sv. Germána Cousinová

Svätá

Sviatok: 15. jún

* 1579 Pribac, Francúzsko
† 1601 Pribac, Francúzsko

Germaine Cousin de Pibrac je patrónkou opustených a postihnutých ľudí, obetí zneužívania a týrania a tiež aj patrónkou vidieckych dievčat a pastierok.

Keď sa Hortense rozhodla vydať za Laurenta Cousina z mesta Pibrac vo Francúzsku, nebolo to z lásky k jeho malej dcérke. Malá Germana predstavovala všetko, čím Hortense opovrhovala. Germana bola slabá a chorľavá, jej pravá ruka bola nehybná a deformovaná. Lásku, ktorú mala Germana stratila keď jej zomrela mama, Hortense nahradila krutosťou a týraním.
Germanin otec Laurent bol slaboch, ktorý predstieral, že si nevšimol, keď jeho dcéra dostávala málo jedla a keď sa musela plaziť, aby dostala jedlo určené psovi. Neochránil ju, keď ju macocha nechala tri dni v kanáli, zatiaľ čo sa starala o sliepky. Nezasiahol ani vtedy, keď Hortense vriacou vodou obliala Germainine nohy.
Niet divu, že pri takomto zaobchádzaní, Germana bola čoraz viac chorá. Ochorela na skrofulu, čo je typ tuberkulózy, pri ktorom sa jej zväčšili krčné žľazy a neskôr sa objavili vredy. V takomto stave bola „ľahkou korisťou“ pre akékoľvek ochorenie. Namiesto ľútosti v Hortensinom srdci vzrástlo ešte väčšie opovrhovanie a Germana sa stávala čoraz škaredšou v očiach macochy.
U svojich súrodencov táto svätica nenašla žiadnu lásku ani sympatiu. Tí podľa príkladu svojej matky tiež Germanu týrali tak, že jej do jedla sypali popol a dávali smolu do oblečenia. Macocha to považovala za zábavné.
Hortense sa nakoniec predsa len znepokojila pre Germanino ochorenie, no to len preto, aby sa jej vlastné deti nenakazili. Donútila ju, aby spávala v stodole. Jediné teplo, ktoré mala počas studených zimných nocí bola vlna oviec, ktoré v stodole spali tiež a jediné jedlo, ktoré dostala boli zbytky, ktoré odhodila Hortense.
Nikto od nej neočakával, že by mala úžitok zo vzdelania a tak celé dni strávila s ovcami na lúkach. Nikdy však nebola sama, v Bohu našla priateľa. Nemala žiadne teologické vzdelanie, vedela iba to, čo sa naučila z katechizmu. Jediné čo mala bol ruženec, ktorý si urobila z uzlíkov na šnúrke a svoje jednoduché modlitby: „Drahý Bože, daj, aby som dnes nebola veľmi hladná a smädná. Pomôž mi potešiť moju matku a daj, aby som potešila aj Teba.“ Z tejto jednoduchej viery sa zrodila hlboká zbožnosť a dôvera v Boha. No najdôležitejšia modlitba bola svätá omša, ktorú nevynechala. Každý deň, zanechajúc ovce v Božej starostlivosti, išla na svätú omšu. Dedinčania sa čudovali na tým, že ovce nikdy neboli napadnuté vlkmi. Božia ochrana ani raz nezlyhala. Raz, keď dážď rozvodnil rieku, jeden dedinčan bol svedkom toho, ako Germana išla na svätú omšu a voda sa rozostúpila, aby mohla prísť v čas. Bez ohľadu na to, ako málo jedla Germana mala, vždy sa podelila s ostatnými žobrákmi.
Najprekvapujúcejšie však bolo dopustenie žene, ktorá si zaslúžila nenávisť.
Hortense, zúrivá, keď počula príbehy o svätosti svojej nevlastnej dcéry, čakala iba na to, kedy Germanu prichytí pri niečom zlom. V jeden studený zimný deň, potom, ako vyhodila žobráka, ktorému Germana dovolila prespať v stodole, Hortense prichytila Germanu keď niesla niečo zaviazané v zástere. Hortense si bola istá, že Germana ukradla chlieb, aby nakŕmila žobráka. Začala na Germanu kričať a biť ju; ona otvoriac zásteru ukázala len krásne kvety, ktoré nik nemohol čakať v tých zimných mesiacoch. Odkiaľ sa vzali? Bola tu iba jedná odpoveď. Keď Germana podávala nevlastnej matke kvet, povedala: „Prosím, prijmi tento kvet, mama. Posiela ti ho Boh ako znak jeho odpustenia.“
Keď celá dedina začala hovoriť o tomto svätom dieťati, obmäkčilo sa aj srdce Hortense. Zavolala Germanu naspäť do domu, no Germana si medzitým zvykla na slamenú posteľ, tak na nej spávala aj v dome. Po živote plnom utrpenia ju na tejto posteli našli mŕtvu. Zomrela, keď mala 22 rokov.
Napriek dôkazom o svätosti, jej jednoduchý život bol skrytý v malej dedinke až kým ho sám Boh nevyniesol na svetlo. Keď jej telo bolo po štyridsiatich rokoch exhumované, bolo neporušené. Ako zvyčajne v prípadoch neporušených tiel svätcov, Boh si nevyberá navonok len krásnych ale prednosť majú poslední – opovrhovaní, škaredí a slabí. Ako keby v tomto prípade Boh hovoril, že svetský ideál krásy nie je Jeho. Pre Neho nik nebol krajší, ako táto pokorná, osamelá mladá žena.
Potom, čo sa jej telo našlo neporušené, dedinčania znova začali hovoriť o tom, aká Germana bola a čo robila. Čoskoro sa na jej príhovor udiali prvé zázraky a ľudia začali volať po jej kanonizácii. Takýmto spôsobom sú aj tí najmenej pravdepodobní uznaní Cirkvou, lebo Germana nezaložila žiadnu rehoľu, nedosiahla žiadne vysoké cirkevné postavenie, nenapísala žiadnu knihu, ba dokonca nešla ani do cudzích krajín na misie.
Čo robila? Žila život oddaný Bohu a blížnym bez ohľadu na to, čo sa dialo okolo. To je to, čo od nás chce Boh.

Modlitba k sv. Germane
Svätá Germana, zhliadni na deti, ktoré sú zneužívané tak, ako si bola ty. Pomáhaj nám, aby sme im dali takú lásku a ochranu, akú dal tebe len Boh. Daj nám odvahu vysloviť sa proti zneužívaniu ak o ňom vieme. Pomôž nám odpustiť tým, ktorí zneužívajú ako si ty odpustila bez obetovania života detí, ktoré potrebujú našu pomoc. Amen.

V beatifikačnom procese

* 5. november 1911 Nižný Hrabovec, Rakúsko-Uhorsko
† 18. september 1989 Prešov, ČSSR

Pokorný, zbožný a učený redemptorista

Ján Ivan Mastiliak, CSsR

Ján Ivan Mastiliak sa narodil 5. novembra 1911 v Nižnom Hrabovci. V júni 1922 sa na sv. misiách v Nižnom Hrušove zoznámil s redemptoristami, ktorí ho prijali do juvenátu v Hlučíne na Morave. Tam sa potvrdilo, že je výborným a zbožným študentom a dokáže svoje nadanie zúročiť. Darilo sa mu v štúdiu cudzích jazykov, hlavne gréčtiny, francúzštiny a nemčiny. V lete 1928 vstúpil do noviciátu v Stropkove a rehoľné sľuby zložil 2. augusta 1929. V štúdiu filozofie a teológie pokračoval v seminári redemptoristov v Obořišti pri Dobříši. Aj tu vynikal nezvyčajným intelektom a zbožnosťou. Prispieval do seminárneho časopisu, skladal vlastné básne, písal a prekladal články na unionistické témy. Za kňaza bol vysvätený 12. augusta 1934 v Užhorode. Redemptoristi v ňom získali prvého gréckokatolíckeho kňaza pôvodom z východného Slovenska. V júni 1935 bol po skončení teológie preložený do kláštora v Michalovciach. Tu pôsobil krátko, lebo musel nastúpiť na vojenskú základnú službu, z ktorej bol pre zdravotné ťažkosti už po štyroch mesiacoch prepustený.

Od roku 1937 žil v Ríme, kde študoval na Východnom inštitúte a Gregoriánskej univerzite. Doktorát na Východnom inštitúte obhájil 19. júna 1941. Začiatkom roka 1944 sa mu zhoršil zdravotný stav. Prerušil štúdium s tým, že doktorát na Gregoriánskej Univerzite dokončí neskôr, na čo však už nikdy nemal príležitosť.

V apríli 1944 sa vrátil na Slovensko a pôsobil v Podolínci. Keď koncom januára 1945 do mesta vstúpila Červená armáda, ruský major veliaci vojskám žiadal rektora kláštora, aby mu robil tlmočníka. Ten však odporučil o. Mastiliaka, ktorý sa už zbieral na odchod do kláštora v Michalovciach. Táto láskavosť stála o. Ivana nielen čas, ale neskôr bol pred komunistickým súdom obvinený z toho, že sa ako špión vkradol do Červenej armády. Do Michaloviec prišiel 23. februára 1945. Ako nový predstavený kládol dôraz na horlivé dodržiavanie rehoľných a cirkevných predpisov, formáciu juvenistov, založenie nového kláštora na Podkarpatskej Rusi a samostatnej gréckokatolíckej viceprovincie na Slovensku. Dlho predstaveným nebol, pretože v lete 1945 bol určený za profesora do seminára redemptoristov v Obořišti v Čechách.

Keď tam 10. septembra 1945 prišiel, predstavení mu zverili vyučovanie dogmatiky, asketiky a orientálnych predmetov, neskôr učil aj filozofiu. Ešte za svojho pobytu v Ríme sa zúčastňoval na unionistických stretnutiach, kde nielen sám naberal nové skúsenosti, ale aj vlastnými prednáškami obohacoval iných účastníkov. V týchto aktivitách pokračoval aj ako profesor v Obořišti, a ako uznávaný odborník na orientálne predmety bol 11. decembra 1948 menovaný Knížecí Arcibiskupskou konzistoří v Prahe za člena komisie pre biritualizmus.

Začiatkom roka 1950 komunisti naplánovali, že takzvaný „monsterproces“ s desiatimi vybranými rehoľníkmi musí byť uskutočnený ešte pred plánovanou akciou „K“, zameranou na likvidáciu kláštorov. Proces bol pripravovaný do posledných detailov v kanceláriách komunistických pohlavárov a mal byť propagandisticky využitý ako zdôvodnenie pripravovanej likvidačnej akcie proti rehoľníkom. Medzi desiatimi „vyvolenými“ rehoľníkmi boli aj o. Mastiliak, ako jediný Slovák a gréckokatolík, ktorého Štátna bezpečnosť zatkla 14. marca 1950. Vo vyšetrovacej väzbe boli proti nemu použité protizákonné metódy. Vo vykonštruovanom procese, ktorý sa konal v dňoch 31. marca až 5. apríla 1950, mu bol štátnym prokurátorom navrhnutý trest smrti. Štátny súd v Prahe ho napokon odsúdil za špionáž a vlastizradu na doživotné väzenie, konfiškáciu celého majetku, peňažný trest vo výške 50 tisíc korún a stratu čestných občianskych práv na 10 rokov. Nasledovalo väznenie na Mírove, vo Valdiciach a v Leopoldove, ktoré znášal statočne. Vo väzení sa stretol takmer so všetkými vtedajšími katolíckymi biskupmi, prenasledovanými politikmi a predstaviteľmi verejného života. Takmer štyri mesiace prežil v spoločnej cele aj s neskorším prezidentom ČSSR Gustávom Husákom, čo neskôr veľmi pomohlo pri obnove gréckokatolíckej cirkvi. Po amnestii bol napokon 9. mája 1965 prepustený.

Žil v Prešove a do roku 1969 pracoval v civilnom zamestnaní. V rokoch 1968 – 1981 bol protoigumenom Michalovskej viceprovincie redemptoristov. Zaslúžil sa aj o obnovu Gréckokatolíckej cirkvi a preklady liturgických textov do slovenčiny. Tajne u neho vyštudovalo viac ako 30 rehoľných a eparchiálnych kňazov, bol ormátorom a spovedníkom rehoľných sestier a laikov. Stále bol pod kontrolou Štátnej bezpečnosti, ktorá ho považovala „za “šedú eminenciu“ gréckokatolíckeho biskupského úradu v Prešove s obrovským vplyvom na ordinára Hirku, ktorému robí poradcu“. Ťažiskom jeho práce bola „aktivizácia nelegálnej cirkvi a laického apoštolátu“.

Ešte pred rokom 1950 publikoval v časopisoch (napr. Hlídka, Apostolát sv. Cyrila a Metoděje, Misionár, Acta Academiae Velehradensis), vyšli mu aj knihy (napr. K základům katolického unionismu) či poézia (Žalmy duše). Už vtedy používal pseudonym Ivan Marianov, ku ktorému sa po roku 1968, keď nemohol publikovať pod vlastným menom, hlavne ako autor viac ako 100 prekladov šírených ako samizdaty, veľmi rád vrátil. Jeho záber bol veľmi široký. Venoval sa liturgii, duchovnosti, histórii kongregácie, unionizmu a ekumenizmu, hagiografii, ekleziológii či filozofii.

O. Ivan bol veľkým mariánskym ctiteľom. Často žartovne hovorieval: „Držím sa Matky Božej a dvoch palíc,“ pretože pri chôdzi musel v posledných rokoch života používať palice. Mariánsku úctu odporúčal aj každému, kto ho navštevoval (rehoľníci, kňazi, laici) kvôli spovedi a duchovnému vedeniu, a neraz končil rozhovor slovami: „Len sa držte Matky Božej a všetko bude dobré.“ Svojou duchovnosťou mu učarila aj sv. Terezka z Lisieux. Často opakoval slová: „Všetko, čo mám, je na jej príhovor, jej som vďačný za všetko.“ Preložil do slovenčiny všetku jemu dostupnú literatúru o tejto svätici a snažil sa o to, aby ju pápež vyhlásil za Cirkevnú učiteľku, čoho sa však už nedožil.

Ján Ivan Mastiliak zomrel 18. septembra 1989 v Prešove. Pohrebné obrady sa uskutočnili 22. septembra v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa a vykonal ich vtedajší Ordinár prešovskej gréckokatolíckej eparchie o. Ján Hirka. Pochovaný bol na verejnom cintoríne v Michalovciach.

Dňa 31. januára 2015 metropolita Ján oficiálne otvoril archieparchiálny proces o živote, hrdinských čnostiach, o povesti svätosti a znameniach tohto Božieho sluhu.

Blahoslavená

Sviatok: 14. september

* 31. október 1696 Neapol, Taliansko
† 14. september 1755 Foggia, Taliansko

Mária Celeste Crostarosa

Mária Celesta, ktorá pri krste dostala meno Júlia Marcela Santa, sa narodila 31.10.1696 v Neapole v rodine zámožných mešťanov. Jej otec bol právnik. Júlia bola desiatym dieťaťom a v nasledujúcich rokoch jej pribudli ešte dvaja súrodenci. V rodine vládla atmosféra hlbokej, jednoduchej nábožnosti.

Mária Celesta si vo svojej Autobiografii na detstvo spomína takto: „So záujmom som počúvala všetko, čo ma učili rodičia o kresťanskej viere. Rodina, v ktorej som vyrastala, bola veľmi nábožná. S potešením som počúvala rozprávania o životoch svätých, ktorí milovali Boha, a brala som si ich za orodovníkov” (s. 29).

Na prelome 17. a 18. storočia nebolo zvykom učiť dievčatá písať, a tak aj Júliu naučili iba čítať. Avšak aj napriek tomu jej duchovný vodca prikázal, aby si zapisovala všetko, čo sa odohráva v jej srdci: „Prikázal mi, aby som si zapisovala všetko, čo sa deje v mojej duši. Ja som sa však naučila iba čítať, písať som nevedela. Napriek tomu, dôverujúc Pánovi, pokúsila som sa písať sama, bez učiteľa. ” (Autobiografia, s. 38).

Vo veku 17. rokov zložila so súhlasom duchovného vodcu sľub čistoty a o dva roky nato začala každý deň prijímať Eucharistiu, čo v tej dobe nebolo možné bez povolenia spovedníka.

Ako 21-ročná vstúpila na jar 1718 do kláštora karmelitánok v Marigliano, ktorý žil podľa reformy matky Serafíny z Capri. Tu v novembri 1719 zložila rehoľné sľuby, ktoré spomína vo svojej Autobiografii: „Ježiš, Láska moja! V profesii si ma prijal za nevestu a povedal si mi, že od tejto chvíle budem celá tvoja a ty celý môj. Dal si mi svoju milovanú Matku Máriu, moju Pani, za moju matku a svätú Katarínu Sienskú za moju duchovnú učiteľku” (s. 66).

Pre nezhody s majiteľkou pozemku, na ktorom sa kláštor nachádzal, nariadil biskup na jeseň 1723 zatvorenie tohto kláštora. Po krátkom pobyte v rodnom dome vstúpila Mária Celesta na začiatku nasledujúceho roka do kláštora vizitiek, ktorý sa nachádzal na pobreží Amalfi v mestečku Scala. K tomuto kroku ju podnietil páter Tomáša Falcoia z Kongregácie Pii Operai, neskorší biskup diecézy Castellamare.

V tomto kláštore jej Boh 25. apríla 1725 (v tom čase bola novickou) udelil raz po svätom prijímaní mimoriadnu milosť:

„Počas kratučkej chvíle som videla nášho Pána Ježiša Krista, ktorý spojil svoje presväté ruky, nohy a bok s mojimi. Neudialo sa to v ľudskom tele, ale v božskej kráse a jase, ktoré ľudský jazyk nebude môcť nikdy vyjadriť. Moja duša vtedy pocítila dotyk duchovnej čistoty a slasti, aký som nikdy viac nezakúsila. Zdalo sami, že som v tej šťastnej a požehnanej chvíli opustila tento život. Vychutnávala som všetky vzácne dobrá života nášho Pána Ježiša Krista, ktoré odtlačil ako pečať nielen na mojom srdci, ale aj v mnohých iných dušiach, ktoré budú mať skrze mňa život v ňom. Vtedy som pochopila, že Pán dáva svetu skrze mňa nový inštitút. Všetky pravidlá života a reguly tohto inštitútu sú obsiahnuté v ňom, v jeho živote, ktorý je ako otvorená kniha, hovoriaca o nekonečnej Božej dokonalosti ukrytej v Božom Baránkovi. Bolo to vytlačené do mojej duše a do môjho srdca“ (Autobiografia, s. 92).

Vzhľadom na napätie vnútri kláštora a na isté vonkajšie vplyvy, musel nový návrh rehoľného života čakať na svoju realizáciu až do roku 1731. Vďaka svätému Alfonzovi de Liguori na slávnosť Zoslanie Ducha Svätého 13.mája roku 1731 „po mnohých trápeniach a s Božou pomocou vznikol Inštitút. S neopísateľnou radosťou sme zaspievali Te Deum ako vďakyvzdanie za nesmierne milosti, aké nám Pán udelil“ (Autobiografia, s. 137).

Medzi Máriou Celestou a Alfonzom sa v tom čase rozvinulo hlboké priateľstvo, o ktorom svedčia listy, ktoré svätec uchovával po celý svoj život. Tretieho októbra toho istého roku mala sestra Mária Celesta ďalšie zjavenie, ktoré sa týkalo založenia Kongregácie redemptoristov a Alfonzovho poslania v tomto diele:

„Moju dušu znovu obklopilo Pánovo svetlo a pochopila som, že ako motto inštitútu mám zapísať slová evanjelia. ,Choďte a hlásajte všetkému stvoreniu: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo‘ (Mt 10,7). Na týchto slovách má byť založený spôsob ich života, ktorý mi Pán nadiktoval. Každodenné cvičenia a duchovný život členov mužskej kongregácie sa mal opierať o to, čo už bolo napísané v regulách… Členovia kongregácie mali žiť v apoštolskej chudobe“ (Autobiografia, s. 145-146).

Písomná korešpondencia so sestrou Máriou Celestou a ich neskoršie osobné stretnutie výrazne ovplyvnili duchovnú cestu Alfonza, ktorého už predtým priťahovala evanjelizácia najopustenejších a tak ho zjavenie povzbudilo pokračoval v už začatom diele. Jeho misijný Inštitút začal robiť svoje prvé kroky 9. novembra 1732. Avšak ani pri vzniku novej kongregácie nechýbali ťažkosti.

Sestra Mária Celesta sa ocitla uprostred napätia a sporov, ktoré vznikli medzi prvými misionármi chudobných a Falcoiom, ako aj vo vnútri kláštora sestier ohľadom nových regúl. Opisuje ich v texte nazvanom Duch Inštitútu, ktorý neskôr pripojila k Regulám:

„Náš Pán Ježiš Kristus si prial, aby tento rehoľný inštitút a jeho reguly neboli ničím iným ako nasledovaním jeho najsvätejšieho života. Chcel, aby sa to najskôr uskutočnilo v tých, ktorých si vybral v počiatkoch rehole. Základným kameňom je Pánovo neopísateľné poníženie, a preto aj základy rehole postavil na poníženiach tých, ktorých si vybral, aby toto jeho dielo začali.“

Dvadsiateho apríla 1733 napísala Alfonzovi dramatický list, v ktorom objasnila motívy svojho konania a súčasne vyjadrila svoju ochotu ustúpiť z diania a zachovávať pozmenené reguly tak, ako všetky ostatné sestry. Napriek tomu bola o mesiac nato vylúčená z kláštora, pretože svedomie jej nedovolilo naďalej podliehať duchovnému vedeniu pátra Falcoiu.

Takto sa začalo jej bolestné putovanie, ktoré trvalo 5 rokov a počas ktorého hľadala miesto na realizáciu takej formy rehoľného života, akú jej Boh zjavil. Jej hľadanie sa zakončilo v marci 1738, keď založila vo Foggii Kláštor Najsvätejšieho Vykupiteľa spojený s kláštornou školou a internátom pre dievčatá. Tu zomrela v povesti svätosti na sviatok Povýšenia svätého kríža, 14. septembra 1755.

Dňa 18. júna 2016 ju kardinál Angelo Amato vyhlásil vo Foggii, Talinsku za blahoslavenú.

O zázraku na jej príhovor TU.

V beatifikačnom procese
* 4. január 1915 Bratislava-Vajnory, Rakúsko-Uhorsko
† 8. január 1969 Bratislava, ČSSR

Titus Zeman

Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915. Bol najstarší z desiatich detí Jána Zemana a Agneše rodenej Grebečiovej. Vyrastal v rodine, ktorá od útleho detstva vychovávala deti k viere, a tak niet divu, že už ako malý desaťročný chlapec sa rozhodol vydať na cestu rehoľného kňaza.
Nikomu sa nepodarilo odradiť ho od tejto myšlienky. Dokonca ani donovi Bokorovi, ktorý ho pred prijatím do ústavu saleziánov v Šaštíne skúšal. Na požiadanie rodičov, pretože boli chudobní, ho odrádzal, že je ešte malý a v kláštore saleziánov bude bez mamičky a nebude môcť plakať, keď mu bude za ňou smutno.
Od malého Titusa dostal odpoveď:
– Prečo hovoríte, že tu nebudem mať mamičku? Áno, svoju pozemskú mamu tu nebudem mať, ale bude tu so mnou Panna Mária Pomocnica, ktorej som sľúbil, že keď vyzdraviem, prídem za ňou. Tá ma bude opatrovať a ochraňovať. Ja sa nerozplačem, lebo tu budem mať svoju nebeskú mamičku.
Vtedy don Bokor kapituloval a povedal:
– S tým chlapcom sa nedá rozprávať. Nedá sa odhovoriť, ten chlapec je povolaný! Je to Božia vôľa, proti ktorej nemá zmysel bojovať!
Titusovi teda už nič nestálo v ceste ísť za vytúženým povolaním rehoľného kňaza.
Gymnaziálne štúdium absolvoval postupne v ústavoch saleziánov v Šaštíne, v Hronskom Svätom Beňadiku a vo Frištáku u Holešova, pričom polročné a koncoročné skúšky robil na Rímskokatolíckom reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom, kde aj maturoval. Ako saleziánsky asistent pôsobil v Hronskom Svätom Beňadiku a v Moravskej Ostrave.
Teológiu začal študovať v roku 1937 v Ríme na Gregoriánskej univerzite. V štúdiu pokračoval v Chieri pri Turíne v Inštitúte teológie. Počas školského roku a prázdnin pomáhal ako asistent v oratóriu. Titusova túžba byť kňazom sa naplnila v Turíne 23. júna 1940, keď z rúk kardinála Maurilia Fossatiho pokorne prijal neoceniteľný dar kňazstva. Primície mal v rodných Vajnoroch 4. augusta 1940.
Keď sa po skončení štúdia vrátil na Slovensko, aby šíril Božie slovo a venoval sa mládeži, ako si to v mladosti zaumienil, začal pôsobiť v saleziánskom oratóriu v Bratislave na Miletičovej ulici.
1. júla 1941 bol ustanovený za kaplána vo farnosti Bratislava – Tehelné pole.
Inšpektor saleziánov don Jozef Bokor ho presvedčil, aby išiel študovať na Prírodovedeckú fakultu chémiu a prírodopis, aby mohol tieto predmety učiť na biskupskom gymnázium v Trnave. V roku 1943 uvoľnili dona Titusa z duchovnej správy. Preložili ho do Trnavy, aby tam učil na spomenutom gymnáziu.

Na Titusa Zemana veľmi doľahli udalosti barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950. Keď štátna moc obsadila kláštory a presunula rehoľníkov do sústreďovacích táborov, vďaka Božej prozreteľnosti bol na fare v Šenkviciach.
Trápilo ho pomyslenie, čo je so spolubratmi a rozmýšľal, ako by im pomohol. Začal sa zaoberať myšlienkou ilegálne odviesť mladých spolubratov a bohoslovcov do Turína, aby mohli dokončiť začaté štúdium. Navštívil dona Františka Revesa na fare v Brodskom a povedal mu, čo zamýšľa. Spolu sa išli pozrieť až k rieke Morave na miesta, kde začínalo hraničné pásmo a kde by mohli byť brody. Keďže nemali nijaké skúsenosti z ilegálnych prechodov hraníc, dohodli sa, že budú hľadať prevádzačov.
Don Titus sa vrátil do Šenkvíc so zámerom, čo najskôr sa stretnúť so spolubratmi.
V lete 2. júla 1950 navštívil dona Titusa v Šenkviciach don Ernest Macák a navrhol mu, aby odvádzal nedoštudovaných bohoslovcov a mladých spolubratov do zahraničia. Keď mu povedal, že ho napojí na jedného prevádzača, don Titus hneď súhlasil. Nezaváhal ani sekundu a prijal návrh, veď sám sa usiloval nájsť prevádzača.
Spolu odcestovali do Borského Svätého Mikuláša, kde dohodli stretnutie dona Titusa s prevádzačom Jozefom Mackom, ktorý bol jedným z najskúsenejších prevádzačov.
Don Titus sa stal organizátorom veľmi riskantnej a nebezpečnej činnosti. Od toho okamihu začal pripravovať prechod cez hranice.

Ani zlé skúsenosti a hroziace nebezpečenstvo počas prvých dvoch ilegálnych ciest do Turína neodradili dona Titusa od prípravy ďalšej cesty. Veril, že tí,  čo budú môcť študovať v Turíne, raz sa vrátia na Slovensko ako kňazi, alebo pôjdu ako misionári šíriť Božie slovo do sveta.
Z Talianska sa don Titus vrátil do saleziánskeho ústavu v Linzi a zistil, že Jozefa Maceka a Františka Totku zaistila rakúska polícia. Dona Titusa neopúšťala myšlienka previesť ďalšiu skupinu do Talianska. Kým čakal, kedy ich rakúska polícia prepustí, v sobotu a v nedeľu pravidelne kázal prostredníctvom rozhlasovej stanice Biele légie. Keď ani v marci 1951 nebol Jozef Macek ešte na slobode, dohodli sa s Františkom Totkom, že ďalšiu výpravu zorganizujú sami.

V snahe pomôcť svojim spolubratom si neuvedomoval riziko, do ktorého sa púšťal, lebo František Totka nebol taký skúsený prevádzač ako Jozef Macek, navyše bol neplavec.
František Totka pricestoval 22. marca za donom Titusom do Linza, spolu cestovali do Viedne a odtiaľ do Sierndorfu. Nepozorovane prešli cez celú sovietsku zónu, až prišli k rieke Morave. Rieka bola rozvodnená. Napriek tomu nafúkali čln a preplávali ju. Bol 23. marec 1.00 hod., keď sa dostali na slovenské územie. Za hranicami ich prekvapila hliadka, ale podarilo sa im ujsť. Mohli tak pripraviť ďalšiu skupinu na odchod z republiky.

Dňa 7. apríla 1951 sa v Šaštíne zišli don Andrej Dermek, don Leonard Tikl, don Pavol Pobiecky, don Jozef Paulík, dp. Justín Beňuška, ThDr. Štefan Koštial, koadjútor Jozef Baťo, bohoslovci Jozef Bazala, Anton Kyselý, Augustín Lovíšek, mladí spolubratia Ján Brichta, Anton Srholec, Anton Semeš, Anton Hlinka, Alojz Pestún a Klement Poláček. Nadránom 8. apríla sa vydali na cestu cez les smerom k Lakšarskej Novej Vsi, kde sa stretli s kňazom Antonom Botekom, prof. Františekom Minarovýchom, Dr. Emilom Šafárom a Dr. Viliamom Mitošinkom.
V noci bola búrka a terén, ktorým išli, bol rozbahnený. Don Titus poučil účastníkov výpravy, ako sa majú správať v lese a neskôr pri rieke Morave. Cesta bola dlhá a veľmi únavná. Starší kňazi nevládali sťaženým terénom postupovať potrebným tempom a zaostali. K rieke Morave prišli 9. apríla s viac ako trojhodinovým meškaním a zistili, že je stále rozvodnená. Navyše v skupine chýbali štyria alebo piati utekajúci.
V celej skupine vznikol chaos napriek ubezpečeniam dona Titusa, že uvažovaný spôsob prechodu cez rieku je bezpečný. Niektorí kňazi, najmä neplavci, to fyzicky a psychicky nezvládli. Báli sa.
Bolo už nadránom a nebola záruka, že sa všetci preplavia na druhú stranu za tmy. Don Titus nástojil:
– Za každú cenu sa treba pokúsiť prejsť, aj keď to niekto z nás odnesie prechladnutím alebo zápalom pľúc.
Napriek ubezpečeniam dona Titusa sa báli pokračovať v ceste cez rozvodnenú rieku. Nakoniec sa rozhodli, že sa vrátia. Skupina sa postupne rozpadla. Po rozchode ich spozorovali pohraničníci a postupne za pomoci armády a polície chytili šestnástich z dvadsiatich dvoch členov skupiny.
Už 9. apríla sa rozšírilo, že prechod sa nepodaril. Všetkým bolo jasné, že je zle. Smutná správa sa dostala aj do Turína a Ríma. V mysliach spolubratov nastalo zdesenie. V modlitbách sa obracali na Pána Boha a Pannu Máriu, Pomocnicu kresťanov, s prosbou, aby ich zachránili pred smrťou.

Don Titus o období vypočúvania, mučenia a väznenia povedal Augustínovi Krivosudskému:
Keď ma chytili, nastala pre mňa Krížová cesta.
Najťažšie chvíle po fyzickej a psychickej stránke som prežíval vo vyšetrovacej väzbe. Trvala v podstate dva roky. Pod oknom cely som mal popravisko. Denne ta privádzali ľudí. Počúval som strašné až neľudské výkriky a náreky – ešte aj tam ich mučili. Žil som v neustálom strachu, že v ktoromkoľvek okamihu sa otvoria dvere na mojej cele a vyvedú ma na popravisko. Pozri na mňa, aj z toho som takto ošedivel.
Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje strašná hrôza. Používali neľudské metódy bitia a trýznenia najvyššieho stupňa. Opakovane napríklad pri vypočúvaní prinášali vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mi doň hlavu a držali, kým som sa začal dusiť. Obrovské kopance do celého tela, silné údery s nejakým predmetom, zauchá. Po jednom takomto údere som ohluchol.

Súdne pojednávanie proti Titusovi Zemanovi a spoločníkom sa začalo 20. februára 1952 o deviatej prednesením obžaloby. Obžaloba sa opierala o vymyslené udalosti vo vynútených priznaniach obžalovaných z vyšetrovacej väzby, pričom prokurátor sústavne útočil na Vatikán, Cirkev a veriacich.
Don Titus bol v obžalobe opísaný ako zarytý nepriateľ štátu, špión v službách Vatikánskej spravodajskej služby a CIC, ako vlastizradca, ktorý ilegálne odvádzal z republiky ďalších nepriateľov štátu. Prokurátor žiadal pre dona Titusa absolútny trest – trest smrti.

Obhajoba dona Titusa:
Vo svojom svedomí sa necítim vinný. Všetko, čo sa mi kladie za vinu, robil som z lásky k Cirkvi a osobitne z lásky k Saleziánskej spoločnosti, ktorej ďakujem za všetko, čím som.
Cítil som povinnosť prevádzať “na západ” kňazov, ktorým tu bolo znemožnené kňazské pôsobenie. Za zvláštne poslanie som pokladal pomáhať saleziánskym bohoslovcom a mladým spolubratom odísť študovať do Turína a dokončiť bohoslovecké štúdiá, keď tu po zatvorení rehoľných domov sa nemohli stať kňazmi, čo bolo ich vrúcnou túžbou. Svedomie mi nič nevyčíta. Som spokojný.

Ráno 22. februára predseda súdneho senátu Pavol Korbuly prečítať rozsudok:
V mene republiky sa odsudzujú: Titus Zeman. Súd z príčin jemu známych odhliada od absolútneho trestu a odsudzuje sa na 25 rokov trestu odňatia slobody…
Úhrnný trest pre odsúdených aj s kňazom ThDr. Koštialom bol 308 rokov väzenia.

Vynesenie rozsudku nad donom Titusom a jeho spoločníkmi bolo podnetom pre rehoľnú sestru Zdenku (Cecíliu Schelingovú) a skupinu ľudí zo Štátnej nemocnice v Bratislave, aby sa pokúsili oslobodiť odsúdených z väznice Krajského súdu, ale 29. februára všetkých zaistili.

V posudku vypracovanom 21. marca 1956 v Jáchymove na dona Titusa sa píše:
… Jeho postoj k práci bol veľmi dobrý a z tejto stránky bolo na neho spoľahnutie. Pracoval v kolektíve, ktorý sa radil na tunajšom NPT medzi najlepšie. Jeho pracovné výkony boli vždy vysoko nad 100 %!
Jeho postoj k dnešnému ľudovodemokratickému zriadeniu je však úplne záporný a nijako to netají. Uložený trest pokladá za nespravodlivý a neúmerne vysoký. Dennú tlač odoberá a číta, no nečerpá z nej na svoju prevýchovu…

Po uplynutí polovice trestu požiadal don Titus o podmienečné prepustenie na slobodu. Dňa 9. marca 1964 mu dali podpísať prehlásenie o mlčanlivosti a na druhý deň ráno prebehlo na Okresnom súde v Jičíne súdne pojednávanie, na ktorom prijali uznesenie, že Titus Zeman je podmienečne prepustený z väzenia, ale celkovú dĺžku trestu mu neskrátili.
Takmer po trinástich rokoch väzenia 10. marca 1964 doobeda, presne 11.25 hod. dona Titusa s podlomeným zdravým podmienečne prepustili na skúšobnú dobu 7 rokov.

V roku 1967 sa začala politická  situácia v Československej republike uvoľňovať.
Don Titus dostal povolenie slúžiť svätú omšu pri bočnom oltári v kostole vo Vajnoroch v civilných šatách bez prítomnosti veriacich. Denne po návrate z práce a v nedeľu pred desiatou išiel do kostola a sám v tichosti slúžil svätú omšu pri oltári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Po niekoľkých mesiacoch dostal súhlas spovedať. Veľakrát od nedočkavosti ani neraňajkoval a utekal do spovednice, aby nikto nemusel na neho čakať. Hovorieval:
– Ja musím čakať na hriešnika a nie hriešnik na mňa.
Neopísateľnú radosť mal, keď začiatkom roku 1968 dostal súhlas slúžiť svätú omšu verejne a vykonávať kňazskú službu. Pritom sa postupne uzdravoval. Zabúdal na trýznenie, ktorému bol bezdôvodne vystavený vo väzení. Získaval sebadôveru a aj zmeny v politickej situácii mu dodávali odvahu. Naďalej však musel pracovať ako skladník.

Navečer 7. januára 1969 pocítil don Titus srdcovú nevoľnosť, na druhý deň večer 8. januára jeho šľachetné a obetavé srdce dotĺklo. Jeho telo zomrelo, ale jeho duša plná lásky sa vybrala na cestu do večnosti.

Zdroj: http://tituszeman.sk/

Svätá

Sviatok: 7. február

* 9. september 1786,  Confort, Ain, Francúzske kráľovstvo
† 7. február 1856 Paríž, Francúzsko

Rozália Rendu

Krátky historický úvod
Veľká francúzska revolúcia (1789-1799) bola dobou, v ktorej nepriatelia Cirkvi zatvárali kláštory, rušili rehole a vykonávali popravy. Potom nasledovalo obdobie vlády Napoleona Bonaparteho, ktorý sa roku 1804 vyhlásil za cisára. Po jeho páde roku 1815 zvíťazili stúpenci obnovy vládnutia kráľa (reštaurácie monarchie) – moc prevzal Ľudovít XVIII. z rodu Bourbonovcov (1815-1824) a po ňom jeho brat Karol X. (1824-1830). Po júlovej revolúcii roku 1830 nastúpil na trón Ľudovít Filip Orleánsky (1830-1848), ktorý však bol vo februárovej revolúcii zvrhnutý. Vznikla Druhá francúzska republika (1848-1852) a po nej nasledovala vláda cisára Napoleona III. (1852-1870).
Počas tohto obdobia sa na pápežskom stolci vystriedali piati pápeži: Pius VII. (1800-1823), Lev XII. (1823-1829), Pius VIII. (1829-1830), Gregor XVI. (1831-1846) a Pius IX. (1846-1878). Museli znášať rôzne útrapy Cirkvi a nepríjemné dôsledky revolúcií, a to nielen vo Francúzsku a Taliansku, ale aj v celej Európe.

V rodnom kraji
Jana-Mária Rendu vyrastala v ťažkej dobe politických nepokojov a náboženského prenasledovania. Jej otec Ján-Anton Rendu a matka Mária-Anna Laracine uzavreli manželstvo 7. februára 1785 a usadili sa v malej osade Confort-Lacrans neďaleko mesta Gex (okres Ain – východné Francúzsko). Názov Confort pochádza z výrazu „réconfort“ (posila), čo bolo meno kaplnky Panny Márie Sedembolestnej, kde obyvatelia oddávna hľadali útechu. V tomto hornatom a krásnom kraji, kde pôsobil aj svätý František Saleský, bol život veľmi tvrdý. Roľníci žili z plodov zeme, ktorú milovali ako svoju živiteľku.
Jana-Mária, budúca sestra Rozália, sa narodila 9. septembra 1786 ako najstaršia zo štyroch dcér. Rodina nebola bohatá, ale mala dostatok živobytia; vlastnila rozložitý dom s hospodárskou časťou, za ktorou sa tiahla záhrada i kúsok poľa. Žili v svornej pracovitosti bez luxusu, ale vzbudzovali úctu v celom kraji. Rod Renduovcov dal Francúzsku významných funkcionárov, členov univerzít a parlamentu, advokátov, notárov i cirkevných hodnostárov.
Keď otec Ján-Anton ako 33-ročný náhle zomrel, starostlivosť o štyri deti aj o celé hospodárstvo prebrala jeho manželka. Najstaršia dcéra Jana-Mária mala vtedy desať rokov.
Matka vychovávala svoje deti v hlbokej viere. Pre celú farnosť bola vzorom kresťanských matiek a vdov. Napriek nebezpečenstvu a veľkému riziku ukrývala doma ženevského biskupa J. Pageta a iných prenasledovaných kňazov a utečencov. V tom čase revolucionári popravili jej príbuzného, starostu mesta Annecy. Tajne vyučovala deti katechizmus a pripravovala ich na sviatosti, rozdávala almužny, pomáhala duchovne i materiálne chorým a umierajúcim.
Keď mala Jana-Mária štrnásť rokov, matka ju poslala do blízkeho mesta Gex, aby si doplnila vzdelanie v penzionáte sestier uršulínok. Navštevovala tam aj nemocnicu, kde pôsobili sestry sv. Vincenta. Keď videla ich obetavú prácu, rozhodla sa, že sa tiež stane členkou ich spoločnosti. Ako pätnásťročná šla vypomáhať do domova pre chorých a vyslúžilých kňazov v Carouge a po čase sa znovu vrátila do nemocnice v Gexe. Predstavená nemocnice po roku usúdila, že je zrelá a schopná nastúpiť do seminára (noviciátu) sestier sv. Vincenta v Paríži.
Po veľkom náboženskom prenasledovaní, ktoré trvalo od roku 1800, sa rehoľné sestry postupne vracali do nemocníc, škôl a sociálnych zariadení. Sestry sv. Vincenta sa so súhlasom ministra vnútra Chaptala nasťahovali do domu na ulici Vieux Colombier v Paríži, otvorili hospic a legálne vychovávali nový dorast.
Matka Rendu veľmi váhala, či má svojej dcére dať súhlas na vstup do rehole, pretože bola telesne slabá a precitlivená. Radila sa s rodinným priateľom a dcériným krstným otcom, pátrom Emerym, rektorom kláštora Saint-Sulpice. Ten podporil rozhodnutie Jany-Márie a bol jej až do svojej smrti duchovným otcom a ochrancom. Materský dom sestier sv. Vincenta v Paríži sa nachádzal v blízkosti farnosti sv. Sulpicia a páter Emery ako predstavený sulpiciánov zastupoval v duchovnej správe sestier bratov lazaristov.

V Spoločnosti dcér kresťanskej lásky
V máji 1802 Janu-Máriu Rendu ako šestnásťročnú prijali do seminára dcér kresťanskej lásky (ďalej DKL) v Paríži. Pre vidiecke dievča to znamenalo veľkú zmenu a skúšku. Po fyzickej aj psychickej stránke ťažko znášala uzavreté prostredie. Zdalo sa, že to nezvládne, preto ju po určitom čase zo zdravotných dôvodov a na príhovor pátra Emeryho poslali do domu sestier sv. Vincenta na ulici F. Bourgeois-Saint Marcel (predmestie sv. Medarda), kde bol voľnejší režim formácie a práce. Bola to najchudobnejšia parížska štvrť Mouffetard, ktorá sa v tom čase, v rokoch priemyselnej revolúcie rýchlo rozrastala. Charakterizovali ju továrne, úzke špinavé ulice, tmavé nezdravé príbytky. Žili v nej prevažne chudobné mnohodetné robotnícke rodiny so zdravotnými, sociálnymi i morálnymi problémami. Sestry sv. Vincenta sa snažili obetavo slúžiť najbiednejším po telesnej, ako aj duchovnej stránke.
Zmena domu sestier Jane-Márii veľmi prospela. Napriek tomu, že žila v najznečistenejšej štvrti hlavného mesta, našla tam, čo jej najviac chýbalo – širokú možnosť dobročinnosti. Horlivo sa zaúčala do každej práce, ktorú dcéra kresťanskej lásky denne vykonávala v službe chudobným v tomto prostredí. Prezieravá sestra predstavená Tardy rýchlo spoznala vynikajúce vlastnosti Jany-Márie, ktorú neunavovala žiadna práca a dala jej možnosť rozvíjať prirodzenú iniciatívu a tvorivosť. V duchovnom spoločenstve dostala meno sestra Rozália. Svojou srdečnosťou si získala všetky spolusestry, a tak, sestra Tardy mohla zakrátko generálnej predstavenej oznámiť, že sú s novou sestrou veľmi spokojné a poprosiť ju, aby mohla definitívne ostať v ich komunite. Štvrť Mouffetard sa tak stala pracoviskom sestry Rozálie až do jej smrti, teda celých 54 rokov!

Služba Kristovi v chudobných
Keď podľa pravidiel Spoločnosti DKL uplynulo päť rokov formačnej doby, sestra Rozália s veľkou oddanosťou zložila prvé sľuby. Potvrdila nimi svoje úplné zasvätenie sa Bohu a to, že chce žiť chudobne, čisto a v poslušnosti slúžiť Kristovi v chudobných. Po sľuboch sa ešte horlivejšie osvedčovala ako obetavá služobnica v rôznych povinnostiach svojho povolania.
Sestry mali v dome lekáreň, sklad bielizne a potravín, v záhrade pestovali zeleninu. Chudobným pravidelne rozdávali polievku, ryžu, fazuľu, šatstvo, lieky a pod. Ich dvere boli pre núdznych vždy otvorené. Lekár prichádzal do ošetrovne raz za týždeň, aby ošetril ťažšie chorých.
V škole pre chudobné deti sestry sv. Vincenta bezplatne učili čítať, písať, počítať a vyučovali katechizmus. Menej prospievajúce dievčatá mohli navštevovať tzv. dielňu čiže pomocnú školu, kde sa učili šiť a vykonávať rôzne domáce práce potrebné pre život.

Predstavená komunity
Roku 1815 sa komunita sestier presťahovala na ulicu Eppé-de-Bois. Na okraji štvrte pracovali sestry sv. Vincenta v ďalších troch komunitách. Sestru Tardy preložili na inú zodpovednú službu a novou vedúcou komunity sa stala 29-ročná sestra Rozália. Sestra Tardy vo svojom rozlúčkovom príhovore povedala, že táto zmena je pre ich komunitu výhrou. Svoju nástupkyňu pokladala za skutočný dar Boží rovnako pre sestry, ako aj pre chudobných.
Nová predstavená sa ujala svojho úradu s najväčšou zodpovednosťou. Vedela radiť, povzbudzovať a priam prenášať na druhých svoju horlivosť i radosť zo služby. Spolusestry milovala ako opravdivá matka, presviedčala sa, či sú teplo oblečené a či im v daždi nepremokli topánky; pri krbe neraz vysúšala ich premoknuté šaty. Láskavé a srdečné nažívanie v spoločenstve preveruje čnosti, je svedectvom porozumenia, odpúšťania, radosti a prispieva k telesnej i duševnej rovnováhe, čo podmieňuje obetavú službu blížnym.
Sestra Rozália neraz sestrám opakovala: „Dcéra kresťanskej lásky je ako medzník na ceste, na ktorý si môžu všetci okoloidúci zložiť bremená a odpočinúť si.“ A zdôrazňovala: „Chudobní sú naši páni a učitelia.“ Alebo: „Je toľko spôsobov, ako preukázať kresťanskú lásku. Malá pomoc poskytovaná chudobným, ako sú peniaze a veci, nemôže na dlho pomáhať. Treba sa zamerať na trvalejšie dobro, všímať si ich schopnosti, stupeň vzdelania a usilovať sa nájsť im prácu, aby sme im pomohli dostať sa z ťažkej situácie …“ Sestry povzbudzovala slovami: „Nikdy neurobíme dosť dobra … Náš Pán žiada od nás viac …“ V revolučných dňoch, keď bol hlad, priznáva: „Niečo ma zadúša a odníma mi chuť do jedla, keď si pomyslím, že toľkým rodinám chýba chlieb …“
Napoleon Bonaparte zaviedol niekoľko sociálnych reforiem, mestá museli vydržiavať nemocnice i dobročinné diela a do služieb zapájať aj laikov. Na mestských úradoch sa zavádzali dobročinné kancelárie, kde evidovali rodiny s nárokom na podporu, čo ostalo v platnosti až do roku 1914. Úrady nevylučovali ani spoluprácu s rehoľami. Sestra Rozália s nimi spolupracovala a upozorňovala na biedu jednotlivých rodín, odporúčala ich osobne do priazne štátnych zamestnancov a dobročinných kancelárií. Zachovalo sa mnoho jej rukopisov, ktoré to dosvedčujú.
Nespokojnosť obyvateľstva stupňoval nedostatok chleba a veľká drahota. Nasledovali revolty či revolúcie roku 1830, 1832, 1848 a po nich epidémie cholery v rokoch 1832 a 1849. Dcéry kresťanskej lásky mali v týchto rokoch občianskych revolučných nepokojov plné ruky práce. Pri zvrhnutí kráľa Karola X. roku 1830 bola štvrť Mouffetard priamo zapojená do odboja v tzv. júlovej revolúcii, keď po jej uliciach ležali ranení a zomierajúci. Sestry vo svojom dome zriadili ambulanciu, a zbierali ranených na barikádach z oboch znepriatelených strán. Hoci nepriatelia náboženstva ničili kostoly, kláštory a iné cirkevné objekty, dom sestier sv. Vincenta zostal pred plienením uchránený. Keď predstavená v ich dome skrývala arcibiskupa de Quélena a ďalších kňazov, niektorí povstalci sa to dozvedeli, ale neudali ju.
Počas ďalších krvavých nepokojov roku 1832 zahynulo asi 800 vzbúrencov. Dom sestier, zvaný Dom pomoci, stal útočiskom nešťastných a prenasledovaných. Raz, keď ho chceli podpáliť, pretože sa v ňom ukrývali povstalci, sestra Rozália pred policajným prefektom, ktorý ju prišiel zaistiť, vyhlásila: „Som dcéra kresťanskej lásky, nemám žiadnu politickú vlajku … Pomáham každému, kto je v núdzi, nikoho neodsudzujem. Sľubujem vám, že keď raz budú prenasledovať aj vás, a požiadate o pomoc, určite ju neodmietnem.“
V tom istom roku vypukla epidémia cholery a vtedy v Paríži zahynulo vyše 20.000 obyvateľov. Keď na ulici napadli lekára Collarda, pretože lekárov a lekárnikov podozrievali, že infikujú ľudí cholerou, zachránil sa vetou: „Veď ja som priateľ sestry Rozálie.“ Vedel, že pred ňou má každý rešpekt. Niet sa čo diviť, že medzi chudobnými sa rýchle rozšírila povesť o milosrdnej služobnici, o matke chudobných.
Sestra Rozália sa pri svojej všestrannej činnosti dôsledne obohacovala energiou lásky, ktorú čerpala z Eucharistie, modlitby, rozjímania a v sesterskom spoločenstve. Keď chodila po uliciach s košíkom potravín, vždy mala v ruke ruženec. Neraz priznala: „Najlepšie sa mi rozjíma na ulici.“
Odporúčala sestrám, ako žiť stále v Božej prítomnosti: „Bez toho, že by sme prerušili prácu, napríklad pri takom bežnom praní prádla, môžeme sa modliť a prosiť, aby naše duše boli vždy také biele ako tá mydlová pena … K čistote svedomia pomôže aj naša tvrdá práca v duchu pokánia.“

Spolupráca s laikmi – významné stretnutie
Keď Frederik Ozanam a jeho priatelia v snahe pomáhať chudobným založili roku 1833 Konferenciu kresťanskej lásky, potrebovali pomoc niekoho, kto dobre pozná mesto a potreby chudobných. Na radu manželov Baillyovcov vyhľadali sestru Rozáliu, ktorá ich uviedla do najchudobnejších štvrtí Paríža. (Výhodou bolo, že Mouffetard bol v blízkosti Latinskej štvrti, preplnenej študentmi práva, literatúry, medicíny, techniky …) Stala sa ich dlhoročnou ochotnou radkyňou pri náročnej službe núdznym. Presne vedela, ktorí chudobní potrebujú chlieb, drevo alebo šatstvo, ktorí chorí nemajú lieky, kde nemôžu posielať deti do školy … Frederikovi a jeho spolupracovníkom odporúčala vyzbrojiť sa trpezlivosťou a zhovievavosťou. Neraz ich povzbudzovala: „Majte radi chudobných, buďte k nim slušní a zhovievaví, neodsudzujte ich. Chudobný je citlivejší na to, ako sa k nemu správate, než na to, v čom mu pomáhate a čo mu dáte.“
Mladí sa spolu so sestrou Rozáliou učili vidieť v chudobných trpiaceho Krista. Mala však záujem aj o ich životné podmienky a štúdiá. Zaisťovala spojenie s ich rodinami, ktoré bývali mimo Paríža a udržiavala s nimi korešpondenciu aj v čase, keď už doštudovali a stali sa lekármi, právnikmi, váženými občanmi.
Cez svedectvo sestry Rozálie sa mladí inšpirovali charizmou sv. Vincenta a všetky ďalšie konferencie, ktoré vznikali, sú dodnes zahrnuté pod oficiálnym názvom Spolok sv. Vincenta de Paul. Sestra Rozália Rendu sa preto právom považuje za spoluzakladateľku tejto dobročinnej organizácie. Spolupracovala s jej členmi až do konca života. S bolesťou prijala správu o smrti Frederika Ozanama, ktorého prežila o tri roky.
Sestra Rozália oživila aj najstaršie dielo sv. Vincenta de Paul, ktoré založil tento svätec ešte roku 1617 – Spolok paní kresťanskej lásky. Jeho členky, medzi ktorými boli i dámy zo šľachtických rodov, obetavo ošetrovali chorých a všemožne pomáhali chudobným. Ako laické dobrovoľníčky spolupracovali s členmi konferencie. Vedeli, že almužny riešia iba čiastočne situáciu chudobných a nezamestnaných, preto skúmali ich schopnosti a prostredníctvom svojich vplyvných a zámožných priateľov hľadali pre nich trvalejšie riešenie či existenčnú istotu.
Z iniciatívy lazaristov, členov Misijnej s poločnosti sv. Vincenta de Paul, vznikali ďalšie diela zamerané na pomoc robotníckym rodinám. Sestra Rozália všemožne podporovala túto činnosť. Dobročinné akcie sa množili, spolupracovala s rôznymi náboženskými komunitami, najmä s rehoľnicami Ústavu Dobrého Spasiteľa v Cean, kde viedli veľké dielo pre choromyseľných, starých, nepočujúcich a inak telesne postihnutých ľudí. Zachovalo sa 115 listov, ktoré napísala predstavenej ústavu, odporúčajúc na prijatie chorých kňazov, rehoľníkov, rehoľnice i laikov, a to nielen pre chorobu, ale aj s prosbou o poskytnutie zamestnania. V svojich listoch sa o každom vyjadrovala úctivo ako matka, ktorá prosí a ďakuje za svoje milované deti.
Bohatá sociálna a charitatívna činnosť sestry Rozálie podmienila, že prichádzala do styku nielen s najbiednejšími, ale aj s významnými cirkevnými a politickými činiteľmi. Nebála sa napísať listy, v ktorých prosila o finančnú pomoc, zamestnanie či omilostenie. Inokedy ich informovala a v závažných dôsledkoch revolúcie, nezamestnanosti, epidémie, alebo vyčíňaní zimy či iných pohromách. Napríklad opísala následky veľmi tuhej zimy roku 1835 a 1838, ktoré podľa jej náhľadu prinieslo viac utrpenia ako epidémia cholery. Ľudia trpeli v dôsledku nedostatku paliva na prechladnutia, pri ktorých zomrelo takmer toľko ľudí ako pri epidémii cholery.
Do služieb lásky vedela zapájať chudobných aj bohatých. Možno ju charakterizovať ako odborníčku na ľudské vzťahy v prospech dobročinnosti. Nadväzovala kontakty s podnikateľmi, ktorých žiadala o finančnú pomoc pre svoje diela. V boji proti nespravodlivosti a biede takto burcovala svedomie tých, ktorí majú moc a peniaze. Ak napríklad deti niektorých dobrodincov dospeli a išli študovať do Paríža, poslali ich za sestrou Rozáliou, aby im v prípade potreby pomohla a uchránila ich pred zlom. Dodnes existujú rodiny, kde s úctou na ňu spomínajú a uchovávajú jej portrét alebo darovanú maličkosť.
Sestra Rozália si viedla presnú evidenciu finančných príspevkov, ktoré dostávala od verejnej správy a dobrodincov. Prevažná časť korešpondencie sa orientovala na žiadosti o pomoc pre dobro chudobným a prenasledovaným, a to bez rozdielu na ich pôvod a vierovyznanie. Neraz ju žiadali o dobrozdania do škôl, seminárov, zamestnania, väzníc, prosili ju o podporu a pod. Povesť o nej sa rozšírila po celom Francúzsku. Mnohé veci nemusela vybavovať osobne. Už samo jej meno, odvolanie sa na ňu, prípadne lístok od nej prekonávali bariéry a otvárali dvere ministrov, ba aj panovníkov.

Vo víre nepokojov
Počas ďalšej júnovej revolúcie roku 1848 sestra Rozália bola spolu so svojimi zverenkyňami opäť na barikádach a ošetrovala ranených. Len sám Pán Boh vie, koľko životov zachránili, ich odvaha sa stala legendárnou. Keď povstalci uvideli sestry, prestali strieľať a pomáhali im zbierať ranených i mŕtvych. Raz vraj niekto zakričal: „Matka predstavená, pozor, môžete byť zasiahnutá!“ Ona odpovedala: „Myslíte, že sa teším zo života, keď sa masakrujete? Prestaňte strieľať, nie je už dosť vdov a sirôt, ktoré treba živiť?“
Stalo sa, že generál odkázal sestre Rozálii, aby nahovorila povstalcov vzdať sa do dvoch hodín, inak mestskú štvrť zbombardujú. Prisľúbil, že eskorta sestry vopred vyvedie na bezpečné miesto. Predstavená poslovi odpovedala:„Poďakujte generálovi za jeho láskavosť voči nám. Ale my sme služobnice chudobných a radšej volíme s nimi zomrieť.“Napokon štvrť ušetrili a nezbombardovali ju.
Životopisci rozprávajú udalosť o jednom dôstojníkovi, ktorý utekal pred povstalcami. Keď vrazil do Domu pomoci dcér kresťanskej lásky a hneď za ním tam vtrhli jeho prenasledovatelia, sestra Rozália sa rýchlo postavila pred útočníkov a zakričala: „Tu sa nezabíja!“ Oni revali: „My ho teda zastrelíme na ulici!“ Na to odpovedala: „Ale iba spolu so mnou. Žiadam vás o záchranu tohto muža, a to v mene vašich žien a detí, ktorým slúžim už päťdesiat rokov.“ Stávalo sa, že kým sestra Rozália vyjednávala, prenasledovaní mohli ujsť.

Napokon nastal aký-taký mier, pribudlo však sirôt a vdov, pretrvával nedostatok potravín, šatstva, paliva a väznice boli preplnené politickými väzňami. Sestra Rozália sa preto popri materiálnej pomoci chudobným zamerala aj na návštevu väzníc. Vymáhala oslobodenie uväznených, prosila za nich na najvyšších miestach, ospravedlňovala ich tým, že boli skôr zvedení a oklamaní ako vinní. Neraz zdôrazňovala: „Áno, štát si musí konať svoju ľudskú spravodlivosť, my však musíme hľadať milosrdenstvo.“ Sestra Rozália veľmi podporovala rodiny, ktoré v bojoch stratili svojich živiteľov a obrátila sa s prosbou o pomoc aj na parížskeho arcibiskupa, alebo politického činiteľa.
Pri pomoci chudobným neraz dochádzalo ku dojímavým scénam. Raz jedno malé dievčatko plakávalo v škole za oteckom, ktorý bol vo väzení. Keď na návštevu prišiel generál Cavaignac, sestra Rozália k nemu priviedla uplakané dieťa:„Tento veľký pán ti môže vrátiť otecka.“ Generál povedal: „Dievčatko, ale ten človek musel spáchať nejaké veľké zlo.“Ono ho uisťovalo: „Nie, nie, môj ocko je dobrý, aj mama povedala …“ Generál však protestoval: „Do väzenia dávame len za zlé skutky.“ Dievčatko však ďalej vzlykalo: „On sa polepší, on to už nikdy neurobí, odpustite mu, prosím!“ Záver a dôsledok tohto rozhovoru si možno domyslieť …
Utrpenie chudobných v nasledujúcich rokoch pretrvávalo, ba stupňovalo sa pre nedostatok prakticky všetkého potrebného pre život a pre choroby. Roku 1849 vypukla epidémia cholery, ktorá najviac vyčíňala v chudobných štvrtiach a vo farnosti sv. Medarda, kam patril aj dom dcér kresťanskej lásky. Existujú údaje, že mali vyše sto pohrebov denne. Sestra Rozália vopred pripravovala sestry-učiteľky pre takéto mimoriadne situácie a učila ich základy ošetrovateľstva, aby v mohli pomáhať ošetrovať chorých.
Ešte aj v posledných rokoch života sestra Rozália so spolupracovníkmi zakladala nové diela. Medzi prvými boli jasle a útulok pre deti, aby mohli matky po pôrode nastúpiť do práce. Ďalší útulok zriadili pre staršie deti, aby sa netúlali po uliciach. Jedna zámožná dobrodinka dala postaviť sirotinec, v ktorom prevzali starostlivosť d céry kresťanskej lásky. Do založeného spolku P atronáž zas v nedeľu dochádzali mladé robotníčky upevňovať sa v duchovnom a mravnom živote, aby v beznádeji neprepadli pokušeniu kradnúť a prostituovať. Ďalšími dielami bol útulok pre starých, v ktorom podľa možností a schopností mohli obyvatelia vykonávať rôzne remeselné práce, a hospic pre invalidov a nevládnych.

Štátne vyznamenanie
Pri príležitosti 50-ročnej služby v mestskej štvrti Mouffetard roku 1852 sestra Rozália dostala vyznamenanie. Dekrétom Napoleona III., v mene francúzskeho ľudu jej z a hrdinské skutky lásky udelili Kríž čestnej légie. Veľmi uvažovala, či má túto poctu prijať, ale priatelia tvrdili, že odmietnutím by mohla uraziť vrchnosť, zaviniť nepríjemnosti predstaveným a celej Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Pokorne teda prijala vyznamenanie, pričom povedala: „Slúžim Bohu z lásky a jedine od neho čakám odmenu.“
Cisár Napoleon III. spolu s manželkou neskôr navštívili komunitu i diela sestry Rozálie a podporili ich značným finančným darom.

Posledné roky a dni života
Sestra Rozália sa po celý život ani jediný raz nevrátila do svojho milovaného rodiska, pretože služba rodine chudobných jej zabrala všetok čas. Na svojich príbuzných ale nezabúdala. Pravidelne si s nimi písala, modlila sa za nich a morálne ich podporovala. Dvom sesterniciam pomohla pri vstupe do rehole a synovcovi do kňazského seminára a ďalším príbuzným našla prácu. Z korešpondencie s rodinou sa zachovalo vyše 30 listov.
Matka navštívila svoju dcéru v Paríži len raz. Keď sa sestra Rozália roku 1854 konečne rozhodla navštíviť ju, pretože už bola staručká a veľmi chorá, vypukla epidémia cholery a plánovanej cesty sa musela zriecť. Prosila však tamojšieho lekára a miestneho kňaza, aby sa o matku starali a pravidelne ju o nej informovali.
Mala stále želanie a túžbu, aby v rodnom Conforte postavili nejaké sociálne dielo pre chudobných. Sirotinec a hospic sa podarilo vybudovať až štyri roky po jej smrti.
Sestra Rozália, zodratá v práci, vážnejšie ochorela roku 1854. Trápili ju horúčky, kašeľ, búchanie srdca, strácala zrak. Po operácii šedého zákalu ešte mohla vypomáhať v dome a v sprievode sestier navštevovať chudobných. Intenzívnejšie sa však venovala modlitbe za svojich chudobných.
Začiatkom roku 1856 dostala zápal pohrudnice a plne si uvedomovala, že sa blíži jej odchod do večnosti. Po prijatí sviatosti chorých zomrela 7. februára 1856 za prítomnosti celej sesterskej komunity a ich modlitieb. Približne v tých istých hodinách sa so životom rozlúčila aj jej milovaná matka. Zaiste to bolo veľmi radostné stretnutie vo večnosti!

Pohreb
Telo sestry Rozálie vystavili v domácej kaplnke sestier, kam sa s ňou prišli rozlúčiť zástupy obyvateľov: matky, deti, robotníci i mnohí významní činitelia mesta. Vo viacerých novinách, aj Cirkvi nepriateľských, sa objavili rozsiahle články opisujúce jej život, skutky milosrdenstva a dar ľudskosti. Nešetrilo sa výrazmi ako „m atka chudobných“, „svätá žena“, „anjel v ľudskom tele“ a pod.
V dobe, keď neexistoval telefón, rozhlas ani televízia, sa správa o smrti sestry Rozálie veľmi rýchlo rozšírila. Jej pohreb, ktorý sa konal dva dni po smrti, 9. februára 1856, bol ako mohutná manifestácia za účasti duchovenstva, rehoľníkov, detí, študentov a veľkého davu chudobných. Nechýbali ani štátni zástupcovia.
Telesné pozostatky „matky Paríža“ pochovali na parížskom cintoríne Montparnasse, neďaleko vstupnej brány. Na jednoduchom náhrobnom kríži z bieleho mramoru stojí nápis: „Dobrej sestre Rozálii vďační priatelia, bohatí a chudobní.“

Blahorečenie
Dňa 9. novembra 2003, na sviatok posvätenia Lateránskej baziliky, katedrály rímskeho biskupa, Ján Pavol II. vyhlasoval päť nových blahoslavených. Bola medzi nimi aj Božia služobnica sestra Rozália Rendu.
Svätopeterské námestie ožiarené slnkom sa zaplavilo veľkým davom ľudí zo všetkých národov. Medzi nimi bola hojne zastúpená vincentínska rodina z celého sveta aj zo Slovenska: Spoločenstvo dcér kresťanskej lásky, členovia Misijnej spoločnosti sv. Vincenta (lazaristi) a Spolku sv. Vincenta de Paul, skupiny mariánskej mládeže a iní. Prítomní boli i početní krajania, príbuzní sestry Rozálie a pútnici z Paríža.
Keď parížsky arcibiskup kardinál Jean Marie Lustiger predstavil životopis Božej služobnice, Svätý Otec vyhlásil sestru Rozáliu za blahoslavenú a určil jej sviatok na 7. februára, t. j. na deň jej smrti. Vyslovil prianie, aby sa tento deň stal sviatkom pre všetkých, ktorí sa venujú najnúdznejším a opusteným v našej konzumnej spoločnosti. Hneď po tomto slávnostnom vyhlásení, na balkóne baziliky, za veľkého nadšenia ľudí odhalili veľký portrét blahoslavenej sestry Rozálie.
Na druhý deň oslava pokračovala v rímskom Kostole sv. Gregora VI. ďakovnou eucharistickou slávnosťou na počesť blahoslavenej sestry Rozálie. Hlavným celebrantom bol kardinál Lustiger. Svätá omša začínala symbolickým svetelným sprievodom sestier sv. Vincenta. V homílii kardinál vychádzal z evanjelia o poslednom súde, ktoré osvetľuje tajomstvo života novej blahoslavenej. Zdôraznil, že táto žena veľkej viery a lásky sa spolu s blahoslaveným Frederikom Ozanamom realizovala v uplatňovaní tzv. sociálneho katolicizmu a že s jej menom sa spája zrod mnohých kresťanských diel, vzniknutých v prvej polovici 19. storočia.

Patrónka sociálnych diel, živý príklad vincentínskej rodiny, pamiatky
História blahoslavenej Rozálie Rendu týmto nekončí. Pre jej angažovanosť, vynachádzavosť, obetavosť i odvahu pri pomoci človeku v núdzi, pri riešení naliehavých sociálnych problémov postihujúcich široké vrstvy obyvateľstva (napríklad pri vojnových nepokojoch, hlade, prírodných katastrofách, epidémiách a pod.), ju oprávňujú, aby sa stala spolupatrónkou sociálnych diel na svete. Ostáva živým príkladom a vzorom pre členky Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, členov Spolku sv. Vincenta de Paul a celú vincentínsku rodinu, ktorí pripomínajúc si jej hlavný cieľ:„Zmierňovať biedu a navracať človeku ľudskú dôstojnosť“ – sa modlia sa za jej svätorečenie.
Popularita sestry Rozálie a živé spomienky na ňu v Paríži pretrvávajú tiež v konkrétnych pamiatkach. Jej hrob na Montparnasse je vždy skrášlený kvetmi, ktoré sem s úctou prinášajú verní ctitelia. Prichádzajú k nemu najmä ľudia v núdzi a prosia o jej príhovor u Pána. Jej meno nesie veľká parížska ulica v 13. obvode – Avenue de la Soeur Rosalie, rovnako kostol, ktorý postavili na jej pamiatku (50 Bulv. A. Blanqui). Farebné okno v tomto chráme predstavuje sestru Rozáliu v tradičnom rúchu s kornetom na hlave, ako podáva maketu kostola sv. Rozálii Palermskej, svojej patrónke.
Roku 1962 v piatom okrese Paríža, na mieste, kde sestra Rozália slúžila chudobným (dnes ulica Geoffroy-Saint-Hilaire), zriadili malé múzeum. Uložili tam jej bustu od majstra Maidrona a niekoľko predmetov z jej kancelárie: kríž, obrazy, stôl a iné. Pri otvorení múzea šéf mestskej rady v oslavnej reči hovoril o sestre Rozálii už ako o svätici, na ktorú Paríž ostáva stále hrdý.

Modlitba za svätorečenie
Pane, ty si vložil do srdca blahoslavenej Rozálie Rendu
veľkú lásku k trpiacim
a uschopnil si ju zapájať mnohých ľudí do služby chudobným.
Prosíme, udeľ nám na jej príhovor potrebné milosti …
Daj, aby sme sa čoskoro mohli tešiť z jej svätorečenia
a byť tiež svedkami tvojej lásky k blížnym.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Literatúra: 1. Charpy, E., Roux, M. G., Dinnant, C.: Sestra Rozália Rendu, Dcéra kresťanskej lásky s horiacim srdcom. Vyd. Editions du Signe, Strasbourg, 2000, 32 s. – 2. Kol. autorov: Soer Rosalie. Causa Canonisationis servae Dei Rosaliae Rendu. Positio super virtutibus et fama sanctitatis. Congregatio de causis sanctorum, Rím, 1993. Preklad Danková, S.: Sestra Rozália, Božia služobnica. Vyd. DKL, Nitra, 2000, 77 s.

(Z knihy Leopoldína Scheidová, Norbert Scheida: V službách evanjeliovej lásky, 2004)

Blahoslavený

Sviatok: 3. marec

* 19. marec 1844 Niardo, Kráľovstvo Lombardsko-Benátske
† 3. marec 1890 Bergamo, Talianske kráľovstvo

„Milujúca nula“

bl. Inocent

Don Jan Scalvioni bol v kňazskom stave iba tri roky, keď bol vymenovaný do Berza ako miestny farár. Kňazskú vysviacku prijal dňa 2. júna 1867 v Brescii od biskupa Hieronyma Verzeriho, ktorý ho ihneď poslal do Cevo vo Valsaviore, aby vykonával funkciu vikára koadjútora, ale po dvoch rokoch ho biskup povolal späť do Brescie a menoval  ho prorektorom diecézneho seminára. Funkcie, z ktorých vyplývala osobná zodpovednosť a riadiace povinnosti, boli pre neho utrpením, dokonca natoľko, že bol po necelom roku odvolaný, pretože – ako sa dočítame v záznamoch z procesov – “pri výkone právomocí bol menej než nula”. Ale bol neprekonateľný, keď sa jednalo o pomoc chudobnému či zbožnou adoráciou pred svätostánkom či pri čítaní alebo štúdiu. Vskutku jeho matka Františka Poli, ktorá ho priviedla na svet pred 26 rokmi v Niarde v Chamonixskom údolí v deň svätého Jozefa roku 1844, pretože ho dobre poznala a bývala s ním, musela dávať dobrý pozor, aby sa jej z domu všetko nestratilo: stačilo, aby prišiel nejaký chudák a všetky užitočné veci mohli skončiť v jeho rukách, i kura v hrnci už pripravené na večeru, “veď my sa môžeme najesť aj zajtra”, hovoril s odzbrojujúcim kľudom jej syn, pretože “musíme blížneho považovať za ležiaceho v Spasiteľovom lone”. Pokiaľ nebol v kostole na spovedi, nevykonával duchovné vedenie či iné úlohy, dozaista sa ticho modlil pri oltári či “pre zmenu vstúpil do sakristie, aby si tam prečítal odstavček zo Sumy sv. Tomáša Akvinského”.

Ale čosi pomaly presvitalo z jeho chovania, akoby jeho túžby boli inde, vyššie. Vskutku, na druhej strane údolia, sa na klesajúcom úbočí hôr týčila zvonica a silueta kláštornej pustovne Zvestovania Pána, založeného v trinástom storočí blahoslaveným Amedeom Menezom de Silva a užívaným po necelých tridsať rokov kapucínmi. Tam jeho srdce vzdychalo a túžilo ukojiť smäd po duchovnosti a mystickom tichu. Vo svojich zápiskoch poznamenáva: “Najväčšia potreba, ktorú máme, je mlčať pred týmto naším veľkým Bohom, čo sa týka chutí, tak i jazyka, ktorého výrečnosťou – tou, ktorú on počúva najradšej – je mlčanlivá výrečnosť lásky.”

Tieto túžby boli výsledkom silných kresťanských skúseností nadobudnutých v pokornej roľníckej rodine medzi Niardom a Berzom, kde utrpenie bolestných strát (otec Peter Scalvinoni a babička zomreli, keď bol Janko ešte maličký), sprevádzané onými hlbokými citmi prežívanými so zdržanlivosťou, ostychom a vznešenosťou chudobných, bolo zdieľané v rytme modlitieb a uctievaní naučených z tradície viery konkrétnej a silnej, ako hory, ktoré obklopovali jeho rodnú dedinu.

Strýko František, ktorý mu bol ako otec, ho dal študovať na päťročné gymnázium do Loveru na mestský internát, kde bol až do roku 1861. Tu sa za pomoci učiteľov veľkého ducha vycibrila duchovná orientácia jeho osobnosti obdarená bystrou inteligenciou (študoval s najlepšími možnými výsledkami), usilovnosťou pri práci, starostlivou pozornosťou voči slabším, túžbou slúžiť a strácať sa a bezuzdnou vášňou pre Eucharistiu. Miesto toho, aby pokračoval v štúdiu, ktoré mu bolo ponúknuté i zdarma riaditeľom školy, prial si vstúpiť do seminára v Brescii, kde pre seba presadzoval prísnu duchovnú disciplínu, opísanú v jeho početných »duchovných systémoch«, ktoré nazýval »rozvrhy hodín«, kde bolo všetko podriadené modlitbám a vnútornému životu.  Tak sa stal kňazom, ale pokračoval v prepracovávaní svojich »rozvrhov« v túžbe po úžasnej duchovnosti, ktorá nájde svoje ukojenie až keď dňa 16. apríla 1874 don Ján, vo svojich tridsiatich rokoch, so súhlasom matky a svojho biskupa, vystúpil ku kláštoru Zvestovania Pána a zahájil rok kapucínskeho noviciátu s novým menom brat Inocent z Berza. Jeho kapucínsky životopis sa vyznačuje až neuveriteľnou prostotou. Po prvých sľuboch dňa 29. apríla bol pridelený do kláštora v Albine. Zostal tu len jeden rok a vrátil sa do kláštora Zvestovania Pána, kde dňa 2. mája 1878 zložil doživotné sľuby a bol menovaný submagistrom novicov. V tejto funkcii zotrval krátko. Noviciát bol v novembri 1879 preložený do Lovere, brat Inocent zostal bez funkcie v kláštore Zvestovania Pána.

Veľmi vzdelaný provinciál, priateľ Rosminiov, otec Augustín z Crema, ho v októbri 1880 povolal do Milána, aby sa stal súčasťou redakčnej skupiny známeho časopisu Kapucínske Anály. Po niekoľkých mesiacoch, vo februári 1881 bol poslaný na zastupovanie do kláštora v Sabbioni di Crema a v júni sa vrátil do ticha samoty v kláštore Zvestovania Pána. Predstavení a spolubratia sa museli nechať presvedčiť opakovanými neúspechmi a ponechať ho v jeho izolácii a rešpektovať tajomstvo: niektorí mali dojem, že trpí komplexom menejcennosti a cítili zbožný súcit. V skutočnosti on sa nijak nenamáhal, aby prekonal pocit vlastnej neschopnosti, naopak vnáral sa do nej hlbšie a hlbšie. Jediný vonkajší prejav, v ktorom vytrvával, bolo nutkanie dať všetko, čo sa mu dostalo do rúk, chudobným, tým skutočne v núdzi i tým, ktorí využívali jeho nevinnú dobrotu. Často sa vracal kľudný a uspokojený z obchôdzky po chudobných s prázdnym vakom, pretože pri obchôdzke skonkretizoval a uskutočnil zjavenia bratra Galdina, o mori, ktoré dostáva vodu zo všetkých strán a rozdeľuje ju do všetkých riek.

Predstavení mu nakoniec na jeseň roku 1889 zverili vedenie duchovných cvičení v hlavných kláštoroch: v Miláne-Monforte, v Albine, v Bergame, v Brescii. Podarilo sa mu dokončiť len prvé dve, čo ho stálo také duševné úsilie, že si vážne podlomil už tak krehké zdravie, čím urýchlil svoj koniec. Vskutku, pri svojom kázaní v Albine vážne ochorel a 3. marca 1890 zosnul na ošetrovni v Bergame. Táto hojdačka povýšení a odvolaní je ako protiklad, ktorý dodáva vonkajšiemu životopisu bl. Inocenta z Berza rytmus posvätnej drámy.

Brat Inocent chcel len slúžiť a zostávať na poslednom mieste: “dokonca sa stal i telesne zohnutým a stiahol sa kamsi do kúta, akoby sa túžil úplne stratiť.” Do svojho zošita si napísal: “Budem mať veľkú túžbu byť podriadený všetkým a veľkú hrôzu z toho, že by som mohol byť hoci i čo najmenej protežovaný.  Zachádza sa so mnou až príliš dobre: zaslúžil by som si horšie zaobchádzanie, ja, ktorý tak dlhujem nášmu Pánovi.“ Tento postoj mu bol príčinou mnohých ponížení. Bratia s ním vôbec nejednali v rukavičkách a často mu nadávali zvlášť za jeho nekonečné sväté omše, ktoré svojou dĺžkou vybočovali z bežného rozpisu. Pramálo pomáhalo i lomcovanie za ornát, ktorým ho chceli spamätať. On bol akoby úplne ponorený do Ducha Svätého a jeho pokľaky a meditatívne chvíle mlčania trvali dlho. Jeho smäd po zadosťučinení mu vnukal tisíce spôsobov prijatého utrpenia a seba ponižovania a vždy mal pripravenú nejakú priezračnú odpoveď alebo si s nevinou tváričkou robil žarty sám zo seba a vyhováral sa na svoju neskúsenosť. Kňazi z Chamonixského údolia k nemu často prichádzali s prosbou o radu, a on vedel úplne presne s hlbokou intuíciou nachádzať múdre riešenia každého prípadu, ktorý mu predložili. Jeho »lišiactvo« však spôsobilo, že ho mnohí považovali za nevhodného. Horel túžbou po očistení a po modlitbe, ktorou chcel odpovedať Láske, ktorá nie je milovaná a stále ho sprevádzalo kruté telesné utrpenie, kedykoľvek sa stretol so zlobou hriechu. Oficiálnemu teológovi provincie položil otázku, “či ľahký hriech môže spôsobiť Bohu nekonečnú urážku” a triasol sa len pri  myšlienke, že by sa mohol dopustiť hoci tej najmenšej chyby.

Najviac ho priťahoval svätostánok. Tu, pred Eucharistiou nachádzal všetko svoje dobro. Modlitby komunity mu nestačili. Deň mu svojou dĺžkou nestačil. Keď dostal za úlohu oprašovať regály, nikdy s tím neskončil a oprašoval ich stále dokola. Keď druhí končili, on stále pokračoval. Prikázali mu, aby vyšiel z kostola s ostatnými. On poslúchol, ale ako nariekajúca holubica krúžil tesne dookola obvodu stien a keď boli dvere pootvorené, zdržoval sa pred nimi a prepadal extáze. Keď objavil jednu štrbinu v kláštornej knižnici, ktorou bolo vidieť do kostola, od tej chvíle bol stále v knižnici a “študoval”. Knihy však zostávali otvorené. On bol absorbovaný do tajomných dôverností Eucharistie, ktorá teraz už priťahovala neodolateľne vrátane telesných prejavov. Nedokázal už žiť ďaleko od svätostánku. Noci trávil v mlčanlivej adorácii, jak je to zaznamenané o jednej noci v Osime, kam sa prišiel vyspovedať a kde jeho tvár skrásnela, uvoľnila sa a žiarila. Tak ho ráno našiel farár, keď prišiel otvoriť kostolnú bránu.

S Eucharistiou sa viazal kríž a Ukrižovaný.  Nad ním rozjímal neustále a niekedy až osemkrát či desaťkrát denne opakoval pobožnosť krížovej cesty, pri ktorej plakal a nariekal. Stal sa jej propagátorom. Jeden svedok prehlásil, že “keď niekoho videli, že sa modlí krížovú cestu, malo sa zato, že sa predtým určite spovedal u Pátra Inocenta”.

Hilarin z Milána píše: “Vzhľadom k tomu, že jeho povaha bola výrazne bázlivá a mal sklon k dobrovoľnej poddajnosti a úslužnosti, či zostávať niekde stranou v kútiku, je priamo do očí bijúce, ako Božia milosť nijak neodstránila tieto psychologické sklony a presvedčenie o vlastnej malosti, ale vedela ich premeniť vo východisko pre heroické cnosti a mystické stavy.”

Ján XXIII., ktorý ho prehlásil dňa 12. novembra 1961 blahoslaveným, definoval jeho osobnosť takto: “Je to moderný svätec, svätec pre našu dobu”. Aké je však tajomstvo jeho veľmi prostého života? Táto »modernosť« svätosti je ťažko vysvetliteľná. O Inocentovi, podľa slov pápeža Pavla VI. “hovoria životopisci, že stále mal hlavu sklonenú, takže len ťažko bolo možné zachytiť jeho pohľad.  Ak sa však pozrieme na túto dušu zvnútra, musíme povedať, že jeho oči hľadeli do výšky, pretože tak ako pre nás je zdrojom gravitácie Zem, pre neho zdrojom gravitácie, či skôr levitácie, bolo nebo.” On je svätec, ktorý uniká, skrýva sa, mučený úzkosťou mystickej introverzie, ktorá sa utvára odnímaním, odkladaním, borením a tak sa objavuje nová tvár stále absolútnejšia, stále chcenejšia a hľadanejšia, »milujúca nula«, ako ho kvôli plnosti božskej lásky označila spisovateľka Curzia Ferrari vo svojej slávnom biografickom čítaní o tomto svätci. Keď sa vzdal všetkého, bolo možné o ňom povedať, ako o svätom Františkovi: “Môj Boh je moje všetko!” A toto je hlboké tajomstvo »bračeka z Berza«, ako ho s obľubou nazývali ľudia z  Chamonixského údolia.

„Ježiš je všetkými vo svete urážaný: je na mne, aby so ho nenechal samého v zármutku. Božia láska nespočíva vo veľkých citoch, ale v úplnej nahote a trpezlivosti pre milovaného Boha. Nie je lepší prostriedok ako viesť ducha, než trpieť, pracovať a mlčať. Budem mať veľkú túžbu byť podriadený všetkým a hrôzu z toho, že by som bol hoci i čo najmenej protežovaný. Zachádza sa so mnou až príliš dobre: zaslúžil by som si horšie zaobchádzanie, ja, ktorý tak dlhujem nášmu Pánovi.“ (sv. Inocent z Berza)

Hrob bl. Inocenta Berza

“Svätý otec z Janova”

Svätý

Sviatok: 17. september

* 27. december 1804 Camporosso, Taliansko
† 17. september 1866 Janov, Taliansko

„Vôľa Božia je vždy správna, vždy svätá, vždy milujúca a otcovská voči nám. Jedna hodina utrpenia má väčšiu hodnotu než sto rokov rozkoší. Ticho, umŕtvovanie, modlitbu (je treba), žili v pokoji s Pánom, s nami i s celým svetom.“ (sv. František Mária z Camporossa)

sv. František Mária z Camporossa

„Svätý otec“ z Janova
Narodil sa dňa 27. decembra 1804 v Camporosse, malom mestečku na ponentsko–ligurskom pobreží, blízko Ventimiglia, ako štvrtý z piatich detí otca Anselma Croesa a Marie Antonie Gazzo, v roľníckej rodine. Do školy chodil len krátku dobu a s malým nadšením, v siedmych rokoch začal pracovať v rodine, vodil na pastvu kravičku, ktorá bola zárukou obživy pre celú rodinu, potom pomáhal pri práci na poliach, malých dielikoch pôdy, z ktorej rodina Croeseových získavala olej, víno a zeleninu. V rodine bola veľmi silná úcta k Panne Márii: keď krátko po desiatych narodeninách vážne ochorel, bol vedený na púť k pútnickému miestu Panny Márie od Jazierka, blízko Nizzy. Bol týmto zážitkom hlboko zasiahnutý a začal navštevovať františkánov, pretože dobre poznal jedného miestneho konventuála, brata Jána.
Pomaly v ňom zrelo jeho povolanie, takže dňa 14. októbra 1822 vstúpil ako tercián s menom brat Antonín do kláštora v Sestri Ponente. Ale tunajší život, kde bol lepšie hmotne zaistený než vo svojej pôvodnej rodine, mladíka neuspokojoval, pretože túžil po absolútnej chudobe a vnútornom rozjímaní. Preto sa rozhodol obliecť si kapucínsky habit, ale dlho sa mu nedarilo dostať zvolenie predstavených k presťahovaniu. Dohodol sa teda so svojím známym kapucínom otcom Alexandrom Canepom z Janova a jedného neskorého jesenného rána roku 1824 utiekol zo Sestri a bol prijatý v kláštore sv. Františka vo Voltri, kapucínskom dome podobnému pustovni, kde prijal nové meno František Maria a zotrval tu takmer tri roky ako postulant. Vynikal svojím duchom milosrdnej lásky, v ktorom šiel až tak ďaleko, že „dával svoje jedlo chudobným a uspokojoval sa len so zvyškami, ktoré našiel“, ako rozpráva jeden svedok. Toto počínanie však u neho nebolo ničím novým. Bol na to zvyknutý odmalička a hovorí sa, že pri jednej ceste do Mentone, kde sa jeho otec snažil rozvinúť akési drobné obchodné aktivity, daroval jednému otrhanému vrstovníkovi nový oblečok, ktorý práve kúpili. Otca to veľmi nahnevalo, a preto mu dal poriadnu facku. Janík však nato reagoval nastavením druhého líca, čím si od svojho otca vyslúžil obdiv a objatie.
Skúsenosť z Voltri v skutočnosti doplnila skúsenosť získanú v Sestri a tak na konci roku 1825 brat František Maria s povolením provinčného vikára Antonína z Cipressy, odcestoval do kláštora – pustovne sv. Barnabáša v Janove, aby tu strávil rok noviciátu. Dňa 17. decembra si obliekol habit novica a jeho učiteľ, otec Bernard z Pontedecimo musel krotiť jeho horlivosť. Jeho spolunovici však spomínajú predovšetkým na jeho dobrotu a prívetivosť. Rozhodol sa byť bratom laikom a neskôr sa zdôveril, že podľa príkladu sv. Františka „je predovšetkým treba dbať o pokoru a poslušnosť.“
Po roku, dňa 17. decembra 1826 zložil rehoľné sľuby do rúk otca Samuela Bocciarda z Janova. Mal práve dvadsať dva rokov, ale jeho duchovná zrelosť presvedčila predstavených, aby ho ihneď pridelili do hlavného kláštora provincie, t.j. do kláštora Najsvätejšieho počatia v Janove, kde zotrval až do svojej smrti. Tento kláštor bol koncentrátom mnohopočetných rehoľných a sociálnych aktivít: okrem dodržiavania kláštorných pravidiel a apoštolskej činnosti, zahŕňal kláštor provinčnú kúriu, ošetrovňu, práčovňu vyrábajúcu osobnú bielizeň rehoľníkov, lekáreň so zdravotníckou starostlivosťou otvorenou aj pre verejnosť a dohľad nad verejnou váhou a distribúciou dreva na most Najsvätejšieho počatia v prístave. Novo prichádzajúci bol poverovaný raz tou, druhýkrát inou úlohou s pokorným zaúčaním sa v službe ako ošetrovateľ, kostolník, záhradník, „vždy neúnavný a kľudný“, ako vyplýva z procesov. Ubehlo takmer päť rokov bez mimoriadnych udalostí, ale jeho milosrdná láska sa natoľko vycibrila, že keď v roku 1831 starý zberač almužien, ktorý pôsobil v oblastiach vidieka, brat Pius z Pontedecimo už nemohol pokračovať sám vo svojej činnosti, bol mu pridelený brat František Maria ako pomocník. Bolo už takmer sformované jeho povolanie a poslanie, ktoré z neho urobilo najznámejšieho zberača almužien v provincii. Asi dva roky prechádzal údolím Bisagno, navštevoval najrôznejšie vidiecke usadlosti. Bola to pre neho cenná učňovská doba, ktorá ho naučila životnému štýlu a spôsobu jednania s ľuďmi, ktoré bolo tvorené slovami o viere, trpezlivosti, milosrdnou láskou, pokorou a zbožnosťou.
Vynikajúce výsledky jeho zberu almužien na vidieku viedli otca kvardiána k tomu, že mu zveril zbieranie almužien v meste. Ľud, ktorý už vycítil jeho svätosť, sa čoskoro bez neho už nedokázal obísť. Privykol si natoľko na jeho prítomnosť na uliciach mesta, že ju pociťoval ako potrebu. Zavčas zrána sa zúčastňoval na svätej omši, potom sa s vakom cez rameno a sprevádzaný dieťaťom s taškou na krku na peňažné milodary vydával do ulíc mesta. Ako ochrancu si zvolil sv. Félixa z Cantalice. Ale nebolo by možné rozprávať tu o jeho živote, bez toho aby sme nenačrtli rovnako históriu mesta Janova v 19. storočí, nabitú napätím a obrodeneckými a sociálnymi zvratmi. Počúval všetkých a všetci, malí aj veľkí, mu mohli s dôverou zverovať svoje každodenné problémy. Sú to »výjavy« bez konca, často pôvabné a zázračné, ktoré zobrazujú realisticky a presne »scénu« nového rozvoja mesta. Jeho hlavnými partnermi pri rokovaní boli matky v domácnosti, kramárky, námorníci, prístavní robotníci, deti so svojimi malými starosťami, obchodníci, žiadajúci o radu, chorí, ktorých chodil navštíviť i za cenu obetí, trestanci, ktorí hľadali väčšiu spravodlivosť. Pán mu daroval prorocké schopnosti, takže odpovedal na ich ešte nevyrieknuté otázky alebo keď hovoril o vzdialených i budúcich veciach. Jeho povesť sa z uličiek, ktorými prechádzal, rozšírila i za hranice mesta, a bol nútený namáhavo odpovedať na listy, ktoré dostával, na početnú korešpondenciu, ktorá sa však takmer celá stratila.
Jeden dátum, rok 1840, predstavuje prestížny bod aj medzi jeho spolubratmi v službe: predstavení ho urobili »vedúcim košíka« to znamená vedúcim zberačov almužien, organizátorom a koordinátorom skupiny bratov chodiacich po almužne. Jeho tašku cez rameno nahradil objemný prútený košík zavesený na paži, upletený zvláštnou technikou kapucínskych remeselníkov. Bol oprávnený žiadať ako milodar vyberanejšie potraviny určené pre chorých a smel vstupovať do »bezcolného priestoru« prístavu, kde sa predával cenný tovar. V kláštore mu bola pridelená miestnosť, kde skladoval a zhromažďoval tovar a potom ho rozdeľoval, ďalej smel žiadať milodary pri omšiach a prideľovať ostatným zberačom almužien jednotlivé štvrte. Tieto významné možnosti umožnili »svätému otcovi«“ ako ho ľudia bežne nazývali, poskytovať rýchlejšiu a súvislejšiu pomoc, takisto finančnú, rodinám a osobám, ktoré sa dostali do ťažkostí, predovšetkým rodinám vysťahovalcov do Ameriky a rodinám námorníkov, ktorí boli nútení predĺžiť dobu svojej neprítomnosti doma. Medzi jeho dobrodincami boli takisto protestanti, židia a neveriaci, ktorí radi prispievali na jeho zbierky s istotou, že výťažok sa dostane chudobným. Bol na to oprávnený svojimi predstavenými, dôverujúcimi v jeho opatrnosť a vyrovnanosť, čím prekonali prosté námietky počas procesu blahorečenia.
Lampička jeho zbožnosti sa rozsvecovala predovšetkým v tichu nočných hodín a snažil sa doháňať modlitbu tisícimi spôsobmi: častými návštevami kostolov, okolo ktorých prechádzal pri svojich pochôdzkach po meste, a predovšetkým rozjímaním o Kristovom utrpení a vernosťou v liturgických úkonoch v rámci komunity. A potom je treba spomenúť jeho kajúcnosť, extrémnu tvrdosť voči sebe samému: spal na holých doskách, uspokojoval sa s kúskami chleba namočenými do horúcej vody, nosil výlučne otrhané a zaplátané odevy, mnoho rokov jedol len jedenkrát za deň, často používal kajúci pás a bič. Ale vo svojej poslušnosti zostával duchovne slobodný a ohľaduplný, takže okolo seba šíril, ako môžeme čítať vo výpovediach, skutočne prívetivú svätosť. Jeho spiritualita v styku s ľudom vynikala ľudovosťou a bezprostrednosťou aj spontánnosťou, ale rovnako oným misionárskym nadšením, vtedy tak živým v Cirkvi, ktoré ho nútilo nahlas vyslovovať túžbu: „Ó, kiež by som bol mladý a mohol ísť s našimi misionármi!“. Vhodnými spôsobmi tiež pomáhal získať prostriedky ku štúdiu pre mladých ľudí, ktorí cítili povolanie ku kňazstvu a boli bez prostriedkov.
Ľudová ikonografia ho zachytáva ako vysokého, chudého, strohého, s neodmysliteľným košíkom, vždy v sprievode chlapca s krabičkou na milodary. Veľkorysá pomoc ľuďom, ktorých stretával pri svojich každodenných pochôdzkach, rozšírila jeho povesť do všetkých mestských štvrtí, a keď sa večer vracal do kláštora, nachádzal tu stále početnejší zástup núdznych, ktorých vyzýval – tvárou tvár žiadostiam, ktoré presahovali jeho možnosti – aby sa obrátili s prosbou k Panne Márii. A je to práve tento mimoriadny prvok spirituality brata Františka Marie, ktorý je zachytený na jemu venovanej soške janovským ľudom, vytvorenej G. Galeottim: je tu znázornený, ako svojím gestom vyzýva tuláka, matku s umierajúcim dieťaťom a prístavného robotníka, aby vzývali Pannu Máriu.
V posledných rokoch svojho života pritvrdil ešte viac v kajúcnostiach, ktoré si ukladal, nehľadiac na vážnu chorobu nôh, ktorá ho postihla. Jeho prostá duša nachádzala stimuly pre nesenie utrpenia v živej viere a v kresťanskej nádeji. Dokladom toho sú listy, ktoré sám s ťažkosťami napísal či nadiktoval. Reprezentatívnejšia ikonografia, rozpoznateľná v obraze namaľovanom P. Doderom a darovanom pápežovi Piovi IX., ho zachytáva, ako venuje svoj život za záchranu mesta Janova. V roku 1866 vskutku, keď bolo toto prístavné mesto postihnuté epidémiou cholery, František Maria kvôli svojmu zlému zdravotnému stavu nemohol pomáhať chorým a ponúkol teda svoj život za víťazstvo nad chorobou. Zomrel po trojdennej chorobe dňa 17. septembra 1866 a súčasne podľa dobových dokumentov začal klesať počet úmrtí spôsobených cholerou.
Jeho telo poprášené vápnom bolo najskôr pochované na cintoríne v Stagliene, kde mu bol vztýčený pomník a následne bolo v roku 1911 prevezené do kostola v kláštore, kde predtým žil. Po jeho smrti sa na neho veriaci neprestali zbožne obracať, a začalo dochádzať k zázrakom a milostiam na jeho príhovor. Po uzavretí informatívnych procesov bola jeho kauza uvedená do Ríma dňa 9. augusta 1922. Pápež Pius XI. ho zapísal medzi blahoslavených dňa 30. júna 1929 a Ján XXIII. ho kanonizoval dňa 9. decembra 1962 pri uzavretí prvého obdobia II. Vatikánskeho koncilu. Mesto Janov mu vztýčilo pomník v oblasti prístavu.