostavil Juas Gutiérrer Gonzáles MSpS, člen Kongregácie misionárov Ducha Svätého, ktorú založila Conchita Armida. Knihu, ktorá vyšla v češtine pod názvom: „Pán Ježíš o svých kněžích“, vydala Matica cyrilometodejská v Olomouci v roku 2010. Vybrané kapitoly z tejto jedinečnej knihy budú publikované na týchto stránkách.
Vatikánsky rozhlas charakterizoval bosú karmelitánku Mariu Feliciu od Sviatostného Ježiša (1925-1959) týmito slovami:
(dnešný Ivano-Frankivsk). Rodičia boli jednoduchí roľníci grékokatolíckeho vyznania. V roku 1913 nastúpil do seminára, ale štúdium prerušila vojna. Na ceste ku kňazstvu mu v roku 1919 dopomohol stanislavský biskup Hryhorij Chomyszyn (pam. 28. 12.), ktorý v seminári prednášal morálku.
Pochádzal z Konga. Veľmi mladý (15 až 16-ročný) musel tvrdo pracovať. Po stretnutí s vierou sa stal kresťanom, členom bratstva karmelitánskeho škapuliara, katechétom a veľkodušne sa podieľal na evanjelizácii Afriky. Krátko nato preto trpel pod bičom otrokára, ktorý zapríčinil jeho telesnú smrť, keď mal okolo 20 rokov. Umieral v láske a s prísľubom pokračovania v orodovaní v nebi za toho, kto rozhodol o jeho smrti.
roku 1795. Mladosť prežil v náboženskej atmosfére rodinného domu. Kňazskú vysviacku prijal 16. mája v roku 1818. Keďže sa po vysviacke zaoberal všestrannou a mnohotvárnou apoštolskou činnosťou, spriatelil sa s mnohými kňazmi, ale aj so svetskými osobami, ktoré sa aktívne angažovali v oživovaní kresťanskej viery medzi obyvateľmi Ríma. Jeho dušpastierske povolanie ho v každej oblasti poháňalo k budovaniu spolupráce medzi duchovnými, rehoľníkmi a laikmi.
