Svätý

Sviatok: 12. októbra

Socha sv. Vojtecha a sv. Radima v Libici nad Cidlinou

Narodil sa v rokoch 960 – 970 ako syn libického kniežaťa Slavníka. Meno jeho matky nepoznáme, pretože nebola prvou Slavníkovou ženou, ako uvádza Vojtech Tkadlečík v Bohemia sancta. Bol nevlastným bratom svätého Vojtecha a život obidvoch bol veľmi úzko spojený. Veľkú časť života vraj prežil po Vojtechovom boku, ale počas Radimovho detstva, prežívanom v Libiciach, už Vojtech začal deväťročné štúdium v Magdeburgu. Tam neskôr odišiel študovať aj Radim. Vojtech od roku 981 už vykonával v pražskej katedrál poddiakonskú službu. Uvádza sa, že potom, ako sa stal Vojtech pražským biskupom a otvoril biskupskú školu v Prahe, vzal Radima k sebe, aby sa staral o jeho ďalšie vzdelanie.

Z Radimovho života nám chýbajú presnejšie údaje, pretože neboli zaznamenané jeho súčasníkmi a sú čerpané len z legiend zameraných na svätého Vojtecha, aj keď vierohodných. S ním v roku 989 prišiel do Ríma. Dôvodom bola Vojtechova žiadosť o oslobodenie z úradu pre zatvrdnutosť ľudu, počínajúc veľmožmi, ktorí ho znevažovali a na stranu ktorých sa stavali aj niektorí duchovní. Pápež Ján XV. Vojtechovi vyhovel a ten bol aj s Radimom rozhodnutý vykonať púť do Svätej Zeme. Cestou navštívili vdovu, cisárovnú Theofano, ktorá ich obdarovala množstvom striebra, ktoré po ceste rozdali chudobným. Po ceste si urobili zastávku v Monte Cassino u gréckeho opáta Nila a potom zmenili plán a vrátili sa do Ríma. Tu v Aventíne, v kláštore svätého Bonifáca, v apríli 990, zložili rehoľné sľuby a chceli žiť ako jednoduchí mnísi v modlitbe, práci a pokání.

Akonáhle si Radim obliekol rehoľný habit, začal byť nazývaný Gaudencius, čo je latinský preklad slovanského mena Radim, ktoré sa na rozdiel od latinského medzi svätcami nevyskytovalo a bolo snáď považované za pohanské. V aventínskom kláštore pravdepodobne prijal aj sviatosť kňazstva.

V Čechách sa zatiaľ zhoršovala úroveň náboženského života a mohučský arcibiskup preto požiadal pápeža, aby Vojtecha poslal naspäť do Prahy. Keď sa potom Vojtech vracal spolu s dvanástimi rehoľníkmi, pre ktorých Boleslavom II. založil v roku 993 břevnovský benediktínsky kláštor, bol vraj s ním aj Radim, čo ale nie je ničím podložené. Veľmoži svoj sľub nedodržali. Po ťažkej chorobe Boleslava II. vládol jeho syn B. Ryšavý, naklonený Vršovcom, ktorí žili v nepriateľstve so Slavníkovcami. Toto nepriateľstvo vyvrcholilo v septembri 995, kedy veľmoži na hrade Libice vyvraždili slavníkovský rod.

V tej dobe bol znovu Radim s Vojtechom v Ríme, čo ich zachránilo. Pri tretej ceste do Čiech, na ktorú bol Vojtech poslaný pápežom Gregorom V., sa dozvedeli o nezmieriteľnom nepriateľstve Vršovcov a Vojtech s Radimom využili dohodnuté dovolanie a obidvaja zmenili cestu. Zastavili sa u Boleslava Chrabrého, potom zamierili k pohanom na severe Poľska a ďalej na územie pohanských Prusov. Tu, blízko Královca, bol Radim v apríli 997 svedkom Vojtechovej mučeníckej smrti a sám bol  Prusmi zajatý. Po prepustení sa vydal k Boleslavovi Chrabrému a postaral sa, aby telo jeho brata Vojtecha, bolo uložené najprv v Třemešnom a potom v Hniezde.

Na prianie Boleslava Chrabrého navštívil Radim znovu Rím, bol prijatý novým pápežom Silvestrom II., ktorý ho v roku 999 vysvätil za biskupa a vymenoval za arcibiskupa v Hniezde. Na jar nasledujúceho roka tam Radim nastúpil na stolec za prítomnosti cisára Ota III., Boleslava Chrabrého a ďalších významných osobností. Podliehali mu aj diecézy: Krakov, Vratislav a Kolobřeh.

Radim bol podobný svojmu svätému bratovi Vojtechovi svojou učenosťou, mníšskou horlivosťou, výrečnosťou a duchom zanietenia pre Božiu vec a spásu duší.

Za Radimovho pôsobenia na arcibiskupskom stolci bolo významnou udalosťou umučenie svätých Piatich bratov – Benedikta a jeho druhov, v novembri 1003. Ich telesné pozostatky, najprv uložené na mieste mučeníctva, boli prenesené do Hniezda a Radim ako metropolita mal podiel na otvorení kanonizačného procesu. Veľký podiel mal aj na kanonizácii a oslave svojho brata Vojtecha, pričom seba zatláčal do úzadia. Má zásluhy aj na hagiografickej literatúre, ktorá vznikala v dobe jeho úradu a je predstavovaný aj ako významný činiteľ česko-poľskej kultúrnej histórie.

Rok jeho smrti je neistý a údaje sa pohybujú medzi rokmi 1006 až 1020, podľa nového martyrológia zomrel s najväčšou pravdepodobnosťou okolo roku 1011. Presnejšie je uvedenie dňa smrti, ktoré rukopis viedenskej Národnej knižnice z XII. storočia uvádza 12. októbra, podľa nezachovaného nekrológu pražskej katedrály. Tento dátum sa vyskytuje aj v neskorších českých nekrológoch. V Balbínovom Epitome rerum Bohemicarum, ktoré vyšlo v roku 1677, je dátum 11.10., ktoré napriek tomu, že bolo považované za mylné, je uvedené aj martyrológiom.

Ako deň pamiatky na svätého Radima sa vyskytol v benediktínskom kalendári v Antverpách 5. január a v niektorých benediktínskych kláštoroch bol pripomínaný aj v iné dni. Oficiálne ale bol tým dátumom 25. august – deň prenesenia jeho telesných pozostatkov do Prahy v roku 1039, súčasne s telesnými pozostatkami svätého Vojtecha a Piatich bratov mučeníkov. Radimove telesné pozostatky boli uložené do krypty svätého Kozmu a Damiána vo svätovítskom chráme. Od úpravy českého národného kalendára (v roku 1973) ho oslavujeme neprikázanou spomienkou 12. 10.

Titul svätý bol pri Radimovi oficiálne uvedený v cirkevne schválenom texte vlastných mien v roku 1732.

Svätý

Sviatok: 6. máj

* 20. decembra 1576, Skoczów
† 17. marec 1620, Olomouc

Ján Sarkander

Svätý Ján Sarkander žil v dobe závažných náboženských rozbrojov, ktoré ho nakoniec stáli život. Pre zložitosť doby a neúplnosť prameňov je nejednoznačnou postavou – tak z hľadiska historického, ako aj z hľadiska ekumenického.

Narodil sa 20. decembra 1576 v katolíckej rodine v Skočove na Těšínsku. Matka sa volala Helena Gurecká a jeho otcom bol Gregor Matej Sarkander, zrejme potomok schudobnenej šľachty. Okrem nevlastného brata z prvého manželstva matky mal Ján ešte sestru a brata Pavla, Václava a Mikuláša, ktorý sa tak isto stal kňazom. Sliezsko bolo už vtedy viacjazyčné a čo sa týka vierovyznania, prevládali tu luteráni. Možno aj z tohto dôvodu sa rodina čoskoro presťahovala do katolíckejšieho Příboru.

Filozofiu Ján vyštudoval v rokoch 1597 až 1603 u jezuitov v Olomouci a v pražskom Klementíne, teológiu v Štýrskom Hradci (Graz). Po štúdiách teológie sa však nenechal vysvätiť a v roku 1606 sa vrátil na Moravu. V tom istom roku sa zrejme v Meziříčí oženil s Annou Plachetskou, pretože sa nám zachovala podpísaná manželská zmluva. No jednako rok potom, zrejme ako vdovec, prijal nižšie svätenie a začal vypomáhať svojmu bratovi v duchovnej správe. V roku 1609 bol v Brne vysvätený za kňaza. V nasledujúcich desiatich rokoch pôsobil v duchovnej správe na viacerých miestach, naposledy ako farár v Holešove, kde nastúpil po odsťahovanom evanjelickom farárovi. V tej istej dobe sa stáva Lobkovickým dôverníkom a spovedníkom.

V roku 1619 vypuklo rozsiahle stavovské povstanie proti cisárovi Ferdinandovi II., ktoré zachvátilo nielen Čech, ale aj Moravu. Povstalci si zvolili za svojho kráľa – za knieža rímskej ríše – kalvinistu Friedricha Falckého, ktorý dal vyplieniť svätovítsku katedrálu. Na Morave sa diali podobné veci, napríklad Václav Bítovský dal vyplieniť Hostýn a nechal spáliť uctievaný obraz Panny Márie. Mnohí katolíci prestupovali k evanjelikom, niektorí z presvedčenia, iní preto, aby si zachránili majetky a postavenie, keď mali evanjelické stavy navrch. Jezuiti boli vypovedaní z krajiny a museli opustiť Holešov.
Medzitým vtrhla na Moravu z Poľska kozácka jazda, ktorá mala zakročiť proti evanjelickým pánom. Ako to už v náboženských vojnách býva, taktiež nechávala za sebou spúšť. Hovorí sa, že keď sa vojsko po vydrancovaní Bystřice priblížilo k Holešovu, vyšiel in Ján Sarkander v ústrety s monštranciou a v sprievode miestnych katolíkov, spievajúcich Salve Regina. Kozáci sa zastavili, postupne sa pridali ku spevu a mesto Holešov ušetrili

Správa o udalostiach sa však skoro rozniesla, ale nie všetci v nej videli zázračné vypočutie modlitieb: kňaz Ján bol obvinený z velezrady. Podozrievali ho, že on alebo jeho pán Lobkovic, kozácke vojská sami na Moravu pozvali. Ján bol zatknutý a v olomouckom väzení vypočúvaný útrpným právom. Práve obšírna správa o Jánovom mučení bola hlavným prameňom beatifikačného aj kanonizačného procesu. Je známe, že barokový spôsob útrpného práva bol niečím strašným a za pomoci rafinovaných nástrojom mučenia sa väčšinou docielilo aj veľmi bizarných priznaní. Z tohto hľadiska je obdivuhodná Jánova statočnosť – ani po trojstupňovom mučení sa nepriznal k žiadnemu obvineniu. Podozrivým zo zrady bol skôr pán Lobkovic, Sarkander bol vypočúvaný predovšetkým ako jeho dôverník a spovedník. Preto bol na neho vyvíjaný nátlak, aby porušil spovedné tajomstvo. Keď opakovane odmietol svoju vinu na pozvaní vojsk a odmietol povedať, čo by mohol vedieť zo spovednice, bolo proti nemu vznesených mnoho ďalších obvinení z účasti na príkoriach voči protestantom, niektoré už evidentne vymyslené. Na osobu väzneného kňaza Jána Sarkandera sa tak v danej chvíli zástupne vyliala všetka nenávisť, nakumulovaná mnohoročnými náboženskými nezhodami a nespravodlivosťami, ktorých aktéri boli na obidvoch stranách.

Ján zomrel na následky trojitého mučenia dňa 17. marca 1620 vo väzení v Olomouci. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pius IX. Dňa 3. novembra 1859, ale oslavy blahorečenia sa konali až 6. mája 1860 (na tento deň dnes pripadá aj cirkevný sviatok). Vtedy boli jeho telesné pozostatky slávnostne prenesené z mariánskeho kostola v Předhradí do katedrály svätého Václava. Časť telesných pozostatkov je dnes tiež uchovávaná v kaplnke Jána Sarkandera, ktorá sa nachádza na mieste bývalej väznice.

Do zoznamu svätých ho zapísal pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Moravy dňa 21. mája 1995, pričom verejne vyslovil prosbu za odpustenie všetkých krívd, ktorých sa kedy katolíci dopustili na evanjelikoch v dejinách českého národa.

Slová Jána Pavla II. pri kanonizácii Jána Sarkandera:

„Dnes ja, pápež rímskej cirkvi, menom všetkých katolíkov, prosím o odpustenie krívd spáchaných na nekatolíkoch v pohnutých dejinách tohto národa. Zároveň uisťujem, že katolícka cirkev odpúšťa všetko zlé, čo zasa vytrpeli jej deti. Nech je dnešný deň novým začiatkom v spoločnej snahe nasledovať Krista, Jeho evanjelium, Jeho zákon lásky, Jeho túžbu po jednote veriacich v Kristovi. „Aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21).“

Z knihy Svätí na každý deň – 2. zväzok; vydalo: Karmelitánske nakladatelstvo

Svätá

Sviatok: 25. máj

* 2. apríl 1566 Florencia, Taliansko
† 25. máj 1607 tamtiež

Pedro de Moya: Videnie sv. Márie Magdalény de’ Pazzi

Svätá Mária Magdaléna de’ Pazzi sa narodila 2. apríla 1566 v známom talianskom meste Florencia. Pri krste dostala meno Katarína. Keď mala Katarína osem rokov, dali ju na výchovu do istého florentského kláštora, kde sa o ňu starala rehoľná sestra, ktorá pochádzala z matkinho príbuzenstva. K prvému svätému prijímaniu pristúpila ako desaťročná v marci 1576. O mesiac neskôr urobila sľub večného panenstva. 30. novembra 1578 mala v záhrade rodičovského domu v prítomnosti matky prvú extázu, to znamená prudké povznesenie alebo uchvátenie ducha do mimozmyslového sveta. Odvtedy sa tento mimoriadny úkaz opakoval častejšie, najmä neskôr v reholi, a stal sa trvalou súčasťou jej života.

Po kratšom hľadaní a skúmaní sa Katarína vo veku šestnástich rokov rozhodla, že vstúpi do rehoľnej spoločnosti prísnych karmelitánok. Páčil sa jej ich život naplnený modlitbou a obetami, ako aj ich privilégium, že mohli denne pristupovať k svätému prijímaniu. V tých časoch totiž nebolo dovolené iným ľuďom také časté prijímanie Eucharistie. Katarína začala rehoľný život 1. decembra 1582, a to v karmelitánskom kláštore Panny Márie Anjelskej vo Florencii. Dňa 3. januára nasledujúceho roku prijala rehoľné rúcho a s ním aj rehoľné meno Sestra Mária Magdaléna.

Už od začiatku rehoľného života sa ukázalo, že Boh má pre omilostenú rehoľnú sestru pripravené rozličné skúšky a utrpenia. V druhom roku noviciátu, v marci 1584, ju zachvátila ťažká choroba, ktorú lekári nevedeli vysvetliť ani liečiť. Mladú rehoľníčku trápila horúčka, veľké bolesti a prudký kašeľ, takže nemohla takmer nič jesť, ani spať, ba ani ležať. Po krátkom čase sa jej zdravotný stav tak zhoršil, že lekári očakávali skorú smrť. Preto jej predstavená dovolila predčasne zložiť rehoľné sľuby. Bolo to koncom mája 1584.

Po tomto úkone zasvätenia sa Bohu nastalo pre sestru Máriu Magdalénu 40 dní silných mystických zážitkov. Každý deň po svätom prijímaní upadla do vytrženia, ktoré trvalo vždy dve-tri hodiny. V takom stave niekedy prežívala utrpenie Pána Ježiša, inokedy zasa si s ním vymieňala mystické prejavy lásky. V tom čase prijala aj stigmy (znaky Kristových rán a tŕňovej koruny), ktoré síce navonok neboli viditeľné, ale prejavovali sa silnými bolesťami. Odvtedy bolo jej životným heslom: “Nie zomrieť, ale trpieť!”

V polovici júla toho istého roku sa sestra Mária Magdaléna náhle uzdravila. Avšak extázy so zážitkami strhujúcej lásky i bolestné skúšky trvali ďalej. Magdalénin spovedník žiadal sestry, aby zapisovali priebeh extáz aj so slovami, ktoré mystička v takom stave hovorí. Takto sa dalo lepšie posúdiť, či ide o klam alebo o pravé duchovné zážitky. Okrem toho sa týmto spôsobom zachovali mnohé cenné výroky a podrobnosti, ktoré majú hodnotu bezprostredného svedectva. Celkove vzniklo zo záznamov extáz päť zväzkov.

V lete roku 1586 dal Boh sestre Márii Magdaléne zreteľne najavo, že Cirkev potrebuje obnovu a že jej úlohou je pomáhať pri obnove rehoľníkov a najvyšších cirkevných predstaviteľov. Karmelitánska mystička dala do služieb tohto poslania svoje mimoriadne omilostenia i veľké telesné a duševné utrpenia. Ba na radu spovedníkov napísala o potrebnej obnove listy pápežovi Sixtovi V. a iným prelátom.

Napriek mimoriadnym javom a veľkému utrpeniu sa sestra Mária Magdaléna de´Pazzi zúčastňovala na normálnom živote kláštornej komunity a zastávala rozličné funkcie. Tak sa v septembri 1589 stala pomocníčkou novicmajsterky, roku 1592 kostolníčkou, od roku 1595 sa starala o mladé kandidátky a o tri roky neskôr o novicky. Roku 1604 ju zvolila rehoľná kapitula za zástupkyňu predstavenej.

Medzitým sa stupňovala jej celoživotná obeta. Dňa 1. mája 1595 prosila Boha o “holé utrpenie” (il nudo patire), to znamená o milosť, aby mohla iba trpieť. Táto žiadosť sa jej splnila 24. júna 1604, keď sa celodenným vytržením skončili jej extázy a ostalo jej iba čisté utrpenie, ktoré sa skončilo až 25. mája 1607. V ten deň sa veľká mystička rozlúčila s týmto svetom, aby sa jej šľachetná duša celkom spojila s večnou Láskou, ktorej zasvätila život a s ktorou sa stretala vo chvíľkach extázy.

Úcta karmelitánky Márie Magdalény de´Pazzi sa rýchlo rozšírila po celom Taliansku a čoskoro prenikla i do iných krajín. Rok po jej smrti dostali sestry kláštora Panny Márie Anjelskej dovolenie mať vo svojom kláštore telesné pozostatky Božej služobnice. Vtedy v prítomnosti úradných svedkov otvorili rakvu a našli jej telo neporušené. Už štyri roky po jej smrti sa začal úradný proces o možnosti jej blahorečenia, prípadne svätorečenia. V procese vystúpilo vyše 100 svedkov jej života a zázrakov, ktoré sa stali na jej príhovor. Karmelitánsku mystičku vyhlásil za blahoslavenú pápež Urban VIII. roku 1626 a za svätú pápež Klement IX. roku 1669.

Svätá

Sviatok: 2. máj

† okolo 127 Attalia, Pamfýlia, dnes Antalya, Turecko (?)

Ikona: sv. Zoe

Exupérius, tiež známy ako Hespérus, a jeho manželka Zoe boli ako kresťania otrokmi u Catulusa v Pamfílii, Malej Ázii počas panovania cisára Hadriána.

Keď odmietli jesť mäso obetované bohom pri oslave narodenia ich syna; ich majiteľ ich vydal spolu oboma synmi – Syriacusom a Theodulusom, na mučenie a následne skonali upečením v peci.

Svätý

Sviatok: 2. máj

† okolo 127 Attalia, Pamfýlia, dnes Antalya, Turecko (?)

Mučeník spolu so synmi Cyriacom, Theodolom a manželkou Zoe, niekedy udávaný pod menom Hesperius. Boli rodinou otrokov vlastnenou pohanom v Pamfílii. Všetci boli umučení, pretože odmietli praktizovať pohanské obrady vedené Rimanom Catulom. On ich následne mučil a upiekol na smrť v peci.

Svätá

Sviatok: 23. september

† zač. 1. stor.

Význam mena: Boh pridal, rozhojnil (hebr.)

Giotto di Bondone: Stretnutie Márie a Alžbety, 1306, freska v kaplnke Scrovegni v Padove

Sv. Alžbeta je nám známa najmä z Lukášovho evanjelia. Pochádzala z Áronovho kňazského rodu. Bola ženou židovského kňaza sv. Zachariáša. Boli už v staršom veku, keď sa im narodil prvý a jediný syn Ján Krstiteľ, ktorý pripravil cestu Božiemu synovi Ježišovi Kristovi. Jeho narodenie oznámil archanjel Gabriel Zachariášovi, keď konal v jeruzalemskom chráme obetu (Lk 1,5-20). O šesť mesiacov prišiel ten istý archanjel do Nazaretu k Panne Márii, ktorej oznámil, že sa stane matkou Ježiša Krista. Mária potom išla navštíviť svoju tetu Alžbetu do Ein Keremu pri Jeruzaleme. Túto udalosť si pripomíname osobitným sviatkom Návštevy Panny Márie.

Svätý

Sviatok: 17. december

* 23. jún 1160 (alebo 1154) Faucon, Provensálsko, Francúzsko
† 17. december 1213 Rím

Význam mena: Boh je milostivý (hebr.)

Atribúty: zlomené reťaze, s otrokmi

Socha sv. Jána z Mathy na fasáde kostola vo Viedni

Sv. Ján z Mathy pochádzal z významnej rodiny. Teológiu študoval v Paríži, získal doktorát a asi v roku 1185 bol vysvätený za kňaza. Pri svojej prvej sv. omši mal videnie Najsvätejšej Trojice a pocítil v sebe volanie založiť nový rehoľný rád. Prvý kláštor rádu Najsvätejšej Trojice založil spolu so sv. Félixom z Valois po roku 1194 v Cerfroide (dnes Brumetz severovýchodne od Paríža). Tzv. trinitári sa venovali najchudobnejším – otrokom a snažili sa ich vykupovať z otroctva. Takisto sa starali aj o väzňov. Pápežské schválenie dostala nová rehoľa v roku 1198 od pápeža Inocenta III. Ján chodil po južnom Francúzsku, Španielsku a Taliansku a vyzýval na dobročinnosť.  Zašiel aj do Maroka a snažil sa, aby čím viacerí otroci boli vykúpení a mohli dôstojne žiť. V roku 1203 ho povolal pápež Inocent do Ríma, aby aj tam založil kláštor. Ján tam zostal až do svojej smrti.

Rehoľa trinitárov sa rýchlo šírila po Francúzsku, Španielsku, Portugalsku, Taliansku, Nemecku a Anglicku. Hlavnou úlohou bola pastoračná starostlivosť o otrokov, väzňov a zomierajúcich. Sv. Ján bol kanonizovaný v roku 1694.

Sväté

Sviatok: 28. december

Z historickej správy evanjelistu Matúša vieme (2,16-18), že kráľ Herodes dal povraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov, ktorí mali menej ako dva roky. Urobil to preto, lebo od mudrcov sa dozvedel, že v Betleheme sa narodil Ježiš Kristus, o ktorom sa Židia vyjadrovali ako o novom kráľovi. Herodes sa bál, že mu ukradne kráľovskú korunu. Preto sa takto chcel poistiť, myslel si, že medzi zabitými deťmi bol aj Ježiš. To sa ale nestalo, pretože Jozef tesne predtým aj s Máriou a malým Ježišom ušli z Betlehema do Egypta.

Všetkých týchto pozabíjaných chlapcov považujeme za svätých. Ako mučeníkov ich spomína prvýkrát sv. Irenej z Lyonu koncom 2. storočia. S tým sa stotožňujú aj ďalší – sv. Cézar z Arles a sv. Augustín. Neskôr sa s týmto sviatkom spájali rôzne pašiové hry, ba až karnevaly. Preto na 6. carihradskom koncile v roku 869-870 bol sviatok Neviniatok zrušený. Tradície však pokračovali ďalej. Do útlmu sa dostali až počas reformácie v 16. storočí a časom úplne zanikli. Na Druhom vatikánskom koncile v rokoch 1962 – 1965 sa vypracovali nové liturgické texty pre túto spomienku a sv. Neviniatka si pripomíname odvtedy 28. decembra. Tento deň sa stal zároveň aj pamätným dňom všetkých nenarodených detí.

Svätá

Sviatok: 22. december

* 15. júl 1850 Sant’ Angelo Lodigiano pri Miláne, Taliansko
† 22. december 1917 Chicago, USA

Patrónka emigrantov a imigrantov

Sv. Františka Xaveria v čase založenia rehole

Sv. Františka sa narodila ako najmladšia z trinástich detí v rodine roľníka. Tí sa o svoje deti vzorne starali. Františka sa stala učiteľkou. V roku 1874 vstúpila do rehole Sestier Božej prozreteľnosti v meste Codogno, kde sa stala riaditeľkou internátnej školy. Rehoľu však zrušili. Františka v roku 1880 založila rád Misijných sestier Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý už o rok dostal schválenie od pápeža. Keďže mala veľkú úctu k sv. Františkovi Xaverskému, rehoľné meno si dala Xaveria (tal. Saveria). Až do smrti zostala generálnou predstavenou rehole.

Na žiadosť pápeža Leva XIII. odišla v roku 1888 do Spojených štátov amerických, kde pracovala medzi prisťahovalcami. Vyvíjala charitatívnu, ale aj duchovnú činnosť. Počínajúc New Yorkom až po Latinskú Ameriku, založila vo väčších mestách 67 rôznych ustanovizní: školy, nemocnice, kláštory, sirotince. Pracovala dvadsať hodín denne a mnohé jej nasledovníčky ju vnímali ako svoj vzor. V Chicagu založila materský dom rehole. V roku 1909 získala americké občianstvo. V Chicagu v roku 1917 zomrela. Zanechala po sebe množstvo duchovných spisov. Za blahoslavenú bola vyhlásená v roku 1938 a za svätú 7. júla 1946.

Svätý

Sviatok: 1. september

* 573 Orléans, Francúzsko
† 623 Sens, Francúzsko

Sv. Lupus zo Sens bol známy svojím dávaním almužien.

Svätý Lupus sa narodil blízko Orléansu pri rieke Loire v Galii (Francúzsko). Pochádzal z grófskeho rodu Tonnerren. Jeho rodičia sa uvádzajú ako Bettone a Austregilda. Otec bol členom kráľovského domu v Burgundskom kráľovstve. Lupus bol synovcom dvoch biskupov, Austremia z Orléansu a Aunaria z Auxerrea, ktorí sa pričinili o jeho vzdelanie. Vychovávali ho v láske k Bohu a dobročinnosti voči chudobným. Sám mal hudobné nadanie. Keď dospel, rozhodol sa stať sa kňazom. Po čase ho zvolili za biskupa mesta Sens.

Bol veľmi láskavý. No zlé jazyky nespali. Ohovorili ho pred vtedajším kráľom Chlotharom II, ktorý ho poslal do vyhnanstva. Lupus aj tam hlásal evanjelium. Ľud jeho diecézy sa ale pričinil o to, že ho Chlothar II. povolal späť a s ospravedlnením mu ponúkol dary pre chrám. Lupus zomrel prirodzenou smrťou a bol pochovaný v bazilike sv. Kolumba v Sens.

Svätá

Sviatok: 4. september

* 775, Francúzsko
† 4. september 825 (alebo 813?) Herzfeld pri Lippetali, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko

Svätá Ida je často znázorňovaná s vysokou zverou.

Patrónka tehotných žien

Atribúty: anjel, model kostola, jeleň alebo laň, loveckí psi, holubica

Sv. Ida pochádzala z francúzskeho šľachtického rodu, bola pravdepodobne pravnučkou Karola Veľkého. Jej bratia Adalhard a Wala boli opátmi v Corvey. Vydala sa za saského vojvodu Róberta, s ktorým mala syna Warina, neskoršieho mnícha v Corvey, a dcéru Hedvigu. Tá sa neskôr stala predstavenou v kláštore v Herforde.

Ida dostala vo sne pokyn na postavenie chrámu (niekde je uvádzané aj založenie biskupstva)  sv. Germana vo vestfálskom Herzfelde. S pomocou manžela sa jej to podarilo. Pokladá sa za zakladateľku prvej kresťanskej obce v tom kraji. Po smrti svojho manžela (r. 811) si vedľa herzfeldskej baziliky, v blízkosti manželovho hrobu, nechala pristaviť malú miestnosť. V nej žila v prísnej kajúcnosti a vykonala veľké množstvo skutkov milosrdenstva.

Legenda – ako vysvetlenie atribútu lane – hovorí o tom, ako ju raz Ida pri hone zachránila pred lovcom. Pre svoju veľkú dobrotu a vzťah k núdznym bola nazývaná “matkou chudobných”.

Po uplynutí 65 rokov od smrti boli jej telesné pozostatky vyzdvihnuté biskupom Dodom a prenesené do jej obydlia, z ktorého sa stala pútnická kaplnka.

Svätý

Sviatok: 3. september

* Škótsko alebo Írsko
† 375, Francúzsko

S najväčšou pravdepodobnosťou pochádzal zo Škótska alebo Írska. Jeho meno je tiež prekladané ako Mansuet, Mansuy, Mansuetus a Miloslav a znamená to mierny, dobromyseľný. Takýmto sa stal aj tento jeho nositeľ, ktorý sa vydal na ďalekú cestu do Ríma. Pri nej spoznal učenie o Kristovi a uveril. Zatúžil vieru, ktorá premáha zlobu sveta, šíriť a stať sa hlásateľom Evanjelia. Po štúdiách teológie v Ríme bol poslaný pápežom Damazom I. evanjelizovať Gaulov. S patričným vzdelaním, po prijatí biskupského svätenia, odišiel do Toulu (v belgickej Gálii) vo Francúzsku. Tu bol prvým biskupom. K založeniu diecézy došlo okolo roku 365.

Podľa legendy vzkriesil guvernérovho či panovníkovho syna a zázrak prispel k mnohým konverziám a voľnému pôsobeniu biskupa. Bollandisti uvádzajú Mansvétovu smrť v roku 375.

Zdroj: Rev. Alban Butler (1711–73).  Volume IX: September. The Lives of the Saints.  1866.

Blahoslavená

Sviatok: 7. september

* 8. november 1867 Crescenzago, Taliansko
† 7. september 1921 Parma, Taliansko

Narodila sa 8. novembra 1867 v Crescenzagu na severovýchode Milána v Taliansku a vyrastala v nestabilnej rodine. Jej otec Jozef Picco bol od narodenia slepý, napriek tomu sa stal hudobníkom milánskeho orchestra “La Scaly” a matka Adelaida mu na zahraničných zájazdoch súboru robila doprovod. V útlom detstve otec Eugénie pri jednom turné v Amerike zmizol a Adelaida, ktorá viac ako manžela milovala peniaze, úspechy a cestovanie, čoskoro začala žiť s iným mužom. Výchovu malej Eugénie často nahrádzala stará mama a keď bola s matkou, ktorá mala s novým partnerom dve deti, išlo o výchovu k bezbožnosti a bez správnych zásad.

Ako devätnásťročná začala Eugénia dochádzať do oratória k Uršulinkám v Miláne. Tu sa začala zoznamovať so skutočnosťou duchovného života, konfrontovala ju so svojimi nedostatkami a prežívala z toho depresie. Občas depresie vystriedali vzlety podobné eufórii. Až v máji 1886, vo chvíli, keď sa topila v duchovnej prázdnote, bola oslnená a zároveň osvietená podivným svetlom Božej milosti.

Tieto okamihy neskôr opísala slovami: “Vyčerpaná, osamelá, zdrvená svojou zúfalou situáciou, padla som na kolená a prosila o pomoc pred jediným obrazom, ktorý visel nad posteľou. Vtom sa z obrazu oddelil zväzok svetelných paprskov a zaryl sa do môjho srdca s ostrou bolesťou, akoby išlo o zásah skutočným ostrím. A to ma náhle zmenilo. Už som nebola osamelá, pretože môj Boh sa ma dotkol, Mária zvíťazila. Cítila som sa úplne vymenená.”

To bol začiatok jej konverzie, ktorý smeroval k rozhodnutiu zasvätiť svoj život Bohu. Do Kongregácie Malých dcér Najsvätejšieho Srdca Ježiša a Márie, založenej Augustínom Chieppi, vstúpila 31. augusta 1887 v Parme. Tu bola ako čakateľka až do noviciátu a dočasné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti zložila 10. júna 1891. Po troch rokoch zložila večné sľuby a v roku 1905 sa stala novicmajsterkou, ktorou bola šesť rokov.

Podľa slov pápeža Jána Pavla II. spájala kontempláciu s prácou a v spojení s každodennou účasťou na Eucharistii to bolo základom jej duchovnej zrelosti a živej charitatívnej činnosti. A ako uviedol ďalej: “Nikdy sa nevyhýbala službe, ktorú od nej vyžadovala láska k blížnemu. V Parme vzala na seba bremeno ľudskej biedy, keď sa usilovala uspokojiť potreby mládeže aj chudobných rodín…”

Stala sa generálnou predstavenou, ktorou bola do konca života. Dbala o zachovávanie pravidiel rádu a všestrannú formáciu sestier. Vynikala neúnavnou materskou láskou ku všetkým, hlavne k chudobným, malým, odstrčeným. V rokoch 1915 až 1918, v dobe vojny, dala všetky svoje sestry k dispozícii chorým a raneným. Povzbudzovala ich slovami, že láska k blížnym je najistejším a najlepším prejavom lásky k Bohu. Sama bola sestrám príkladom svojim životom, ktorý úplne obetovala Bohu. Zomrela, keď mala necelých šesťdesiat rokov.

Blahorečená bola 7. októbra 2001 pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme.

Svätý

Sviatok: 29. september

* 1414 Dukla, Poľsko
† 29. september 1484 Ľvov, Ukrajina

sv. Ján z Dukly v častej extáze

Narodil sa okolo roku 1414 v Dukle, ležiacej asi 10 km juhozápadne od Iwonicza na okraji Karpát. Vo svojej mladosti, podľa niektorých rozprávaní, žil pustovníckym životom v dukelských lesoch nad potokom Zašpit alebo na svahu Čergowej hory. Neskôr pravdepodobne vyučoval na farskej škole v Dukle alebo v Krosne. Asi dvadsaťpäťročný vstúpil ku konventuálnym františkánom v Kosne. Po noviciáte a rehoľných sľuboch študoval teológiu na rehoľných školách. Stal sa kňazom a veľmi dobrým kazateľom. Opakovane bol zvolený za kvadriána v Krosne a v Ľvove. V roku 1443 sa stal správcom zbierok ruskej kustódie v česko-poľskej provincii so sídlom v Ľvove. Bol ním až do roku 1461. V tomto meste potom prevzal miesto kazateľa pri chráme Ducha Svätého.

Vzorne si vždy plnil svoje povinnosti a vynikal horlivosťou a opatrnosťou. V priebehu svojho pôsobenia sa snažil o oživenie rehoľného života v duchu sv. Františka v dobe, kedy u mnohých prevládala k rehoľným pravidlám určitá laxnosť. Takáto úloha však bola nad jeho sily a splnil ju v Krakove až Ján Kapistrán založením vetvy observantov, ktorí sa označovali aj ako bernardíni. V Ľvove mali kláštor od roku 1460. Do roku 1517 spadali obidve vetvy františkánov pod toho istého generála. V roku 1463 Ján z Dukly požiadal provinciála Mikuláša Strýčka o súhlas s prestúpením k bernardínom. Po súhlase bol nejakú dobu v ich komunite v Poznani a potom až do konca života v kláštore sv. Ondreja v Ľvove. Tu pôsobil ako spovedník aj kazateľ. Noci prežíval v modlitbe a potom s veľkou pokorou pomáhal v kuchyni alebo v záhrade, kde si zriadil pustovňu. Postupne strácal zrak a pomocou bratov sa učil pravidlá rádu naspamäť. Trpel tiež arteriosklerózou, ktorá mu spôsobila bezvládnosť nôh. Zomrel asi vo veku 70 rokov.

Blahorečený bol 21. januára 1733 pápežom Klementom XII. ktorý ho v roku 1739 vyhlásil za patróna Poľska a Litvy. Pápež sv. Ján Pavol II. ho kanonizoval 10. júna 1997 pri pastoračnej návšteve v Krásne nad Wislokiem v Poľsku.

Zrekonštruovaná pustovňa v ktorej pôvodne žil sv. Ján z Dukly.

Svätá

Sviatok: 15. september

* 1447 Janov, Taliansko
† 15. september 1510 Janov, Taliansko

sv. Katarína Janovská Fieschi

Pochádzala z talianskej šľachtickej rodiny. Ako trinásťročná túžila po rehoľnom živote, ale ako šestnásťročná sa na základe rozhodnutia rodičov vydala. Po neradostných začiatkoch s patríciom Adornom, pritiahnutá mystickými zážitkami, dosiahla aj zmeny jeho života. V Janovskej nemocnici Pammatone potom slúžila chorým. Heroickosť Kataríninej lásky vynikla hlavne pri morovej epidémii. Zomrela vo veku šesťdesiattri rokov.

Som tu pre druhých

Katarína Fieschi sa narodila v roku 1447 v Janove, v Taliansku. Jej otec Jakub Fieschi bol v Neapole kráľovským námestníkom alebo miestokráľom. Zo vznešeného rodu de Negri pochádzala aj jej matka Františka. Katarína sa im narodila ako štvrté dieťa. Od detstva bola súcitná a so záujmom o utrpenie Pána Ježiša a Jeho obeť na zmierenie za hriechy ľudstva, rástla jej zbožnosť. Ako trinásťročná chcela nasledovať svoju sestru Limbaniu do kláštora, ale nedostala povolenie.

S odovzdanosťou do Božej vôle ubehli tri roky a rodičia, zrejme s politickým zámerom, ju prinútili vziať si za manžela mladého Juliána Adorna. Týmto sobášom začalo pre Katarínu ťažké a chmúrne obdobie. Manžel bol voči nej tvrdý a namiesto života napĺňaného láskou, hľadal rozptýlenie a užíval si život inde. Po päťročnom trápení si Katarína ako 21 ročná uvedomila, že je ešte mladá, s dostatkom pôvabu a prijala dámske rady, aby sa zapojila do víru spoločenského života. Začala chodiť na slávnosti a hýrivé zábavy, ale nezabúdala pritom na Boha.

Po ďalších piatich rokoch vo svetských radovánkach nenachádzala radosť a zmocnila sa jej zádumčivá beznádej. Plná ľútosti preto vstúpila do chrámu sv. Benedikta a prosila ho o príhovor u Boha. V ďalšom marcovom dni v roku 1473 navštívila v kláštore svoju sestru a na jej radu tam pokľakla do spovedelnice, aby Pánovi predložila svoj život.

Zaliala ju ľútosť a s odporom k doterajšiemu štýlu života si jej srdce osvojilo rozhodnutie: “Už viac žiadny hriech!” Po návrate rozjímala o bolestnom umučení Spasiteľa a v mystickom zážitku vnímala Kristovu krv, ktorá ju zaplavovala, aj Jeho slová: “Táto krv bola vyliata z lásky k tebe, na zahladenie tvojich hriechov.”

Katarínino obrátenie pri životnej spovedi čoskoro prinieslo dobré ovocie. Manželove príkoria začala prijímať s trpezlivosťou a vrúcne sa za neho modlila. Julián sa začal mierniť a po čase sa zmenil. Katarína si ukladala prísne pokánie a láskou priľnula ku Kristovi. Pri päte kríža jej Spasiteľ ukázal svoje Srdce, ktoré vnímala ako naplnené ohňom a prijala jeho pobozkanie. Potom mohla povedať: “Nežijem už ja, ale vo mne žije Ježiš.” Denne sa zúčastňovala svätej omše a prijímala Eucharistiu, aj keď časté sväté prijímanie nebolo v tej dobe zvykom. V advente a v pôstnej dobe žila len z Eucharistie, údajne počas 23 rokov.

S veľkou pokorou a láskou preukazovala v miestnej nemocnici službu chudobným chorým a vzbudzovala v nich dôveru a trpezlivosť. S modlitbou za nich im svojim životom ukazovala na Krista a stávala sa pre nich učiteľkou duchovného života. V roku 1489 bola zvolená za predstavenú nemocnice.

V rokoch 1497 a 1505, keď v Janove vyčíňala morová epidémia, Katarína znásobila svoje skutky lásky. Ako premohla odpor k morovej nákaze rozpráva príbeh, v ktorom pri obsluhe chudobnej ženy, ktorá už nedokázala vysloviť meno Ježiš, rozviazala jej ústa bozkom s týmto svätým menom. Sama bola potom nakazená morom, z ktorého sa Božou milosťou uzdravila a znovu sa potom zapojila do služby druhým.

Posledné roky života prežívala v bolestnej chorobe, s ktorou si lekári nevedeli dať rady. Jej tvár však častejšie žiarila nebeským pokojom.

Jej pohreb sa uskutočnil v nemocničnom kostole. Telesné pozostatky Kataríny boli po osemnástich mesiacoch vyzdvihnuté a nebol na nich vidieť žiadny rozklad. K potvrdeniu kultu došlo 6. apríla 1675 pápežom Klementom X. a za svätú ju vyhlásil 16. mája 1737 pápež Klement XII.

Katarína zanechala dva spisy. Do Duchovných dialógov spísala svoje zážitky – obrátenie a dni “v očisťujúcom ohni božskej lásky.” Druhý, s názvom “Traktár o očistci” Trattato del Purgatorio., jej získal prezívku “učiteľka očistca”. Opísala v ňom videnie očistcového ohňa, ktorý očisťuje dušu od ľahkého hriechu a od trestov za neodčinené hriechy na svete. Toto prirovnala ku spôsobu čistenia zlata ohňom. Duše sú pritom zaplavené Božou láskou, živené nádejou a trpia túžbou po videní Boha a prežívaní radosti dokonalej lásky, ktorej zdrojom je len On. Očistec je prirovnaný ku strašnej noci, ktorá sa zmení na šťastný deň. Preto sú pre duše potrebné modlitby, hlavne obetovanie svätej omše za ne.

Bože, Ty si povolal svätú Katarínu Janovskú k životu naplnenému skutkami milosrdenstva; prosíme Ťa: nauč aj nás poznávať Tvoju vôľu, aby sme tak ako ona žili príkladným kresťanským životom. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, pretože On s Tebou, v jednote s Duchom Svätým, žije a kraľuje na veky vekov. Amen. (na základe záverečnej modlitby breviára)

Blahoslavená

Sviatok: 23. september

* 5. august 1878 Pizuny, Poľsko
† 23. septembra 1940 Krakov, Poľsko

Blahoslavená Bernardína Jablonská

Bernardyna Jabłońska sa narodila 5. augusta 1878 v malej obci Pizuny (dnes pri Jędrzejówka) pri Narol, asi 20 km južne od Tomaszów Lubelski. Otec Gregor bol chudobný roľník, vľúdny, láskavý a rozhodný. Matka bola poriadkumilovná a zodpovedná, s impulzívnym temperamentom. Všetky tieto vlastnosti vraj Bernardína zdedila. Mala troch bratov. Namiesto školskej dochádzky navštevoval rodinu chudobný učiteľ, ktorý za chlieb s mliekom začal Bernardínu učiť čítať a písať. Ešte nemala ani pätnásť rokov, keď jej zomrela matka a otec sa čoskoro na to znovu oženil.

Bernardína hľadala útechu v modlitbe a pripájala skutky umŕtvovania. Pri júnovej púti v Horinci v roku 1896 sa stretla so zakladateľom spoločenstva chudobných sestier v Brusne a ôsmy deň po svojich osemnástich narodeninách vstúpila k týmto albertínkam. Išlo o začiatok tvoriacej sa novej kongregácie, ktorú zakladal svätý brat Albert Chmielowski v Krakove.

Vzhľadom k tomu, že o rehoľnom živote nič nevedela, neboli začiatky jej formácie ľahké. Bolo potrebné konať viacej namáhavej práce pre telesne postihnutých, bolo menej času na modlitbu a hneď v počiatku jej bola pridelená práca hlavnej kuchárky. Pre Bernardínu to bolo zdrojom pochybností, či sa rozhodla správne. Pretrvávajúcu ctižiadostivosť dopĺňal vnútorný nepokoj do tej doby, pokým objavila posilňujúcu radosť s odovzdanosti v službe Bohu a blížnym. Bez tejto odovzdanosti by tu pre ňu nebolo pravej cesty.

Sestra Bernardína si pôvodne snáď predstavovala kontemplatívny život a Boh si od nej prial obeť života v službe chudobným. Na doporučenie duchovného otca, na prekonanie potiaží, konala v pustovni Kalatówki blízko Zakopaného exercície a zverila sa Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Pre jeho lásku mu obetovala vnútorné aj fyzické ťažkosti a zároveň tu v modlitbe dozrievala aj jej heroická láska.

Pre každodenné práce potom čerpala silu z Kristovej prítomnosti v Eucharistii a ak to bolo možné, utekala na adoráciu. Rehoľné meno Bernardína Mária prijala údajne 3. júna 1897 a po štyroch mesiacoch – 4. októbra, dostala rehoľné rúcho. Po skončení noviciátu, zrejme 1. apríla 1899, bola vymenovaná za predstavenú komunity a 7. apríla 1902 bola ustanovená za generálnu predstavenú kongregácie (potvrdenej až neskôr), ktorú formovala v duchu sv. Františka. Išlo jej viac o kvalitu sestier, než o ich množstvo. Predovšetkým jej išlo o vzťahy k ukrivdeným a sama hovorila: “Bôľ mojich blížnych je aj mojím bôľom.”

Jej spovedníkom a duchovným vodcom sa 6. decembra 1904 stal páter Czesław Lewandowski. Bernardína sa ukázala ako veľmi dobrá organizátorka s charizmou realizovať františkánsku ideu pri formácii mladých sestier a práci s chudobnými dievčatami. Preto bola na prvej generálnej kapitule 9. februára 1922 oficiálne zvolená za generálnu predstavenú a na ďalších kapitulách (v rokoch 1927, 1933, 1939) znovu potvrdená.

Svätý

Sviatok: 25. december; v Poľsku 17. jún

* 20. august 1845 Igołomia, Poľsko
† 25. december 1916 Krakov, Poľsko

svätý brat Albert vo vyobrazení Leona Wyczółkowskieho (1901-1902)

Sv. Albert Chmielowski pochádzal z južného Poľska. Narodil sa 20. augusta 1845 v Igolomi pri Krakove. Jeho krstné meno bolo Adam Hilár Bernard.

Mal veľmi pohnutú mladosť. V r. 1862-63 študoval na Roľnícko-lesníckom inštitúte v Pulawach pri Lubline, keď vypuklo povstanie proti ruskej okupácii Poľska. Adam sa s ostatnými študentmi pridal k povstaniu. Dňa 1. októbra 1863 bol ťažko ranený a dostal sa do zajatia. Stratil ľavú nohu. Keď sa šťastlivo vrátil zo zajatia, dal sa na štúdium umenia, zvlášť maliarstva. Študoval vo Varšave, v Paríži, Gente, v Mníchove. Napokon sa v r. 1874 usadil vo Varšave.

Avšak maľovanie a zapájanie sa do kultúrneho života ho neuspokojovalo. Jeho duša pociťovala prázdnotu, ktorú mohol zaplniť iba Boh. Po neúspešnom pokuse vstúpiť do jezuitskej rehole začal nasledovať sv. Františka Asiského. Opravoval opustené kaplnky, Božie muky, staré kostolné maľby na poľsko-ukrajinskom Podolí. Pritom šíril Tretí rád sv. Františka. Keď mu to cárske úrady zakázali, vrátil sa do rodného kraja, do Krakova.

Tam sa znovu venoval maliarstvu. Ale jeho pozornosť pútali opustení bedári, ktorých bolo všade dosť. Najprv sa s nimi delil o byt. Ale keďže sa správali hlučne, najmä keď sa niekam vzdialil, majiteľ domu ich vykázal aj s ním. Vtedy sa rozhodol, že spojí svoj život s ich životom. Ale nie iba ako humanitárny pracovník, lež ako človek zasvätený Bohu. So súhlasom krakovského arcibiskupa Albína Dunajewského si dal ušiť habit z popolavošedého súkna a obliekol si ho 25. augusta 1887 v Loretánskej kaplnke otcov kapucínov. Od toho dňa sa maliar Adam Chmielowski začal nazývať Brat Albert.

Rozhodol sa bývať vo verejnej nocľahárni, kam sa bezdomovci uchyľovali pred zimou a pred zlým počasím. Bolo to ťažko opísateľné prostredie: zmiešanina špinavých páchnucich tiel, mladí, starí, chorí, ustráchané deti a bezočiví násilníci, všade plno obťažného hmyzu. Privítali ho s posmechom a s ťažko utajovanou nenávisťou, ktorá sa tisla na povrch z ich dokaličených a roztrpčených duší.

Brat Albert neprišiel s prázdnymi rukami. Za usporené peniaze im kúpil chlieb a klobásu, ktoré potom delil medzi spolunocľažníkov. Nebolo toho veľa, ale predsa aspoň niečo na utíšenie hladu. Priniesol i druhý i tretí raz. Tak si postupne získal ich dôveru a pomohol zmeniť náladu v nocľahárni. Ochotne ho počúvali, keď hovoril o svojich bohatých zážitkoch v Poľsku, Francúzsku, Nemecku. Rozprával o povstaleckých bojoch, o umení, o náboženstve. A keď po istom čase priniesol obraz Čenstochovskej Panny Márie a zavesil ho na stenu, prijali to celkom pokojne.

Cez leto, keď väčšina bedárov spávala vonku, Brat Albert s niekoľkými dobrovoľníkmi a s vonkajšími pomocníkmi poriadne vyčistil a vynovil nocľaháreň. V priľahlých izbičkách zariadil kuchynku a sklad. Peniaze získal odpredajom svojich obrazov. Tak sa rozlúčil s umením. Keď mestská správa videla výsledky jeho úsilia, tiež prispela na zlepšenie prevádzky v nocľahárni. Brat postupne vytvoril aj základný náboženský program. Zaviedol spoločnú rannú a večernú modlitbu, vysvetľoval katechizmus. Vo veľkom pôste r. 1889 zorganizoval duchovnú obnovu, pri ktorej si 140 chudákov vykonalo spoveď a pristúpilo k sv. prijímaniu.

Brat si dobre uvedomoval, že ľuďom nestačí strecha nad hlavou, jedlo a oblek, ale že ich treba naučiť pracovať a poznať uspokojenie z dobre vykonanej práce. Preto začal organizovať rozličné dielne: stolársku, obuvnícku, krajčírsku a pekáreň, kde by sa bezdomovci naučili nejakú odbornú prácu, čím by mohli pomôcť sebe aj iným.

Časom sa pridali k Bratovi Albertovi pomocníci, ktorí ho chceli nasledovať v modlitbe a práci, v chudobe a obetavej službe. Vzniklo tak pod záštitou krakovského arcibiskupa, neskoršieho kardinála Albína Dunajewského, rehoľné spoločenstvo Tretieho rádu sv. Františka na pomoc chudobným. Podobne i pre ženy založil v r. 1890-91 rehoľné združenie Sestier služobníčok chudobných. Sestry sa jednoducho nazývali a doteraz nazývajú podľa zakladateľa – albertínky. Keď sestry poukazovali na to, že nemajú ochranné múry kláštora, Brat Albert im vravel:

“Krajná núdza chudobných a nákazlivé choroby nešťastníkov, o ktorých sa staráte, sú pre vás múrom a mrežou, ktorá vás oddeľuje od sveta. A ustavičný pobyt uprostred ľudskej biedy je pre vás skrýšou, kde môžete byť nepoznané ako v hustom lese, na púšti alebo v uzavretom kláštore.”

Bratovi však bolo jasné, že bez možnosti duchovného sústredenia sa tak bratia ako aj sestry vnútorne vyčerpajú a nebudú mať dosť sily na vykonávanie takého ťažkého povolania. Preto na radu priateľa – karmelitána sv. Rafaela Kalinowského zakladal pre bratov a sestry odľahlé kláštoríky, tzv. pustovne, kam sa čas od času uchýlili, aby si telesne oddýchli a aby duševne nabrali nových síl.

Brata Alberta nazývali druhým sv. Františkom Assiským. Bolo to vidno tak z jeho skutkov ako aj z jeho zásad. Keď mu úrady vyčítali, že prijíma opitých na nocľah a to je proti predpisom, odpovedal im, že milosrdenstvo je vážnejšie ako predpisy. Keď sa čudovali, že nekontroluje a neregistruje osoby, ktoré používajú útulok, odvetil, že nemá v úmysle nahradzovať žandárov. Keď ho upozornili, že medzi ľuďmi, ktorí sa k nemu uchyľujú, môže byť zločinec, ktorý niekoho zabil, povedal, že aj takého by prijal, lebo by mal istotu, že kým je v útulku, nespácha ďalší zločin.

Svojim spolupracovníkom zdôrazňoval: “Chlieb v rukách apoštolov sa rozmnožoval preto, lebo bol určený pre chudobných a hladných. Tak to bude aj v našich útulkoch. Zakúsime zázraky Božej prozreteľnosti, ktoré bude konať našimi rukami pre našich chudobných.”

A jeho bratia a sestry neraz boli svedkami obdivuhodných zásahov Božej prozreteľnosti. Prvá svetová vojna narušila obetavú prácu bratov a sestier. Zároveň ju aj zväčšila, lebo k starým bedárom pribúdali noví, chorí, ranení, siroty. Sestry sa starali najmä o nákazlivo chorých a o verejné stravovanie. Nechýbali ani obete. Jednu sestru zabili kozáci, keď pred nimi bránila deti. Dvoch bratov zase odvliekli na Sibír.

V septembri 1915 Brat Albert dostal mozgovú porážku. Trocha sa z nej zotavil, ale jeho sily už ostali podlomené. Avšak ešte robil, čo mohol. Dňa 20. decembra 1916 prišiel zo Zakopaného do Krakova a oznámil bratom, že prišiel zomrieť. Večer 23. decembra mu pravdepodobne praskol žalúdočný vred, lebo sa chytil za bok a stonal ako nikdy predtým. Potom stratil vedomie. Privolaný kňaz mu udelil sviatosť pomazania chorých. Na druhý deň bol Brat pri vedomí a mohol prijať sv. prijímanie. Zhromaždili sa okolo neho bratia a sestry a prosili ho, aby ich požehnal. Urobil to a keď plakali, povedal im pevným hlasom:

“Prečo tu plakať? Máme prijať Božiu vôľu a za všetko ďakovať Bohu. Treba mu ďakovať za chorobu i za smrť, keď ju posiela. Treba odriekať Magnifikat (Velebí moja duša Pána). Čo Boh posiela, za všetko mu treba ďakovať. Lebo čo robí Boh, to je sväté a dobré!”

Brat Albert sa narodil pre nebo na sviatok Narodenia Pána. Pochovali ho na Rakowickom cintoríne. Neskôr preniesli jeho telesné ostatky do krypty kostola bosých karmelitánov. Od 30. júna 1985 odpočívajú v novom kostole generálneho domu sestier albertínok v Krakove.

Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.

Blahoslavený

Sviatok: 4. marec

* 2. január 1892 Hatvan, Maďarsko
† 4. marec 1951 Kistarcsa, Maďarsko

blahoslavený Zoltán Lajos Meszlenyi

„FIDENTER AC FIDELITER”

S dôverou a s vernosťou slúžil svätej cirkvi, s dôverou a vernosťou žil pre veriacich a za svoju vlasť.

Jeho otec Zoltán Meszlényi starší bol učiteľským inšpektorom a matka, rodáčka z nášho mesta Etela Burszky. Rodičia uzavreli sviatosť manželstva v v Rimavskej Sobote 16. januára 1886. V tejto rodine sa narodilo sedem detí. V poradí druhý uzrel svetlo sveta Zoltán Lajos, v maďarskom Hatvane 2. januára 1892.

Podľa potvrdenia učiteľského úradu župy Gömör – Kishont Zoltán Meszlényi starší od 15. marca 1895 pôsobil ako kráľovský pomocný učiteľský dozor na župnom učiteľskom úrade v Rimavskej Sobote. Rodina bývala na Kmety-ho ulici č.12 (dnes ul. Škultétyho). Dorastajúci Zoltán Lajos si osvojoval základy písania – čítania – počítania v ľudovej (základnej) škole, v tej dobe na ulici L. Kossutha (dnes ul. Š. Hatvaniho) na mieste kde dnes stojí Obchodná akadémia. Vzhľadom na náboženské korene a hlbokú vieru rodiny sa predpokladá, že školopovinný syn navštevoval katolícku chlapčensko – dievčenskú cirkevnú školu, umiestnenú vedľa farského úradu ( dnes budova Umeleckej školy na Salvovej ulici). O tejto skutočnosti by sme sa mohli presvedčiť z informačnej ročenky, ktorú škola vydávala. Jeho prvým učiteľom náboženstva mohol byť Dezső Dollák, v tom čase miestny kaplán. Stredoškolské štúdia začal v tunajšom Zjednotenom protestantskom gymnáziu. Inštitúcia bola vtedy ešte na ulici Jánosi ( dnes ul. Bélu Bartóka) v budove, ktorá ešte aj dnes stojí vzdorujúc času.

V oznámení o školskom roku 1901/02 v triede s počtom detí 57 v poradí na 40. mieste sa uvádza študent Zoltán Lajos Meszlényi. Malý „mendúr“ okrem krasopisu a telesnej výchovy (z dôvodu slabšej fyzickej zdatnosti) 1. triedu ukončil zo všetkých predmetov na samé jednotky. Na 86. strane predmetného oznámenia sa môžeme dočítať nasledovné: „Zoltán Meszlényi študent I. ročníka vyhráva ako cenu usilovnosti 10 korún, ktoré dal k dispozícii učiteľskému zboru jeden priateľ učiteľského úradu“. Dá sa predpokladať, že Zoltána práve v tomto čase pripravovali na prvé sv. prijímanie, ku ktorému aj pristúpil v rimavskosobotskom kostole zasvätenom Sv. Jánovi Krstiteľovi. Preloženie jeho otca mohlo byť v tom čase aktuálne, nakoľko sa rodina už skôr presťahovala do Budapešti. Zoltán Lajos „secundu“ už začal v hlavnom gymnáziu, v VIII. obvode (Józsefváros) Zerge, na ulici Horánszkeho. Hlava rodiny ešte do 1. marca 1903 pôsobil v Rimavskej Sobote, ale žiadal o dočasný dôchodok. Smrť matky v roku 1904 hlboko otriasla celou rodinou. Jej telesné pozostatky previezli do Rimavskej Soboty, kde ju pochoval Endre Széman, miestny farár. Predpokladá sa, že na večný odpočinok bola pochovaná v rodinnej hrobke. Na tejto hrobke dnes môžeme čítať: „Burszky család“ (rodina Burszky), a pod tým „Rodina Galbaová“. Nový majiteľ s patričnou pietou zachoval aj staré označenie, nápis. Otec po uplynutí roku smútku v 1905 uzavrel manželstvo s Júliou Farkas, ktorá bola dobrou macochou pre štyri deti.

Zoltán Ľudovit VII. a VIII. triedy gymnázia ukončil v Benediktínskom hlavnom gymnáziu v Ostrihome. Na jeho maturitnom vysvedčení, vyhotovenom 12. júna 1909 sú samé jednotky, okrem jedného predmetu a to z gréckeho jazyka. Počas týchto dvoch rokov mohol v ňom dozrieť konečné rozhodnutie. Na jeseň v roku 1909 požiadal Kolosa Vaszaryho, ostrihomského kardinála – prímasa o prijatie do diecezného centrálneho kňazského seminára. Arcibiskup Kolos Vaszary ho poslal študovať do Ríma na Germanicum – Hungaricum. Ako 20 ročný sa stal doktorom filozofie. Kvôli I. svetovej vojne univerzitu presťahovali do Innsbrucku a tu biskup Egger Franz ho 28. októbra 1915 vysvätil za kňaza. Po roku získal aj doktorát z teológie. Svoju kňazskú službu začal vykonávať v Komárne 1. septembra 1915. Po šesťmesačnej kaplánskej službe ho povolali do Ostrihomu, kde potrebovali jeho jazykové znalosti a vzdelanie z kanonického práva.
V roku 1919 už pocítil neľudské správanie komunistov. Červení každého vysťahovali z biskupského paláca. Dôsledkom Trianonskej zmluvy Rimavská Sobota pripadla ku Československu. Tým stratil majetok z maminej strany a pretrhli sa puta s príbuznými. Aj Ostrihomská arcidiecéza stratila veľkú časť svojho územia.

Kardinál Csernoch poveril Zoltána Meszlényiho reorganizáciou diecézy. Ako arcibiskupský sekretár sprevádzal kardinála do Ríma v roku 1922 na konkláve, kde volili nového pápeža. Ešte v tom istom roku dostal titul pápežského komorníka. V roku 1926 sprevádzal kardinála Csernocha do Chicaga na celosvetový Eucharistický kongres. Nasledujúci ostrihomský arcibiskup Jusztinián Serédi ho menoval za riaditeľa prímaskej kancelárie. V roku 1931 na 900. výročie smrti Svätého Imricha sa ako 39 ročný stal kanoníkom. Z jeho plodnej kňazskej činnosti sa vyzdvihuje organizácia Maďarského Actio Catholica v roku 1934, a celosvetový Eucharistický kongres v Budapešti v roku 1938. Na 22. výročie jeho kňazskej vysviacky 28. októbra 1937 bol ako 46 ročný vysvätený za biskupa.

Jeho biskupským heslom bolo: „FIDENTER AC FIDELITER” – „S dôverou a s vernosťou”. Do erbu zahrnul aj jednotlivé časti rodinného erbu: na štítovom poli na trojvrší rozkvitnutý strom života so spievajúcim malým vtáčikom, čo svedčí o jeho vieru v budúcnosť a vernosti k vlasti.

Po smrti Jusztiniána Serédiho ostrihomským arcibiskupom sa stal József Mindszenty, ktorý poveril biskupa Meszlényiho zriadením Katolíckej univerzity. K tomu ale nedošlo, lebo 26. decembra 1948 kardinála Mindszentyho členovia Štátnej bezpečnostnej služby zatkli a uväznili. Školy zoštátnili, rehoľné spoločenstvá rozpustili a cirkevný majetok skonfiškovali. Uväzneného biskupa najprv zastupoval kanonik Drahos, po jeho smrti zvolili pomocného biskupa Zoltána Meszlényiho za kapitulného vikára. To sa uskutočnilo 17. júna 1950.

Mátyás Rákosi vedúci komunistickej strany, a János Kádár minister vnútra sa zamiešali do voľby biskupa katolíckej cirkvi a silou moci navrhli Miklósa Beresztóczyho (Bartmanna) na miesto ostrihomského arcibiskupa. Keďže slovné presviedčanie nestačilo na odstúpenie Z. Meszlényiho, vyriešili to pomocou policajnej akcie. Kapitulného vikára Zoltána Meszlényiho v noci 29. júna 1950 vojaci Štátnej bezpečnostnej služby odvliekli, jeho spisy zhabali a jeho byt vylúpili. Najprv ho odviedli do trestaneckého tábora Recsk a potom tajne do väznice do obce Kistarcsa. Jeho osobná kalvária tu trvala 8 mesiacov. Bol väznený v nevykurovanej cele a bol pri otvorenom okne aj v zime. Mučili ho 248 dni, hladovkou, nútili ho chodiť bosého na ostrých kameňoch, ale zlomiť ho nevedeli. Podľa spomienky jeho spoluväzňov ho ubili na smrť. Mučenícku smrť podstúpil 4. marca 1951. Túto udalosť tajili a neskôr dátum jeho smrti sfalšovali na 11. januára 1953. Celých 15 rokov odpočíval v neoznačenom hrobe na parcele č. 249, na Novom centrálnom cintoríne.

Exhumácia jeho telesných pozostatkov sa uskutočnila 22. júna 1966 s vylúčením verejnosti. Na druhý deň bol pochovaný v tichosti v Ostrihomskej bazilike. Žil 60 rokov, stal sa obeťou komunistickej diktatúry, jeden spomedzi tisícich obetí. Proces jeho blahorečenia zahájili kardinál Erdő Péter, 53 rokov po jeho smrti, 10. marca 2004.

Jeho blahorečenie bolo 31. októbra 2009 v Ostrihome. Svätý otec Benedikt XVI. Apoštolským listom označil za liturgický sviatok blahoslaveného biskupa Zoltána Meszlényiho 4. marec, deň jeho mučeníckej smrti.

Boží služobník, biskup Meszlényi oroduj za nás, aby sme sa zachránili od zlého, od každého zla a od každého nebezpečenstva !
Buď orodovníkom za všetkých tých, ktorých odvláčili, vysídlili, okradli a ktorí trpeli vo väzeniach a za tých, ktorí obetovali svoj život počas diktatúry!

Modlime sa !

Všemohúci, večný Bože, Ty si dal Blahoslavenému biskupovi, mučeníkovi Zoltánovi, aby vykonával svoju službu s dôverou voči tebe.
Prosíme ťa, zhliadni na jeho obetavý život plný utrpenia a tak ako kedysi bol na pomoc svojim zvereným slovom a príkladom, nech teraz aj my pocítime jeho účinné orodovanie. Boží služobník blahoslavený biskup Meszlényi oroduj za našu vlasť!

Blahoslavený

Sviatok: 11. september

* 7. september 1912 Piran, Slovinsko
† 11. september 1946 Grisignana, Taliansko

bl. František Ján Bonifác

Francesco Giovanni Bonifacio sa narodil dňa 7. septembra 1912 v Pirane na poloostrove Istria v severovýchodnom Taliansku (dnes Piran v juhozápadnom Slovinsku) pri Jadranskom pobreží. Vyrastal v skromných pomeroch veriacej rodiny, v ktorej bol druhým zo siedmich detí. 27. decembra 1936 sa stal v Terste kňazom.

V rokoch 1943 až 1945 juhoslovanskí vojaci maršála Tita, v spojení s talianskymi komunistami, robili etnické čistky a je uvádzané, že tisíce ľudí skončilo v spoločnom hrobe, v tzv. “Foibe”, ktorý bol krasovou priepasťou len niekoľko kilometrov od Terstu. Jej hĺbka je uvádzaná do 200 metrov. Do nej bol možno vhodený aj P. Bonifác. Medzi veľkým množstvom Talianov bolo komunistickými vojakmi Tita zabitých asi cez 50 kňazov.

Prvým pôsobiskom P. Bonifáca bola Citta Nova a ďalším Sogner Villa Gardossi. V tejto farnosti vyvíjal horlivé aktivity, prejavoval lásku k chudobným, navštevoval rodiny a hlavne chorých. Jeho pastierska iniciatíva sa nepáčila stúpencom komunistického diktátora Tita. Milicionári ho preto vo Villa Gardossi naložili do auta, podľa jedného svedka úplne vyzliekli, zmlátili a nakoniec mu kameňom rozbili hlavu. Mal 34 rokov. Údajne bol potom vhodený do “Foibe”, čo však nie je patrične preukázateľné. Jeho telesné pozostatky neboli nájdené.

Dekrét o jeho mučeníctve bol vyhlásený 3. júla 2008 pápežom Benediktom XVI. a slávnostné blahorečenie 4. októbra 2008 v katedrále San Giusto v Terste, pri bohoslužbe vedenej arcibiskupom Angelom Amatom.

Blahoslavení
Sviatok: 12. júl

manželia Louis a Zélie Martinovci

Prví manželia v histórii Cirkvi kanonizovaní ako manželský pár.

Louis Martin

* 22. august 1823 Bordeaux, Gironde, Francúzsko
† 29. júl 1894 Arnières-sur-Iton, Eure, Francúzsko

Louis Joseph Aloys Stanislaus Martin bol tretie z piatich detí Pierra-Françoisa Martina a Marie-Anne-Fanie Boureau. Všetci jeho súrodenci zomreli prv, než dosiahli tridsať rokov. Keďže pochádzal z rodiny vojaka, zvykli sa často sťahovať, až sa napokon usadili v Alençone, kde Louis absolvoval základnú školskú dochádzku. Počas štúdia hodinárstva v Rennes, Štrasburgu a Paríži v ňom dozrievalo rozhodnutie zasvätiť sa Bohu v kláštore svätého Bernarda u Augustiniánov. Pre ťažkosti s latinčinou ho v kláštore odmietli, následne (v roku 1850) si otvoril obchod so šperkami a hodinami v Alençone.

Až do roku 1858, kedy uzavrel manželstvo so Zélie Guerin, trávil čas prácou, koníčkami (predovšetkým rybačkou), meditáciami a stretnutiami. Bol členom Vital Romet, spoločenstva dvanástich mladých kresťanov a kňaza o. Hurela a tiež slúžil núdznym v spoločnenstve sv. Vincenta de Paul.

Jeho matka, ktorá ho nerada videla slobodného, by ho rada videla ženatého so Zélie Guerin, s ktorou sa učila vyrábať známu alenconskú čipku. Prvé stretnutie Louisa a Zélie na moste v štvrti sv. Leonarda bolo rozhodujúce. Manželstvo uzavreli 13. júla 1858 v kostole Notre Dame. Spoločný život trval 19 rokov. Spočiatku žili v čistote aj v manželstve, neskôr sa im narodilo deväť detí, päť z nich prežilo. Korešpondencia pani Martinovej odhaľuje hlbokú lásku, ktorá spájala pár. Tiež opisuje ​​každodenný život, starostlivosť jej manžela o vzdelávanie detí, jej hlbokú vieru, vplyv spoločenského života na život rodiny (v tom čase končilo Druhé cisárstvo a rodila sa Tretia republika). Rovnako sa v korešpondencii dá nájsť svedectvo dôvery počas utrpenia pani Martinovej, ktoré jej priniesla rakovina. Pani Martinová sa narodila pre nebo 28. augusta 1877 vo veku 46 rokov. Ovdovelý Louis sa rozhodol presťahovať sa s dcérami do Lisieux, kde žila rodina jeho manželky. Po vstupe jeho dcéry Terézie od Ďieťaťa Ježiša a Svätej Tváre do Karmelu (1888) u neho prepukla choroba, kvôli ktorej bol hospitalizovaný v nemocnici Bon Sauveur v Caen. V obdobiach, keď sa mu prilepšilo, sa obetavo staral o ostatných pacientov. Dožil ochrnutý, v kruhu svojej rodiny. Pre nebo sa narodil 29. júla 1894 , vo veku 71 rokov.

Zélie Guérin

* 23. december 1831 Saint-Denis-sur-Sarthon, Orne, Francúzsko
† 28. august 1877 Alençon, Orne, Francúzsko

Azélie-Marie “Zélie” Martinová rodená Guérin sa narodila 23. decembra 1831. Pre tvrdú a prísnu výchovu zo strany matky nemala podľa vlastných slov šťastné detstvo. To poznačilo jej charakter a pravdepodobne tu možno hľadať príčinu jej škrupulóznosti, ktorou sa vyznačoval jej život a spiritualita.

Po skončení štúdií chcela vstúpiť k sestrám vincentkám, ale predstavená jej žiadosť o vstup odmietla, pravdepodobne pre jej zdravotné problémy (trpela bolesťami hlavy a mala ťažkosti s dýchacími cestami). Zélie začala vyrábať preslávenú alenconsku čipku a od roku 1853 pôsobila ako renomovaný výrobca veľmi kvalitnej čipky. V obchode sa jej darilo. Do dielne si najímala čipkárov, ku ktorým sa správala s veľkou láskavosťou, ako k členom rodiny. Pomáhala všetkým blížnym, ktorí to potrebovali.

V apríli 1858 sa na moste svätého Leonarda stretla s mladým mužom, Louisom Martinom, ktorý na ňu veľmi zapôsobil. Pri pohľade na neho počula vnútorný hlas „tohoto som ti pripravil“. Zosobášili sa 13. júla 1858 v kostole Notre Dame, oddával ich o. Hurel.

Pani Martinová manžela oddane milovala, „viac než svoj ​​život“, ako mu napísala. Od roku 1860 až do roku 1873 sa im narodilo deväť detí, štyri z nich zomreli v mladom veku. Pani Martinová v jednom z listov napísala: „Zbožňujem deti! Narodila som sa, aby som mala deti.“ Vzdelávaniu dcér venovala všetku svoju energiu. Základom vzdelávania bola dôvera voči Bohu. Chcela pre svoje deti to najlepšie – chcela, aby sa stali svätými. To však vôbec neznamenalo nudný a upätý život – organizovala im aj oslavy, hry…

V roku 1865 sa začal jej bolestný boj s rakovinou. Zélie prežívala chorobu s veľkou odovzdanosťou v Božiu prozreteľnosť. „Ak ma dobrý Boh chce uzdraviť, budem veľmi šťastná, pretože hlboko v duši túžim žiť, bolí ma opustiť manžela a deti. Ale na druhej strane, vravím si: «ak nevyzdraviem, budem pre nich nápomocnejšia vo večnosti«“ Zélie sa narodila pre nebo 28. augusta 1877. Jej najmladšia dcéra, sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, o matke povedala: „Milovala som mamin úsmev, jej hlboký pohľad, ktorým akoby hovorila «…idem do neba, hľadieť na Boha!«.“

Benedikt XVI. 19. októbra 2008 vyhlásil manželov Martinových za blahoslavených. Svätorečení budú 18. októbra 2015 pápežom Františkom na Námestí sv. Petra počas trvania Synody o rodine.